Kde sú hranice aplikácie princípu ultima ratio v trestnom práve?

Autor: Mgr., Tomáš Čentík
Udalosť: Ulpianus

Abstrakt

K napísaniu tohto článku ma priviedla nespokojnosť s uplatňovaním princípu ultima ratio v trestnom práve, ktorý sa stal v aplikačnej praxi súdov a orgánov činných v trestnom konaní vďačným nástrojom ako urýchlene uzavrieť konkrétnu trestnú vec bez jej náležitého objasnenia a potrestania páchateľa napriek tomu, že boli naplnené všetky podmienky na vznik trestnej zodpovednosti.

K napísaniu tohto článku ma priviedla nespokojnosť s uplatňovaním princípu ultima ratio v trestnom práve, ktorý sa stal v aplikačnej praxi súdov a orgánov činných v trestnom konaní vďačným nástrojom ako urýchlene uzavrieť konkrétnu trestnú vec bez jej náležitého objasnenia a potrestania páchateľa napriek tomu, že boli naplnené všetky podmienky na vznik trestnej zodpovednosti.

Spôsob akým je tento princíp v rozhodovacej praxi najmä pri majetkových a ekonomických trestných činoch aplikovaný je rozporný s účelom a postavením trestného práva, ktoré zastáva v systéme platného práva a vo vzťahu k ostatným odvetviam práva.

V prevažnej väčšine prípadov je princíp ultima ratio uplatňovaný bez opory v zákone a predstavuje alibistický a laxný prístup zo strany príslušných orgánov, ktoré sa k nemu prikláňajú ako k jednoduchšej alternatíve vyriešenia danej trestnej veci.

 

Úvodné poznámky

Princíp ultima ratio sa v prvom rade uplatňuje v normotvornej činnosti, t.j. zákonodarca je povinný uprednostniť pri tvorbe trestnoprávnych noriem prijatie mimotrestných opatrení a nekriminalizovať také konania, pri ktorých je závažnosť a intenzita spoločenskej nebezpečnosti z hľadiska celospoločenských záujmov nízka. Uvedený princíp spočíva v tom, že trestnoprávna represia má byť používaná výlučne ako krajný prostriedok ochrany pred spoločensky najnebezpečnejšími protiprávnymi deliktami.

Z uvedeného vyplýva, že princíp ultima ratio je naplnený už samotným legislatívnym riešením, ktoré kategorizuje jednotlivé protiprávne konania do určitých skupín podľa stupňa ich závažnosti (napr. priestupky, správne delikty a trestné činy). Z tohto dôvodu by sa mal tento princíp uplatňovať v aplikačnej praxi iba minimálne a tam kde to zákon dovoľuje, ak sú hranice posudzovania spoločenskej nebezpečnosti daného protiprávneho konania príliš tenké. Aplikácia princípu ultima ratio v rozhodovacej praxi spočíva v uprednostnení zodpovednosti podľa noriem netrestnoprávnej povahy pred postihom páchateľa prostredníctvom noriem trestného práva (subsidiarita trestnoprávnej represie).

Je na zvážení zákonodarcu, ktoré druhy konaní označí ako trestné činy a kde zvolí miernejšie opatrenia (priestupky), príp. či ponechá možnosť využitia ochrany na poškodenom subjekte (napr. porušenie noriem občianskeho a obchodného práva). Kategorizáciou jednotlivých druhov protiprávnych konaní zákonodarcom dochádza spravidla k naplneniu a vyčerpaniu princípu subsidiarity trestnoprávnej represie – orgány aplikácie práva túto klasifikáciu protiprávnych konaní nemôžu meniť ani ignorovať a dotvárať zákonný text bez opory v zákone. Orgánom aplikujúcim právo neprináleží prisvojovať si zákonodarnú moc – je výlučným právom zákonodarcu stanoviť aký skutok sa bude považovať za trestný čin a aký nie.

Trestné právo je právnym prostriedkom ultima ratio predovšetkým z hľadiska zákonodarného, ale výnimočne sa prejavuje aj v aplikačnej rovine, kde sa uplatňuje v reštriktívnej podobe, t.j. iba v prípadoch, kde na to právna norma vytvára priestor – limitácia jeho použitia v aplikačnej rovine vyplýva zo základného delenia trestných činov na zločiny a prečiny, pričom podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona je možné posudzovať stupeň závažnosti protiprávneho konania iba pri prečinoch. Práve pri prečinoch nachádza princíp ultima ratio svoje opodstatnenie, kde prostredníctvom materiálneho korektívu (závažnosť protiprávneho konania) možno posúdiť, či sa použije trestnoprávna regulácia alebo budú uprednostnené inštitúty iných právnych odvetví ako trestného práva. Pri zločinoch, ktorých skutkové podstaty sú vymedzené iba prostredníctvom formálnych znakov je neprípustné vylúčiť vyvodenie trestnej zodpovednosti s odkazom na princíp ultima ratio – už v samotnom definovaní znakov skutkovej podstaty zločinov je obsiahnutý taký stupeň závažnosti, ktorý neumožňuje tieto delikty posúdiť inak ako podľa ustanovení trestného práva.

Princíp ultima ratio v trestnom práve teda nie je výlučne limitovaný len na legislatívnu činnosť, ale sa považuje za dôležité interpretačné pravidlo aj v aplikačnej činnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdov tam, kde to zákon umožňuje s cieľom posúdiť závažnosť deliktu a napomôcť k odlíšeniu trestných činov od tých deliktov, ktoré by sa nemali považovať za trestné činy (najmä priestupky a iné správne delikty), hoci zdanlivo napĺňajú znaky niektorých skutkových podstát. Takýto priestor je vytvorený iba pri trestných činoch vyjadrených prostredníctvom formálno-materiálnych znakov (napr. odlíšenie prečinu krádeže od priestupku proti majetku).

 

Prevažujúca aplikačná prax orgánov činných v trestnom konaní a súdov

V poslednom čase sa možno stretnúť čoraz častejšie s rozhodnutiami súdov a orgánov činných v trestnom konaní, ktoré oslobodzujú páchateľov spod obžaloby, zastavajú trestné konania, či odmietajú trestné oznámenia s poukazom na princíp ultima ratio. V týchto rozhodnutiach sa možno stretnúť s nasledovnými formuláciami vymedzenia tohto princípu:    

 „Trestné právo a trestno-právnu kvalifikáciu určitého konania ako trestného činu, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať za ultima ratio (poslednú možnosť), teda za krajný právny prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov osôb v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým od individuálnej aktivity osôb, aby „strážili“ svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Je v zásade neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, a tak nahrádzali činnosť súdov v občianskoprávnom konaní, pričom trestné stíhanie nie je na mieste, ak sa konanie obvineného pohybuje výhradne v rovine súkromnoprávnych vzťahov (ktorých úlohou je ochrana predovšetkým celospoločenských hodnôt, nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére)“. „Z princípu ultima ratio vyplýva, že ochrana majetkových vzťahov má byť v prvom rade uplatňovaná prostriedkami občianskeho a obchodného práva, ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU