Nepochopiteľnosť jedného rozhodnutia najvyššieho súdu z pohľadu (ne)rešpektovania práva obvineného na obhajobu

Cie­ľom toh­to člán­ku je pod­ro­biť kri­ti­ke uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky o od­miet­nu­tí do­vo­la­nia po­da­né­ho od­sú­de­ným, o.i. aj z dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i) Tres­tné­ho po­riad­ku, te­da z dô­vo­du zá­sad­né­ho po­ru­še­nia prá­va na ob­ha­jo­bu. Mám za to, že to­to roz­hod­nu­tie vy­chá­dza z prek­va­pi­vé­ho zdô­vod­ne­nia pria­mo ne­gu­jú­ce­ho a ne­reš­pek­tu­jú­ce­ho zne­nie zá­ko­na v kon­krét­nej práv­nej nor­me, kto­rá za­bez­pe­ču­je pre ob­vi­ne­né­ho (ob­ža­lo­va­né­ho) jed­no z vý­znam­ných ob­ha­job­ných práv, za­lo­že­né­ho na tom, že ob­ža­lo­va­ný mu­sí ve­dieť (byť pro­ces­ne re­le­van­tne pou­če­ný), aká práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku, o kto­rom na zá­kla­de po­da­nej ob­ža­lo­by roz­ho­du­je trest­ný súd, pri­chá­dza zo stra­ny sú­du do úva­hy, aby vo vzťa­hu k to­mu mo­hol pris­pô­so­biť a prip­ra­viť si svo­ju ob­ha­jo­bu a cel­ko­vo sa pod­ľa pro­ces­ne „za­ria­diť“.

Kon­krét­ne sa jed­ná o roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej aj len ako „naj­vyš­ší súd“ ale­bo „NSSR“) o do­vo­la­ní sp. zn.: 5 Tdo/4/2020 zo dňa 20. feb­ruára 2020, kto­rým doš­lo k od­miet­nu­tiu do­vo­la­nia pod­ľa § 382 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku a ano­ny­mi­zo­va­ný text kto­ré­ho je uve­de­ný pod tým­to člán­kom.

Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru uve­de­né roz­hod­nu­tie je v ne­ga­tív­nom zmys­le slo­va mi­mo­riad­ne za­ují­ma­vé, a ne­do­ká­žem ig­no­ro­vať je­ho exis­ten­ciu a ne­pou­ká­zať na je­ho flag­ran­tnú ne­zá­kon­nosť, tak, aby sa to dos­ta­lo k ši­ro­kej práv­nej ve­rej­nos­ti. Is­te, ako ob­haj­ca vy­kla­dám ob­sah dô­ka­zov ako aj ob­sah práv­nych úvah v pros­pech ob­vi­ne­né­ho. Rov­na­ko tak si v opač­nom gar­de pl­ní svo­ju po­vin­nosť aj pro­ku­rá­tor. To­to všet­ko tvo­rí ob­sah váh, kto­ré ne­sie bo­hy­ňa Jus­tí­cia. Súd však má byť ga­ran­tom zá­kon­nos­ti, kto­rý pris­pe­je k rov­no­vá­he sys­té­mu. V po­re­vo­luč­nom ob­do­bí a v ob­do­bí po osa­mos­tat­ne­ní Slo­ven­skej re­pub­li­ky mož­no ba­dať ob­do­bie pri­jí­ma­nia ju­di­ká­tov, kto­ré bo­li skôr ve­no­va­né vý­kla­du práv ob­vi­ne­ných, av­šak v pos­led­ných ro­koch mož­no ba­dať mi­mo­riad­ne ne­ga­tív­ny trend niek­to­rých ju­di­ká­tov - po­chá­dza­jú­cich aj z vy­ššie uve­de­né­ho se­ná­tu 5T Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, kto­ré však dos­lo­va ig­no­ru­jú ele­men­tár­ne prá­va osôb ob­vi­ne­ných. Uve­do­mu­jem si sú­čas­nú si­tuáciu v Slo­ven­skej re­pub­li­ke a aj mňa zne­po­ko­ju­jú in­for­má­cie o roz­sa­hu pre­ras­te­nia or­ga­ni­zo­va­né­ho zlo­či­nu do všet­kých ob­las­tí ži­vo­ta v SR a aj do jus­tič­né­ho sys­té­mu, av­šak aj v tom­to ob­do­bí sa tre­ba dr­žať ideí, kto­ré ju­di­ko­val Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va a v zmys­le kto­rých ani zá­ujem štá­tu pri ob­jas­ne­ní a pot­res­ta­ní naj­zá­važ­nej­šej tres­tnej čin­nos­ti nes­mie od­ôvod­ňo­vať flag­ran­tné za­sa­ho­va­nie do ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd ob­vi­ne­ných. To­to by bo­la ces­ta do jus­tič­né­ho pek­la.


