Prečo vládny návrh zákona o elektronických komunikáciách zasahoval do práva na súkromie?

Autor: Mgr., Peter Koska
Zdroj: Právne listy

Abstrakt

Čánok sa zaoberá pôvodným návrhom zákona o mimoriadnych opatreniach a to v časti, v ktorej s navrhovala zmena zákona o elektronických komunikáciách

No­vý návrh z di­el­ne vlád­ne­ho ka­bi­ne­tu o no­ve­le Zá­ko­na č. 351/2011 Z.z. o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách, ako reak­cia na mo­men­tál­nu krí­zu spô­so­be­nú ší­re­ním ví­ru­su ti­pu Co­vid-19, zná­mym hlav­ne pod náz­vom „ko­ro­na­ví­rus“, po­va­žu­jem za neš­ťas­tné rie­še­nie. Do­kon­ca si do­vo­lím tvr­diť, že pri­ja­tá no­ve­la by zna­me­na­la po­ru­še­nie prá­va na ochra­nu súk­ro­mia de­fi­no­va­né­ho v člán­ku č.8 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach (ďa­lej ako EDĽP ale­bo Európ­sky súd). V tom­to prís­pev­ku sa bu­dem, a to na zá­kla­de vlas­tné­ho práv­ne­ho ná­zo­ru,sna­žiť zjed­no­du­še­ne a zro­zu­mi­teľ­ne vy­svet­liť dô­vo­dy, kto­ré opod­stat­ňu­jú to­to mo­je tvr­de­nie mi­ni­mál­ne v teo­re­tic­kej ro­vi­ne.

1.Európ­ska práv­na úp­ra­va a pos­tup ESĽP v prí­pa­de po­ru­še­nia práv pod­ľa čl.8 EDĽP

Čl. 8 EDĽP de­fi­nu­je prá­vo jed­not­liv­ca na reš­pek­to­va­nie súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta. Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va sí­dlia­ci v Štras­bur­gu, vo svo­jej ju­di­ka­tú­re opa­ko­va­ne pri­po­mí­na, že ob­sa­hom toh­to člán­ku je ochra­na jed­nych z naj­dô­le­ži­tej­šich hod­nôt všeo­bec­ne chrá­ne­ných tým­to Do­ho­vo­rom, a to ľud­skej in­teg­ri­ty a ľud­skej dôs­toj­nos­ti. Do­vo­lím si te­da tvr­diť, že V prí­pa­de schvá­le­nia no­ve­ly mô­že dôjsť k nep­ri­me­ra­né­mu zá­sa­hu vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky do ochra­ny vnút­ro­per­so­nál­nej sfé­ry práv jed­not­liv­ca.

§1 člán­ku 8 to­tiž us­ta­no­vu­je:

"Kaž­dý má právo na rešpek­to­va­nie svoj­ho súkrom­ného a ro­din­ného živo­ta, oby­dlia a ko­rešpon­den­cie.“ Ide o ab­so­lút­ne prá­vo člo­ve­ka na ochra­nu svo­jích vlas­tných naj­zák­lad­nej­ších hod­nôt. Iný­mi slo­va­mi po­ve­da­né, z ob­sa­hu toh­to od­stav­ca vy­plý­va, že je vy­lú­če­ný zá­sah ve­rej­nej mo­ci do vý­ko­nu tých­to práv.

Av­šak, v §2 toh­to člán­ku­sú zá­ro­veň uve­de­né is­té li­mi­ty, v rám­ci kto­rých mož­no to­to zá­klad­né prá­vo jed­not­liv­ca ob­me­dziť j:

„Štát­ny or­gán ne­mô­že do výko­nu toh­to práva za­sa­ho­vať s výnim­kou prípa­dov, keď je to v súla­de so záko­nom a ne­vyh­nut­né v de­mok­ra­tic­kej spo­ločnos­ti v záuj­me národ­nej bez­pečnos­ti, ve­rej­nej bez­pečnos­ti, hos­po­dárske­ho bla­ho­by­tu kra­ji­ny, pred­chádzania ne­po­ko­jom ale­bo zločin­nos­ti, ochra­ny zdra­via ale­bo mo­rálky ale­bo na ochra­nu práv a slo­bôd iných.“

Európ­sky súd v rám­ci svo­jej inter­pre­tač­nej prá­vo­mo­ci de­fi­no­val, napr. v prí­pa­de „Od­iévre pro­ti FR z ro­ku 2003“, že §2 pred­pi­su­je 3 zá­klad­né pod­mien­ky, za kto­rých spl­ne­nia mô­že člen­ský štát li­mi­to­vať vý­kon prá­va na súk­rom­ný a ro­din­ný ži­vot:

1.pod­mien­ka: Zá­sah mô­že byť vy­ko­na­ný len na zá­kla­de vop­red pri­ja­té­ho vnút­roš­tát­ne­ho zá­ko­na. To zna­me­ná, že po­kiaľ by kon­krét­ny štát ne­mal reál­nu prá­vo­moc k ta­ké­mu­to zá­sa­hu pris­tú­piť, je­ho in­ge­ren­cia by bo­la po­va­žo­va­ná za práv­ne po­ru­šu­jú­cu z poh­ľa­du európ­ske­ho, a te­da zá­ro­veň aj slo­ven­ské­ho prá­va.

2.pod­mien­ka: prin­cíp ne­vyh­nut­nos­ti. Vrám­ci toh­to prin­cí­pu, štát mô­že ob­me­dziť prá­vo jed­not­liv­ca len v ne­vyh­nut­nom prí­pa­de. Inak po­ve­da­né, dô­le­ži­tosť zá­sa­hu je ne­vyh­nut­ne pot­reb­ná pre opod­stat­ne­nie zá­sa­hu vvzhľa­dom na vop­red sta­no­ve­ný účel, kto­rý tým­to zá­sa­hom štát sle­du­je.

3.pod­mien­ka: exis­ten­cia le­gi­tím­ne­ho úče­lu. Nes­ta­čí len, že štát len zhod­no­tí svoj vlast­ný zá­sah ako ne­vyh­nut­ný, ale tá­to ne­vyh­nut­nosť mu­sí sle­do­vať aj is­tý vop­red ur­če­ný cieľ, kto­rý mu­sí byť zá­ro­veň dos­ta­toč­ne opod­stat­ne­ný. Tie­to cie­le sú taxatív­ne spo­me­nu­té v EDĽP. Štát mô­že te­da ob­me­dziť súk­rom­né prá­vo len v zá­uj­me: ná­rod­nej bez­peč­nos­ti, ve­rej­nej bez­peč­nos­ti,hos­po­dár­ske­ho bla­ho­by­tu kra­ji­ny,pred­chá­dzania ne­po­ko­jom ale­bo zlo­čin­nos­ti, ochra­ny zdra­via ale­bo mo­rál­ky ale­bo ochra­ny práv a slo­bôd iných.

Zá­ro­veň je nut­né po­ve­dať, že poj­my ako ne­vyh­nut­nosť, kto­ré sú vy­me­no­va­né ako le­gi­tím­ne cie­le v §3 pô­so­bia dosť vág­ne a európ­ske prá­vo tak ne­chá­va veľ­ký pries­tor pre zmluv­né stra­ny (štá­ty, kto­ré pod­pí­sa­li Do­ho­vor), up­ra­viť si svo­ju le­gis­la­tí­vu pod­ľa vlas­tnej vô­le ( vnút­roš­tát­ny zá­kon­ný rá­mec) , a nás­led­ne pos­tu­po­vať v ich me­dziach, čas­tok­rát te­da aj ob­me­dzu­jú­co, vo vzťa­hu k oso­bám, kto­ré­ho po­dlie­ha­jú je­ho ju­ris­dik­cii, v spo­ji­tos­ti s ochra­nou prá­va na reš­pek­to­va­nie osob­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta. Tá­to men­šia mie­ra po­vin­nos­tí, po­kiaľ ide o po­dria­de­nie vnút­roš­tát­nych po­riad­kov európ­ske­mu prá­vu, je od­ôvod­ne­ná tým, že čl. 8 EDĽP ob­sa­ho­vo po­ní­ma po­mer­ne veľ­ké množ­stvo so­ciál­nych ja­vov, kto­ré si vy­ža­du­jú zvý­še­nú mie­ru ich reš­pek­to­va­nia, a to z dô­vo­du exis­ten­cie rôz­no­ro­dých pos­to­jov jed­not­li­vých štá­tov vo vzťa­hu k ich vlas­tnej práv­nej úp­ra­ve. Ide nap­rík­lad o prí­pa­dy re­gis­tro­va­ných par­tnerstiev me­dzi oso­ba­mi rov­na­ké­ho poh­la­via, tran­sexuali­ty, adop­cie di­eťa­ťa ho­mo­sexuál­ny­mi pár­mi a pod. V tých­to otáz­kach te­da štát mô­že pri­jať vlas­tnú le­gis­la­tí­vu, do kto­rej európ­ske prá­vo za­sa­hu­je len mi­ni­mál­ne.

Av­šak ok­rem otá­zok ,tý­ka­jú­cich sa poh­la­via Európ­sky súd čas­tok­rát rie­ši aj si­tuácie spo­je­né s ano­nym­ný­mi pô­rod­mi ( Od­iévre pro­ti Fran­cúz­sku 2003), ur­če­niu ot­cov­stva ( Jag­gi pro­ti Švaj­čiarsku 2006), slo­bo­dy ná­zo­ru ( Goodwin pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu 1996-slo­bo­da tla­če), prá­va na ochra­nu súk­ro­mia ve­rej­ne zná­mych osôb, u kto­rých sa pred­pok­la­dá zvý­še­ná mie­ra zná­šan­li­vos­ti vo­či zá­sa­hom do ich súk­ro­mia, a to pri­már­ne zo stra­ny mé­dií ( Von Han­no­ver pro­ti Ne­mec­ku z r. 2004 a 2012, Axel Sprin­ger pro­ti Ne­mec­ku 2012) atď. V tých­to té­mach už európ­ska práv­na ochra­na va­riu­je v sú­vis­los­ti s pred­me­tom tvo­ria­cim kon­krét­nu práv­nu sku­toč­nosť. V úva­hu sa mu­sí brať aj exis­ten­cia tzv. zá­klad­né­ho štát­ne­ho prin­cí­pu, te­da akej­si us­tá­le­nej mo­rál­nej nor­my ref­lek­tu­jú­cej his­to­ric­ko-spo­lo­čen­ský vý­voj a tra­dí­cie da­né­ho štá­tu. Nap­rík­lad v prí­pa­de Fran­cúz­sko pro­ti Od­iévre 2003,sa dos­pe­lá že­na do­má­ha­la zis­te­nia, kto je jej bio­lo­gic­kou mat­kou. Za nor­mál­nych okol­nos­ti, by súd mo­hol ur­čiť, že sa jed­ná o zá­klad­né prá­vo oso­by, kto­ré­ho efek­tív­na ochra­na mô­že mať reál­ny do­pad pre jej osob­nost­ný vý­voj a iden­ti­tu.Av­šak, prob­lém prí­pa­du spo­čí­va v tom, že vo Fran­cúz­sku od ro­ku 1941 pla­tí zá­kon o tzv. „ac­couche­ment sous X“, kto­rý op­ráv­ňu­je bu­dú­cu mat­ku po­žia­dať o uta­je­nie jej vlas­tnej iden­ti­ty, a zá­ro­veň sa zriecť svoj­ho ma­ter­stva vo vzťa­hu k no­vo­na­ro­de­né­mu di­eťa­ťu. Ten­to vy­ššie spo­me­nu­tý prí­pad sa tý­ka prá­ve otáz­ky ano­nym­né­ho pô­ro­du, a Európ­sky súd bol te­da po­vin­ný zob­rať na zre­teľ kon­krét­ne sku­toč­nos­ti prí­pa­du, a te­da me­ri­tór­ne roz­hod­núť, že i keď prá­vo poz­nať svo­jich ro­di­čov je zá­klad­ným prá­vom oso­by na ochra­nu jej súk­rom­né­ho ži­vo­ta, mu­sí ta­kis­to reš­ke­to­vať aj exis­ten­ciu prá­va mat­ky na ochra­nu jej iden­ti­ty. Súd nás­led­ne roz­ho­dol, ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU