PRINCÍP NE BIS IN IDEM V OBLASTI SPRÁVNEHO TRESTANIA S AKCENTOM NA DISCIPLINÁRNE DELIKTY[1]

Autor: JUDr., Mária Havelková, PhD.
Univerzita: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Bratislavské právnické fórum

Abstrakt

Princíp ne bis in idem je jedným z tradičných princípov trestného práva. Vplyvom činnosti Rady Európy a práva európskej únie pozorujeme presakovanie tohto princípu aj do oblasti správneho sankcionovania. Predmetom príspevku je posúdenie rozsahu prípustnosti zákazu dvojitého stíhania v správnom trestaní. Z dôvodu názorovej nejednotnosti právnej teórie aj aplikačnej praxe sa autorka zameriava predovšetkým na disciplinárne delikty.

Abstrakt EN:

Ne bis in idem is one of the traditional principles of criminal law. Its influence in the area of administrative sanctioning is a result of Counsel of Europe activities and European Union law. This article assesses range of admissibility ban on double jeopardy in the administrative punishment. The author mainly focuses on disciplinary offences.

1  ÚVOD

V poslednom období môžeme aj v podmienkach Slovenskej republiky pozorovať zvýšenie záujmu právnych teoretikov ako aj aplikačnej praxe o oblasť správneho trestania. Dôvodom je predovšetkým vplyv Rady Európy, ktorá od 80. rokov minulého storočia, prostredníctvom rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a jeho autonómneho výkladu pojmov trestný čin a trestnosť, postupne rozširuje záruky spravodlivého procesu a základné trestnoprávne princípy aj na delikty, ktoré sú právnymi poriadkami jednotlivých členských štátov kvalifikované ako správne delikty.

Ne bis in idem predstavuje jeden zo základných princípov, na ktorých je budované trestné právo. Latinské označenie ne bis in idem možno voľne preložiť ako nie dvakrát v tom istom. Podstatou tohto princípu je, že žiadna osoba nemôže byť dvakrát stíhaná za ten istý skutok. Zmyslom je zachovanie právnej istoty trestne stíhanej osoby a taktiež zabezpečenie autority orgánu, ktorý o danom delikte rozhoduje. Inými slovami, princíp ne bis in idem predstavuje negatívnu podmienku konania, ktorá zamedzuje tomu, aby v prípade, keď už bolo o určitej veci právoplatne rozhodnuté, nemohla byť totožná vec prejednávaná opätovne. Výnimkou uplatnenia princípu je použitie mimoriadnych opravných prostriedkov.

Ne bis in idem možno taktiež vnímať ako sankciu voči príslušným orgánom za nedbanlivosť počas prvého konania. Princíp teda vytvára určitý stimul pre efektívnu vynútiteľnosť práva. Orgány dostanú, s ohľadom na konkrétne konanie, iba jednu príležitosť „nastoliť poriadok v spoločnosti“. Pokiaľ príslušný orgán konaním, resp. nekonaním, premešká svoju príležitosť, obvinený z toho bude profitovať.[2]

Cieľom tohto príspevku je analýza rozsahu aplikácie zákazu dvojitého stíhania vo vzťahu k jednotlivým druhom správnych deliktov a v rovine súčasného vyvodenia administratívnej aj trestnoprávnej zodpovednosti, pričom vychádzam predovšetkým z judikatúry ESĽP, ale aj z rozhodovacej činnosti slovenských a českých súdov a ústavného súdu Rakúska.

2  DOHOVOR A ZÁKAZ DVOJITÉHO STÍHANIA

Vyjadrenie princípu ne bis in idem nachádzame vo veľkom množstve medzinárodných dokumentov. Sohľadom na jeho aplikáciu voblasti správneho trestania má najväčší význam Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

Pôvodné znenie Dohovoru z roku 1950 neobsahovalo zákaz dvojitého postihu. Avšak po tom, čo bol v roku 1966 prijatý Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach na pôde OSN, Výbor ministrov Rady Európy, uvedomujúc si problémy, ktoré môžu vzniknúť v dôsledku koexistencie týchto ľudskoprávnych dokumentov, poveril Výbor pre ľudské práva preskúmať potenciálne problémy. V roku 1969 bola Výboru ministrov Rady Európy predložená správa, ktorá obsahovala rozdiely v právach garantovaných Dohovorom a Paktom. Následne bol vypracovaný návrh siedmeho dodatkového Protokolu k Dohovoru, pričom na ratifikáciu bol predložený na 374. stretnutí zástupcov ministrov Rady Európy dňa 22. novembra 1984 v Štrasburgu.[3]

Prijatím siedmeho Protokolu sa princíp ne bis in idem zaradil medzi záruky, ktoré nemôžu byť porušené ani v čase vojny alebo akéhokoľvek iného verejného ohrozenia štátnej existencie. Vyplýva to z čl. 4 ods. 3, kde je uvedené, že od predmetného ustanovenia nemožno odstúpiť v súlade s čl. 15 Dohovoru. Týmto sa potvrdzuje dôležitosť, ktorá sa prikladá tomuto princípu v spojení so spravodlivým procesom.[4] Aj preto je pomerne prekvapivé, že princíp nebol pôvodne v Dohovore obsiahnutý. Zo znenia protokolu č. 7 k Dohovoru a jeho dôvodovej správy je taktiež zrejmé, že saaplikuje iba v rámci jurisdikcie konkrétneho štátu a nemá teda medzinárodný rozmer.[5]

Čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru v slovenskom jazyku stanovuje, že „Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a trestným poriadkom tohto štátu.“[6]

Takto preložené znenie však nie je úplne významovo totožné s anglickým alebo francúzskym originálom, pričom len tieto dva jazykové varianty Dohovoru, sa v zmysle čl. 10 Protokolu č. 7, považujú za autentické.

