INŠTITÚT DORUČOVANIA SO ZAMERANÍM NA NÁHRADNÉ DORUČOVANIE FYZICKÝM OSOBÁM 1

Úvod

Doručovanie je takým inštitútom akéhokoľvek druhu správneho konania (resp. každého druhu konania, v ktorom vystupuje na jednej strane subjekt disponujúci verejnomocenským oprávnením a na druhej strane subjekt, o ktorého právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach sa rozhoduje), ktorý si vyžaduje participáciu aj účastníkov konania, resp. adresátov doručovaných písomností. Spôsob akým adresát písomnosti a správny orgán participuje na doručovaní a uskutočňuje doručovanie, môže viesť k rôznym právnym následkom. Chybou na strane správneho orgánu môže nastať napr. nezákonnosť rozhodnutia. Chybou na strane adresáta môže dôjsť napr. k zmeškaniu lehoty na uskutočnenie určitého úkonu. Doručovanie v priestupkovom konaní alebo v konaní o správnom delikte (ďalej spoločne označované aj ako “konanie o správnom delikte“) je dôležitý inštitút, prostredníctvom ktorého môžu tieto subjekty do značnej miery ovplyvniť priebeh konania a práve preto je potrebné podrobne sa venovať výkladu ustanovení o doručovaní a ich právnym následkom, a to tak z pohľadu správneho orgánu ako aj z pohľadu účastníka konania, zástupcu účastníka konania, či ďalších adresátov písomností doručovaných v priestupkovom konaní.

Pri rozpracovaní problematiky vychádzam z platnej právnej úpravy doručovania v priestupkovom konaní ku dňu spracovania príspevku, teda ku dňu 30. marca 2017, a zároveň využívam rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky a všeobecných súdov

Slovenskej republiky, resp. rozhodovaciu činnosť orgánov súdnej moci uskutočňujúcich svoju pôsobnosť na území Slovenskej republiky v minulosti. Doručovanie v slovenskom právnom poriadku je charakteristické nejednotnosťou. Procesnoprávne predpisy, či už z oblasti samotného správneho práva, ale aj ostatných právnych odvetví, obsahujú odlišnú právnu úpravu čo do spôsobov doručovania, či lehôt. Napriek odlišnej právnej úprave doručovania v jednotlivých procesnoprávnych predpisoch je možné z rozhodnutí súdov, ktoré pojednávajú (zväčša okrajovo) o doručovaní, abstrahovať pravidlá, prípadne spôsob výkladu ustanovení, ktoré možno aplikovať, resp. sa nimi možno inšpirovať aj pri inštitúte doručovania v priestupkovom práve. V tejto miere a s uvedenou motiváciou pracujem s rozhodovacou činnosťou súdov zaoberajúcou sa inštitútom doručovania aj v ostatných právnych odvetviach.

Doručovanie je postup, ktorý sa uplatňuje pri všetkých úkonoch, ktoré sa v správnom konaní uskutočňujú v písomnej forme a správny orgán má povinnosť o nich účastníka konania a prípadne ďalšie subjekty upovedomiť.2 V správnom konaní môže dochádzať k doručovaniu písomností aj v smere účastník konania – správny orgán, správny poriadok však takúto reguláciu neobsahuje. Práve správny orgán je totižto tým subjektom, ktorý vedie správne konanie a rozhoduje v ňom, a ktorý v rámci zisťovania úplného a presného stavu veci zabezpečuje, že ostatné subjekty správneho konania sa dozvedia o jednotlivých úkonoch správneho konania, na čo mu slúžia správnym poriadkom upravené procesy a inštitúty.
Podľa § 51 zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) sa na konanie o priestupku vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak v zákone o priestupkoch alebo v inom osobitnom zákone nie je ustanovené inak. Jediným osobitným ustanovením zákona o priestupkoch, ktoré pojednáva o doručovaní, je § 80, podľa ktorého rozhodnutie o priestupku nemožno doručiť verejnou vyhláškou. Vo veciach doručovania sa v priestupkovom konaní, s výnimkou uvedeného osobitného ustanovenia, postupuje podľa zákona č. 71/1967Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Správny poriadok obsahuje osobitnú úpravu doručovania vzhľadom na subjekty, ktoré sú adresátom doručovanej písomnosti, teda osobitne upravuje doručovanie pre fyzické osoby, fyzické osoby oprávnené na podnikanie a právnické osoby. Pri uvedených okruhoch adresátov písomností rozlišuje správny poriadok niekoľko spôsobov doručenia, a to doručovanie do vlastných rúk, obyčajné doručovanie, náhradné doručovanie a doručovanie verejnou vyhláškou.3 Správny poriadok výslovne upravuje len doručovanie do vlastných rúk a doručovanie verejnou vyhláškou. O spôsobe obyčajného doručovania pojednáva správny poriadok len implicitne a náhradné doručovanie je pojmom, ktorým sa zaoberá právna teória.4 Môžeme však konštatovať, že všetky uvedené spôsoby doručovania písomností môže správny orgán, za splnenia právnymi predpismi predpísaného postupu, uplatniť vo vzťahu k všetkým trom druhom adresátov. Vzhľadom na skutočnosť, že práve náhradné doručovanie adresátovi, ktorý je v postavení fyzickej osoby spôsobuje v právnej praxi jedny z najčastejších aplikačných a interpretačných problémov z oblasti doručovania, v ďalšej časti príspevku sa venujem určeným podstatným aspektom súvisiacim s týmto druhom doručovania vo vzťahu k fyzickým osobám. Tam, kde je to vhodné, slúži na spracovanie problematiky aj súdna aplikačná prax a interpretácia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ako procesnoprávneho predpisu, ktorý v čase svojej platnosti a účinnosti obsahoval totožnú alebo obdobnú právnu úpravu jednotlivých ustanovení regulujúcich doručovanie.

1 Náhradné doručovanie fyzickým osobám

Náhradné doručenie predstavuje taký spôsob doručovania písomností, ktoré má za následok vyvolanie účinkov doručenia k takej zásielke, ktorá bola adresátovi doručovaná predpísaným spôsobom, hoci sa adresát o obsahu tejto zásielky nedozvedel.

Podľa názoru súdnej praxe úpravou tzv. náhradného doručovania zákonodarca sledoval cieľ a účel odstrániť určité prípady právnej neistoty spôsobenej bezdôvodným nepreberaním zásielok adresátom a zabrániť snahám spôsobiť prieťahy v konaní, alebo dokonca zmariť konanie.5 K náhradnému doručovaniu súdna prax ďalej uviedla, že v tomto prípade je konštruovaná právna fikcia, že účinky doručenia písomnosti nastanú ex lege po uplynutí stanovenej doby aj voči tomu, kto písomnosť fakticky neprevzal. Právna fikcia je právno-technický postup, pomocou ktorého sa považuje za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli vyvodené odlišné právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli iba konštatovaním faktu. Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu. Právna fikcia, ako nástroj odmietnutia reality právom, je nástrojom výnimočným, striktne určeným pre naplnenie tohto jedného z hlavných postulátov právneho poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby mohla právna fikcia tento svoj účel naplniť (dosiahnutie právnej istoty), musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája.6
Z rozhodovacej praxe súdov, ale aj z úvah právnej vedy, je badať nejednotnosť v používaní terminológie pri označovaní náhradného doručovania písomností, keď takéto náhradné doručovanie je označované ako fikcia doručenia alebo ako domnienka o doručení.7 Rozdiel medzi právnou fikciou a právnou domnienkou sa prejavuje v tom, že kým fikcia nikdy nezodpovedá skutočnosti, domnienka skutočnosti zodpovedať môže, ale nemusí. Fikcie majú vždy nevyvrátiteľnú povahu a domnienky rozlišujeme podľa toho, či pri nich možno preukázať opak, na vyvrátiteľné a nevyvrátiteľné.8 Pri skúmaní textu právnej úpravy správneho poriadku vo veci náhradného doručovania dôjdeme k záveru, že pri náhradnom doručovaní môžeme hovoriť o piatich formách jeho zakotvenia. Vychádzajúc z uvádzanej rozdielnej povahy právnej fikcie a domnienky, považujem všetky v správnom poriadku upravené formy uplatnenia náhradného doručenia za konštrukcie fikcie doručenia. Náhradné doručenie písomností adresovaných fyzickej osobe podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku sa uplatní len vo vzťahu k písomnostiam doručovaným do vlastných rúk. V prípade ostatných foriem náhradného doručovania môžeme konštatovať, že právne účinky fikcie doručenia sa budú v zmysle právnej úpravy správneho poriadku vzťahovať nielen na písomnosti doručované do vlastných rúk, ale aj na písomnosti doručované obyčajne.

Pri náhradnom doručení sa uplatňuje jeden zo základných princípov práva „ignorantia legis non excusat“, t.j. neznalosť zákona neospravedlňuje, a preto ani správny orgán neprihliada na skutočnosť, že účastník konania nemá znalosť o právnej úprave týkajúcej sa doručovania, prípadne právnych účinkoch náhradného doručovania.9

Náhradné doručovanie písomnosti určených do vlastných rúk fyzickým osobám má dve formy. Tá prvá je upravená v § 24 ods. 2 správneho poriadku a druhá je upravená v § 24 ods. 3 správneho poriadku v súvislosti s odmietnutím prevzatia písomnosti oprávnenou osobou. Vzhľadom na podobné znaky a charakteristiku oboch foriem10 a vzhľadom na frekventovanejšie využitie prvej formy náhradného doručovania v právnej praxi sa príspevok detailnejšie venuje práve tejto forme.

1.1 Náhradné doručenie podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku

Podľa ustanovení § 24 ods. 2 správneho poriadku: „Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.“
Zákonodarca v súvislosti s uplatnením náhradného doručovania podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku ustanovil niekoľko podmienok, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Rôzni autori uvádzajú výpočet týchto podmienok odlišne.11 Pre zjednodušenie budeme podmienky uplatnenia náhradného doručovania kategorizovať do dvoch skupín: 1. týkajúce sa postupu poštového doručovateľa, 2. týkajúce sa zdržiavania adresáta v mieste doručenia. Pokiaľ aspoň jedna zo zákonom uvádzaných kumulatívnych podmienok nie je splnená, dochádza k vadnému náhradnému doručeniu, resp. nemôže dôjsť k uplatneniu náhradného doručenia. V takom prípade sa bude písomnosť doručovaná fyzickej osobe do vlastných rúk považovať za doručenú v deň, kedy ju adresát skutočne prevzal na pošte, a to aj vtedy, keď sa tak stalo až po uplynutí troch dní od jej uloženia.12

1.1.1 Postup poštového doručovateľa

Správny poriadok upravuje postup poštového doručovateľa tak, že ak na prvý pokus
o doručenie písomnosti doručovateľ adresáta písomnosti nezastihne, vhodným spôsobom ho upovedomí, v ktorý deň a hodinu príde písomnosť znovu doručiť. Ak aj nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí.13 V praxi poštových doručovateľov však často dochádza k nedodržaniu zákonom a samotnými poštovými podmienkami stanoveného postupu. Pôjde predovšetkým o nesplnenie požiadavky upovedomiť adresáta o novom doručovaní písomnosti, prípadne opomenutie uskutočniť opätovné doručenie.14
Ak poštový doručovateľ po prvom bezúspešnom pokuse o doručenie písomnosti adresovanej fyzickej osobe túto uloží na pošte bez toho, aby uskutočnil opakovaný pokus o doručenie, neuplatní sa náhradné doručenie a písomnosť je doručená jedine vtedy, keď si ju adresát skutočne prevzal, a to bez ohľadu na uplynutie úložnej lehoty.15 Ak adresát v takomto prípade písomnosť neprevezme v 18-dňovej odbernej lehote, musí správny orgán písomnosť doručovať znova.

1.1.2 Zdržiavanie sa v mieste doručovania

Podmienka zdržiavania sa adresáta v mieste doručovania je, na rozdiel od dodržiavania postupu poštového doručovateľa, predmetom väčšieho záujmu aj súdnej praxe. Pre rozhodovaciu činnosť súdov v otázke výkladu splnenia požiadavky zdržiavania sa v mieste doručovania je charakteristické, že prešla určitým vývojom.

Zdržiavaním sa adresáta v mieste doručenia treba podľa názoru súdu rozumieť prípad, ak sa adresát v čase doručenia zásielky zdržiava na území obce (mesta), v ktorej má bydlisko, resp. ak ide o podnikateľa, miesto podnikania (t.j. nie je mimo obce, mesta na dovolenke, na liečení, na pracovnej ceste a pod.), teda ak má možnosť oboznámiť sa s oznámeniami doručovateľa urobenými podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku. Za neprítomnosť v mieste doručenia, treba považovať aj prípad, ak sa adresát v obci síce zdržiava, ale pre svoj zdravotný stav sa objektívne nemôže na adresu doručenia dostaviť, a takto nemá možnosť sa o uložení zásielky dozvedieť.16 Podľa právnej vety tohto judikátu uverejneného v Zbierke stanovísk NSSR a rozhodnutí súdov SR č. 3/2003 pod poradovým číslom 50/2003 podmienkami vzniku fikcie doručenia písomnosti je zachovanie predpísaného postupu doručovateľom a tiež, aby adresát, ktorý nebol doručovateľom zastihnutý, sa v mieste doručenia zdržiaval. V predmetnom prípade adresát prvostupňového rozhodnutia vo veci, ktorým bola fyzická osoba oprávnená na podnikanie namietal, že v čase doručovania bol práceneschopný, v mieste podnikania, kam bola zásielka adresovaná, sa v dobe jej doručovania nezdržiaval, pričom miesto jeho podnikania nie je zároveň aj miestom jeho trvalého pobytu, hoci sa obe nachádzajú na tej istej ulici.17 Druhostupňový správny orgán rozhodnutím zamietol odvolanie účastníka konania z dôvodu zmeškania lehoty na podanie odvolania. Podľa názoru súdu bolo v predmetnom prípade zrejmé, že adresát rozhodnutia sa v mieste doručenia (obci) v rozhodnom čase zdržoval, ale bol práceneschopný, a preto vyvstávajú pochybnosti, či mal možnosť pre svoj zdravotný stav opustiť miesto svojho bydliska a dozvedieť sa o uložení zásielky. Pochybnosti mal odstrániť správny orgán a za týmto účelom mal vyzvať účastníka konania, aby predložil lekárske potvrdenie, že v čase práceneschopnosti bol imobilný, nemal povolené vychádzky, resp. tieto nemohol absolvovať. Súčasne mal vykonať dopyt na doručovaciu poštu, akým spôsobom bol žalobca vyrozumievaný o tom, že zásielka mu bude znovu doručovaná a že bola uložená na pošte - u koho a aký odkaz bol zanechaný. Ďalej tiež to, či v rozhodnom období boli žalobcovi doručované iné zásielky na adresu miesta podnikania, či tieto si prevzal osobne alebo prostredníctvom akej osoby. Ďalej mal prípadne vykonať dopyt na Sociálnu poisťovňu a zistiť, kedy jej boli predložené potvrdenia o práceneschopnosti vystavené obvodným lekárom. Obdobný dopyt mohol byť vykonaný aj na zdravotnú poisťovňu.

Predpoklad „zdržiavania sa v mieste doručovania“ nie je daný len pri dlhodobej neprítomnosti adresáta na tomto mieste, ale aj pri krátkodobom (prechodnom) pobyte v čase doručenia mimo adresy doručenia, napr. z dôvodu liečenia, či dovolenky.18 Ak sa adresát písomnosti, ktorá sa mala doručiť do vlastných rúk, v mieste doručenia nezdržiaval, neboli splnené zákonné podmienky uvedené v § 24 ods. 2 ...