Pre pod­sta­tu prob­le­ma­ti­ky vy­ššie uve­de­né­ho kon­krét­ne­ho roz­hod­nu­tia NS SR je nut­né pou­ká­zať na prie­beh ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia v tej­to ve­ci od po­da­nia ob­ža­lo­by. Pro­ku­rá­tor po­dal ob­ža­lo­bu na ob­ža­lo­va­né­ho pre pre­čin ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 156 od­sek 1, od­sek 3 pís­me­no c) Tres­tné­ho zá­ko­na, v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pre­či­nom vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 od­sek 1, pís­me­no a) Tres­tné­ho zá­ko­na na skut­ko­vom zá­kla­de, že ob­vi­ne­ný pri bit­ke ud­rel poš­ko­de­né­ho do ob­las­ti tvá­re tak, že poš­ko­de­ný si pri pá­de na zem o tvr­dú pod­lož­ku ud­rel hla­vu, kde zos­tal bez poh­nu­tia le­žať, čím spô­so­bil poš­ko­de­né­mu úraz ťaž­ký .... a tým z poh­ľa­du zá­ko­na doš­lo k spô­so­be­niu ťaž­kej uj­my na zdra­ví. Vo ve­ci bo­lo na­ria­de­né hlav­né po­jed­ná­va­nie, kto­ré bo­lo nie­koľ­kok­rát od­ro­čo­va­né, pri­čom na tre­ťom ter­mí­ne hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia pro­ku­rá­tor navr­hol sú­du prek­va­li­fi­ko­vať sku­tok pô­vod­ne v ob­ža­lo­be kva­li­fi­ko­va­ný ako pre­čin pod­ľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na na sku­tok spo­čí­va­jú­ci v spô­so­be­ní úmy­sel­nej ťaž­kej uj­my na zdra­ví, te­da na zlo­čin pod­ľa § 155 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na. Súd pr­vé­ho stup­ňa (ok­res­ný súd) však na ten­to návrh pro­ku­rá­to­ra ne­rea­go­val pos­tu­pom pod­ľa § 284 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku z poh­ľa­du pro­ku­rá­to­rom po­nú­ka­nej mož­nos­ti ta­ké­ho­to prís­nej­šie­ho po­sú­de­nia skut­ku a vo ve­ci vy­hlá­sil roz­su­dok pre sku­tok kva­li­fi­ko­va­ný ako v pô­vod­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cii, te­da ub­lí­že­nie na zdra­ví s ned­ban­li­vos­tným spô­so­be­ním ťaž­kej uj­my, v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pre­či­nom vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 od­sek 1 pís­me­no a) Tres­tné­ho zá­ko­na. Za to bol ob­vi­ne­né­mu ulo­že­ný pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy. Pro­ku­rá­tor po­dal vo ve­ci od­vo­la­nie, v kto­rom ok­rem ulo­že­né­ho tres­tu na­mie­tal aj práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku. Kraj­ský súd v Nit­re ako súd od­vo­la­cí v se­ná­te 1 To/74/2019, kto­rý vo ve­ci roz­ho­do­val, za­slal ob­ha­jo­be pred­vo­la­nie na ve­rej­né za­sad­nu­tie v tej­to tres­tnej ve­ci pre pre­čin ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 156 ods. od­sek 1, od­sek 3 pís­me­no c) Tres­tné­ho zá­ko­na v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pre­či­nom vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 od­sek 1 pís­me­no a) Tres­tné­ho zá­ko­na. Ok­rem tej­to pro­ku­rá­to­ro­vej ak­ti­vi­ty te­da nič pro­ces­ne (z poh­ľa­du ust. § 284 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku) ne­sig­na­li­zo­va­lo to, že by od­vo­la­cí súd mo­hol sku­tok po­sú­diť pod­ľa prís­nej­šie­ho us­ta­no­ve­nia zá­ko­na, ako pod­ľa kto­ré­ho po­su­dzo­va­la sku­tok po­da­ná ob­ža­lo­ba a ako ho po­sú­dil aj súd pr­vé­ho stup­ňa, te­da ako pre­čin ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 156 ods. 1 a ods. 3 v sú­be­hu s pre­či­nom vý­tr­žníc­tva.



Kraj­ský súd v Nit­re ako súd od­vo­la­cí však na ve­rej­nom za­sad­nu­tí roz­ho­dol tak, že pr­vos­tup­ňo­vý roz­su­dok zru­šil v ce­lom roz­sa­hu a vy­ho­vu­júc od­vo­la­niu pro­ku­rá­to­ra sám vo ve­ci roz­ho­dol tak, že ob­ža­lo­va­né­ho uz­nal vin­ným zo skut­ku v rám­ci práv­nej kva­li­fi­ká­cie pod­ľa § 155 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na (ako zlo­čin) a do­kon­ca nep­riz­na­júc mu ani po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť v po­do­be oľu­to­va­nia a priz­na­nia sa ku skut­ku ulo­žil trest od­ňa­tia slo­bo­dy pos­tu­pom pod­ľa § 38 ods. 4 Tres­tné­ho zá­ko­na v rám­ci zvý­še­nej dol­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by, a to v tr­va­ní 6 ro­kov ne­pod­mie­neč­ne (op­ro­ti pr­vos­tup­ňo­vé­mu roz­sud­ku, kto­rým bol ulo­že­ný 2roč­ný pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy).



Ob­ha­jo­ba po­da­la v tej­to ve­ci do­vo­la­nie, ok­rem iné­ho aj s oh­ľa­dom na do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku, te­da pre po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu zá­sad­ným spô­so­bom. Úlo­hou do­vo­la­cie­ho sú­du te­da bo­lo v kon­texte dodr­ža­nia prá­va na ob­ha­jo­bu po­sú­diť zá­kon­nosť pos­tu­pu od­vo­la­cie­ho sú­du, kto­rý po zru­še­ní pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­sud­ku uz­nal ob­ža­lo­va­né­ho za vin­né­ho z tres­tné­ho či­nu pod­ľa prís­nej­šie­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na (zlo­čin ub­lí­že­nie na zdra­ví pod­ľa § 155 ods. 1 TZ), ako pod­ľa kto­ré­ho po­su­dzo­va­la sku­tok ob­ža­lo­ba (pre­čin ub­lí­že­nie na zdra­ví pod­ľa § 156 ods. 3 TZ), keď po­čas ce­lé­ho pro­ce­su pred sú­dom (či už pr­vos­tup­ňo­vým ale­bo od­vo­la­cím) ne­doš­lo zo stra­ny sú­du k upo­zor­ne­niu na mož­nosť prís­nej­šie­ho po­su­dzo­va­nia skut­ku op­ro­ti práv­nej kva­li­fi­ká­cii pod­ľa ob­ža­lo­by, kto­rá zá­kon­ná po­vin­nosť pri ta­kom­to pos­tu­pe pre súd (ja mám v kon­texte niž­šie uve­de­né­ho zo to, že je­di­ne pre pr­vos­tup­ňo­vý súd) pria­mo vy­plý­va z ust. § 284 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Naj­vyš­ší súd SR sa však k nas­to­le­nej prob­le­ma­ti­ke pos­ta­vil pod­ľa môj­ho ná­zo­ru znač­ne svoj­sky a prek­va­pi­vo, keď od­miet­nu­tím od­vo­la­nia „pos­vä­til“ ta­ký­to pos­tup od­vo­la­cie­ho sú­du, keď v struč­nos­ti po­ve­da­né, ne­po­va­žo­val za nut­né, aby od­sú­de­niu ob­ža­lo­va­né­ho z prís­nej­šej práv­nej kva­li­fi­ká­cie, ako sku­tok po­su­dzo­va­la pô­vod­ne ob­ža­lo­ba, pred­chá­dza­lo upo­zor­ne­nie na mož­nosť prís­nej­šie­ho po­sú­de­nia skut­ku, ale pos­ta­čo­va­lo len to, že pro­ku­rá­tor si to v prie­be­hu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia „roz­mys­lel“ a navr­hol zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie, už pred pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom, resp. že po­dal od­vo­la­nie pro­ti roz­sud­ku, v kto­rom sa do­ža­do­val prís­nej­šie­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia skut­ku. Kon­krét­ne v tom­to sme­re ci­tu­jem z od­ôvod­ne­nia pred­met­né­ho uz­ne­se­nia naj­vyš­šie­ho sú­du :

Naj­vyš­ší súd upo­zor­ňu­je, že návrh na zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie pro­ku­rá­tor pred­nie­sol na tre­ťom hlav­nom po­jed­ná­va­ní 5. mar­ca 2019, keď pou­ká­zal (hlav­ne) na me­dzi­ča­som us­tá­le­ný pres­ný opis okol­nos­tí spá­cha­né­ho skut­ku (č. 1. 370). Na šies­tom hlav­nom po­jed­ná­va­ní 11. jú­na 2019 bol vy­hlá­se­ný od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok [pozn. kto­rý bol eš­te v sú­la­de s pô­vod­ným ob­ža­lob­ným návr­hom za­lo­že­ný na práv­nej kva­li­fi­ká­cii pod­ľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák.], pro­ti kto­ré­mu po­dal pro­ku­rá­tor 12. jú­na 2019 od­vo­la­nie, kto­ré - vrá­ta­ne pod­rob­né­ho od­ôvod­ne­nia z 24. jú­na 2019, bo­lo ob­vi­ne­né­mu a je­ho ob­haj­co­vi do­ru­če­né 29., resp. 24. jú­la 2019 (č. 1. 392, 414, 420, 424). Sprís­ne­nia práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku sa do­ža­do­va­la aj pro­ku­rá­tor­ka Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Nit­ra na ve­rej­nom za­sad­nu­tí kraj­ské­ho sú­du z 8. ok­tób­ra 2019 (č. 1. 471 - 472). Za tých­to okol­nos­tí v žiad­nom prí­pa­de ne­mož­no tvr­diť, že by vy­hlá­se­niu na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia „nič ne­sig­na­li­zo­va­lo“, resp. že by ob­ha­jo­ba s ta­kou­to (prís­nej­šou) al­ter­na­tí­vou po­su­dzo­va­nia skut­ku ne­moh­la po­čí­tať (k to­mu viď úva­hy z roz­sud­ku ESĽP vo ve­ci Mat­tel pro­ti Fran­cúz­sku z 19. de­cem­bra 2006, č. 34043/02; § 36). Nao­pak, keď­že pod­sta­ta od­vo­la­nia pro­ku­rá­to­ra (ako kto­rej­koľ­vek inej pro­ces­nej stra­ny) vždy spo­čí­va v je­ho ne­súh­la­se so skut­ko­vý­mi ale­bo práv­ny­mi zá­ver­mi sú­du pr­vé­ho stup­ňa, bo­lo by príl­iš for­ma­lis­tic­ké, ak by do­vo­la­cí súd skon­šta­to­val zá­sad­né po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu len pre­to, že od­vo­la­cí súd ob­vi­ne­né­ho neu­po­zor­nil, že od­vo­la­niu pro­ku­rá­to­ra (v čas­ti, tý­ka­jú­cej sa prís­nej­šej práv­nej kva­li­fi­ká­cie) vlas­tne mô­že vy­ho­vieť. Uve­de­né pla­tí o to viac, že ob­ha­jo­ba ne­ma­la k dis­po­zí­cii len päť pra­cov­ných dní, aby sa na prí­pad­nú zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie moh­la prip­ra­viť (dru­há ve­ta § 284 ods. 2 Tr. por.), ale k dis­po­zí­cii ma­la viac ako se­dem me­sia­cov (k to­mu viď práv­ne úva­hy z roz­sud­ku ESĽP vo ve­ci Khat­cha­dourian­pro­ti Bel­gic­ku z 12. ja­nuá­ra 2010, č. 22738/08). ... Po­pí­sa­né okol­nos­ti jed­noz­nač­ne nas­ved­ču­jú to­mu, že ob­ha­jo­ba ma­la čas a pries­tor, aby sa s „hro­zia­cou zme­nou práv­nej kva­li­fi­ká­cie“ vy­spo­ria­da­la a v tom­to sme­re aj pod­ni­ka­la kon­krét­ne kro­ky, keď sa k tej­to zme­ne vy­jad­ro­va­la, pred­kla­da­la dô­ka­zy, vy­po­čú­va­la sved­kov atď. (č. 1. 294, 296), (pozn. v roz­sud­ku ESĽP vo ve­ci Tsag­ga­ra­kis pro­ti Gréc­ku z 10. sep­tem­bra 2009, č. 45136/06, súd zob­ral do úva­hy hlav­ne to, že ob­ha­jo­ba ma­la mož­nosť na zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie rea­go­vať eš­te po­čas od­vo­la­cie­ho ko­na­nia). Na­po­kon ob­ha­jo­ba sa opa­ko­va­ne - a to aj v ča­se, keď jej bo­li zná­me úva­hy pro­ku­rá­to­ra, vy­jad­ri­la, že ne­má návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia (č. 1. 389, 472).



Mám za to, že ta­ké­to zdô­vod­ne­nie ve­ci naj­vyš­ším sú­dom po­pie­ra zmy­sel súd­nej ochra­ny, kto­rá ma­la byť v rám­ci roz­ho­do­va­nia o do­vo­la­ní v tom­to prí­pa­de z je­ho stra­ny pos­kyt­nu­tá v dôs­led­ku ne­reš­pek­to­va­nia vý­slov­ne zne­jú­cej práv­nej (pro­ces­nej) nor­my pri roz­ho­do­va­ní zo stra­ny od­vo­la­cie­ho sú­du. Z vy­ššie ci­to­va­né­ho to­tiž vy­plý­va, že pod­ľa náh­ľa­du naj­vyš­šie­ho sú­du na da­nú prob­le­ma­ti­ku, tre­ba pri­hlia­dať na cel­ko­vý vý­voj tres­tnej ve­ci v ko­na­ní pred sú­dom, kto­rý keď s oh­ľa­dom na pro­ces­né sprá­va­nie sa pro­ku­rá­to­ra sme­ru­je k to­mu, že by moh­lo pri­chá­dzať do úva­hy prís­nej­šie po­sú­de­nie ža­lo­va­né­ho skut­ku op­ro­ti to­mu, ako si to us­tá­lil pro­ku­rá­tor v ob­ža­lo­be, ob­ha­jo­ba s tým mu­sí rá­tať a ne­mô­že sa for­ma­lis­tic­ky spo­lie­hať na vý­slov­né zne­nie práv­nej nor­my (§ 284 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku), z kto­rej expli­cit­ne ply­nie prí­kaz na úkon zo stra­ny sú­du v po­do­be upo­zor­ne­nia na mož­nosť prís­nej­šie­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia skut­ku. Naj­vyš­ší súd to ce­lé inter­pre­tu­je tak, že po­kiaľ by ne­moh­lo dôjsť k od­sú­de­niu od­vo­la­cím sú­dom za prís­nej­šiu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku na zá­kla­de od­vo­la­nia pro­ku­rá­to­ra, bez spl­ne­nia pod­mien­ky za­kot­ve­nej v § 284 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, te­da bez súd­ne­ho upo­zor­ne­nia (zdô­raz­ňu­jem má sa jed­nať o upo­zor­ne­nie zo stra­ny sú­du, nie pro­ku­rá­to­ra) na mož­nnosť prís­nej­šie­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia skut­ku, bol by to príl­iš­ný for­mal­izmus.

V tých­to sú­vis­los­tiach v pr­vom ra­de mu­sím uviesť, že je veľ­mi zvláš­tne, že naj­vyš­ší súd tu pou­žil po­jem for­mal­izmus pri od­vo­lá­va­ní sa do­vo­la­te­ľa na ne­dodr­ža­nie práv­nej nor­my ob­siah­nu­tej v ust. § 284 ods. 2 TP v sú­vis­los­ti s na­mie­ta­ným zá­sad­ným po­ru­še­ním prá­va na ob­ha­jo­bu, pre­to­že aj pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du sa príl­iš­ný for­ma­liz­mu de­fi­nu­je ako inter­pre­tá­cia prá­vav extrém­nom roz­po­re s prin­cíp­mi spra­vod­li­vos­ti[1]. Pý­tam sa to­tiž, čo má byť v extrém­nom roz­po­re s prin­cíp­mi spra­vod­li­vos­ti na tom, keď sa ob­vi­ne­ný v tres­tnom ko­na­ní spo­ľah­ne na to, že sa pro­ces­né pred­pi­sy v ich jas­nom zne­ní sa bu­dú ná­le­ži­te dodr­žia­vať a pod­ľa to­ho sa v rám­ci svo­jej ob­ha­jo­by (napr. aj z hľa­dis­ka návr­hov na vy­ko­na­nie do­ka­zo­va­nia) aj za­ria­di ? Tu tre­ba to­tiž pri­hliad­nuť na ra­tio le­gis, v tom zmys­le, že čo ...