Zatiaľ čo v slovenskej verzii je použité slovné spojenie trestný čin, anglická verzia používa pojem „offence“ a francúzsky variant pojem „infraction“. Podľa môjho názoru je vhodnejší pojem „delikt“, ktorý má širší význam ako trestný čin a okrem trestného činu v sebe zahŕňa aj ďalšie druhy verejnoprávnych deliktov. „Ďalšou rozdielnosťou je pridanie pojmu „rozsudok“. Originálne texty nehovoria o oslobodení alebo odsúdení „konečným rozsudkom“, ale o „konečnom odsúdení alebo oslobodení“ všeobecne.“[7]

K tejto otázke vyjadril svoje stanovisko aj Ústavný súd SR v náleze prijatom v novembri 2014, v ktorom konštatoval, že „je nutné upozorniť, že uvedený oficiálny preklad čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nie je presný, resp. je chybný. Ak sa porovná tento preklad s originálnym znením v anglickom jazyku a francúzskom jazyku, je nutné dospieť k záveru, že slovenský preklad používa nepresný pojem "trestný čin". Podstatná je skutočnosť, že slovo "delikt" (v anglickom znení "offence" a vo francúzskom "infraction") zamieňa slovenský preklad za slovné spojenie "trestný čin" (v anglickom jazyku "criminal offence" a vo francúzskom jazyku "infraction criminelle"). Za smerodajnú a určujúcu je však podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať pôvodnú (originálnu) verziu v anglickom a francúzskom znení a na to nadväzujúcu skutočnosť, že anglickému termínu "offence" a francúzskemu termínu "infraction" v slovenčine zodpovedajú termíny "trestný čin", "priestupok", ale aj "disciplinárny delikt" alebo "iný správny delikt".“[8]

Otázkou je, či nedôsledný preklad Dohovoru má význam na posúdenie toho, či sa ustanovenia Dohovoru vzťahujú len na trestné konanie alebo sa princíp ne bis in idem má uplatňovať aj vo vzťahu k správnemu trestaniu.

V tejto súvislosti M. Vaľo poukazuje na bod 28 dôvodovej správy k Protokolu č. 7 k Dohovoru, podľa ktorého „neboli prívlastky „criminal“, resp. „pénale“ k výrazom „offence“, resp. „infraction“ použité len preto, že to bolo považované za zbytočné, nakoľko sa malo za to, že v ustanovení čl. 4 je už dostatočne špecifikované, o aké činy ide.“[9]

Prikláňam sa k názoru M. Vaľa a súhlasím, že tým podstatným pre výklad, na aké činy sa predmetné ustanovenie Dohovoru vzťahuje, nie je jazykový výklad rôznych verzií Dohovoru, pretože nie je rozhodujúce, aký význam majú pojmy obsiahnuté v Dohovore v právnych poriadkoch členských štátov Rady Európy. Rozhodujúci je totiž autonómny význam pojmov, ktorý možno zistiť len z judikatúry ESĽP.

Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd vo vyššie citovanom náleze, podľa ktorého „aj pri tomto výklade čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 bude záver o tom, či ide v konkrétnom prípade o konanie, resp. delikt, ktoré spadá pod ochranu čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, v konečnom dôsledku závislý na posúdení tzv. Engelovských kritérií.“

ESĽP po prvýkrát pristúpil k autonómneho vnímaniu pojmov trestnosť a trestná vec v roku 1984, keď judikoval, že „pokiaľ by štáty mohli svojvoľne tým, že označia protiprávny čin za správny namiesto trestného vylúčiť pôsobnosť podstatných ustanovení čl. 6 a 7, bola by aplikácia týchto ustanovení podriadená ich zvrchovanej vôli. Rozsiahla voľnosť by tak mohla viesť k dôsledkom nezlučiteľným s predmetom a účelom Dohovoru.“[10]

Pri zodpovedaní otázky, či je konkrétny správny delikt „trestný“ v zmysle čl. 6 Dohovoru, ESĽP prihliada na tri kritéria, ktoré po prvýkrát vymedzil v rozhodnutí vo veci Engel a ďalší v. Holandsko[11], ktorými sú:

- kvalifikácia deliktu podľa vnútroštátneho práva;
- povaha deliktu;
- druh a závažnosť sankcie, ktorá za delikt hrozí.

Prvým kritériom je kvalifikácia skutku podľa vnútroštátneho práva. Tá má však rozhodujúci význam iba vtedy, ak je skutok považovaný za trestný aj vo vnútroštátnom práve. Podľa ESĽP má predmetné kritérium iba relatívny význam, t. j. ak je predmetný čin kvalifikovaný vnútroštátnym právom ako trestný čin, ide z pohľadu Dohovoru a jeho dodatkových protokolov vždy o „trestný čin“, ak však nie je podľa vnútroštátneho práva subsumovateľný pod skutkovú podstatu žiadneho trestného činu, nemožno automaticky vylúčiť jeho „trestnosť“ v zmysle Dohovoru. V takom prípade sú rozhodujúce zvyšné dve kritéria.[12]

Pokiaľ ide o druhé a tretie kritérium nevyžaduje sa ich kumulatívne naplnenie a ESĽP ich vo väčšine prípadov aplikuje alternatívne. Sú však aj prípady, kedy samostatná analýza každého z nich neumožňuje dospieť k jednoznačnému záveru o charaktere deliktu a v takom prípade ich ESĽP aplikuje kumulatívne.[13]

Druhým kritériom je povaha deliktu vzhľadom na to, či subjektom môže byť každý alebo len obmedzený okruh osôb. ESĽP teda v tomto prípade berie do úvahy, či je predmetná právna norma adresovaná všetkým subjektom alebo iba určitej skupine osôb s osobitným statusom a či je záujem chránený danou normou všeobecný alebo partikulárny.

Posledným kritériom je povaha a prísnosť sankcie z hľadiska jej druhu a výmery. Je teda potrebné posúdiť, či má daná sankcia iba reparačnú funkciu alebo preventívno-represívnu. Ak má povahu preventívno-represívnu, tak je potrebné v druhom kroku posudzovať prísnosť sankcie. Pri posudzovaní prísnosti sankcie nie je rozhodujúce, aká sankcia bola v danom prípade uložená, ale aká sankcia páchateľovi hrozí, to znamená, akú najvyššiu sankciu za daný delikt umožňuje zákon uložiť.[14]

Autonómnosť výkladu pojmov trestný čin a trestná vec slovenské súdy akceptujú. Poukazujem na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) z marca 2009, podľa ktorého „trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb – podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.“[15] Taktiež Engelovské kritériá boli NS SR citované v mnohých rozhodnutiach.[16] Avšak, ako poukážem v nasledujúcom texte, nie vždy sú správne a dôsledne aplikované.

Niektoré štáty[17] prijali čl. 4 s výhradou, podľa ktorej sa princíp vzťahuje iba na také konania, ktoré sa považujú za trestné podľa vnútroštátneho poriadku daného štátu. Avšak v rozhodnutiach Gradinger v. Rakúsko[18] a Grande Stevens a ďalší v. Taliansko[19] ESĽP konštatoval, že predmetná výhrada nespĺňa predpoklady predpísané v čl. 57 Dohovoru,[20] pretože v jednotlivých prípadoch chýba stručný opis príslušného zákona, ktorý nie je v súlade s predmetným ustanovením. Výhrada má podľa ESĽP iba všeobecnú povahu, a preto ju posúdil ako neplatnú.[21] Možno teda predpokladať, že ak by mal ESĽP príležitosť rozhodovať o výhrade v prípade ďalších vyššie uvedených krajín, rovnako by judikoval neplatnosť takejto deklarácie.

3  ROZSAH APLIKÁCIE PRINCÍPU NE BIS IN IDEM V SPRÁVNOM A TRESTNOM KONANÍ

Správne trestanie je charakteristické tým, že ide o oblasť, v ktorej chýba ucelená právna úprava a zároveň správne delikty netvoria homogénnu skupinu, ale sa vnútorne členia na viaceré druhy správnych deliktov, ktorými sú priestupky, správne delikty právnických osôb a podnikajúcich fyzických osôb, správne disciplinárne delikty a správne poriadkové delikty. Preto je žiaduce osobitne posúdiť, ktoré z týchto správnych deliktov, sa v zmysle vyššie uvedených kritérií, považujú za „trestné“.

Vzhľadom na zmysel princípu ne bis in idem je nevyhnutné, ešte pred posúdením trestnosti jednotlivých druhov správnych deliktov, zistiť, či sa dve rôzne konania, týkajú toho istého skutku. To znamená, že pre posúdenie aplikácie zákazu dvojitého stíhania je potrebné postupovať v dvoch krokoch. V prvom kroku je potrebné zistiť, či sú skutky, o ktorých prebieha súčasné konanie, resp. o jednom z nich už bolo právoplatne rozhodnuté, totožné. Ak je v konkrétnom prípade splnená podmienka totožnosti skutku, je následne potrebné zistiť, či sa všetky skutky považujú za „trestné“. Ak totiž nie je splnená podmienka „trestnosti“, tak sa záruky vyplývajúce z Dohovoru nemusia aplikovať.

Dohovor ani jeho dodatkové protokoly pojem totožný skutok nedefinujú. Vymedzenie tohto slovného spojenia bolo preto zverené ESĽP, pričom od prvých pokusov o definovanie pojmu totožný skutok prešli už dve desaťročia. Počas tohto obdobia ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia