VOJTECH TUKA (* 4. JÚL 1880 - + 20. AUGUST 1946) AJ AKO OSOBNOSŤ PRÁVNEJ VEDY

Autor: doc.JUDr., Zuzana Mlkvá Illýová, PhD.
Univerzita: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Míľníky práva v stredoeurópskom priestore

Abstrakt

S osobou Vojtecha Tuku sú spájané predovšetkým jeho aktivity ako predsedu vlády počas druhej svetovej vojny, prípadne pôsobenie na politickej scéne počas medzivojnového Československa. V povedomí sú tiež dva veľké procesy, kedy druhý z nich viedol k jeho poprave. Málokto preto vníma Vojtecha Tuku aj ako profesora a predstaviteľa právnej vedy. Práve aj tejto stránke jeho života by som sa chcela vo svojom príspevku venovať.

1 ÚVOD

Vojtech Tuka vždy bol a aj ostáva rozhodne veľmi špecifickou a kontroverznou postavou našich moderných dejín. Na jednej strane to bol nadpriemerne inteligentný a vzdelaný človek, ktorý mal mnoho zahraničných skúseností a dobre rozbehnutú vedeckú kariéru. Ako veľmi mladý sa stal profesorom. Na druhej strane sa nad ním neustále vznášal tieň pochybností, či mi skutočne išlo o blaho slovenského národa alebo bolo jeho konanie motivované výlučne osobnými záujmami. Počas svojho života pôsobil ako popredný člen SĽS (po r. 1925 HSĽS) a bol súdený v dvoch procesoch. Cieľom tohto príspevku je zamerať sa na osobu Vojtecha Tuku nielen vo vzťahu k jeho politickým aktivitám ale ponúknuť prierez jeho akademického a politického života.

2 DETSTVO, MLADOSŤ, ŠTÚDIUM A ZAČIATOK AKADEMICKEJ KARIÉRY

Vojtech Lazár Tuka (druhé meno - Lazár - dostal po krstnom otcovi, známom farárovi z rímsko-katolíckej farnosti Žemberovce, Lazárovi Bittnerovi) sa narodil 4. júla 1880 v Piargu (dnes Štiavnické Bane), v rodine učiteľa Antona Tuku a Heleny Tukovej rodenej Cserny.

Ľudovú školu absolvoval v Banskej Štiavnici. Tam začal na miestnom gymnáziu aj stredoškolské štúdium, ktoré ukončil maturitou v roku 1897 v Leviciach. Ako chránenec bulharského cára Ferdinanda Coburga získal možnosť študovať právo na Fakulte štátnych a právnych vied univerzity v Budapešti a absolvovať študijné pobyty na právnickej fakulte v Paríži a na filozofickej fakulte v Berlíne. Už počas strednej ale najmä vysokej školy prejavoval veľký záujem o literatúru. Detskú literatúru postupne vystriedali odborné práce a údajne aj jeho otca prekvapila skutočnosť, že už v tak mladom veku prečítal celú ich domácu knižnicu a neustále nosil domov ďalšie knihy od svojich priateľov a z knižníc. Plynule ovládal francúzsky a nemecký jazyk. Po slovensky v tom čase nevedel. Usilovným štúdiom získal renomé vzdelanca - intelektuála.
V roku 1901 bol promovaný za doktora právnych a štátnych vied. Po absolvovaní právnického štúdia pôsobil ako pravotársky koncipient a neskôr ako konceptný úradník na kriminálnom referáte Policajného riaditeľstva v Budapešti kde pôsobil päť rokov.[1] Neskôr sa venoval vedeckej činnosti a pod kuratelou slovenského arcibiskupa Juraja Častku pôsobil v rokoch 1907 až 1911 ako mimoriadny profesor ústavného a medzinárodného práva, filozofie práva a politiky na Biskupskom právnickom lýceu v Pécsi (Päťkostolie)[2] . Po úspešnej habilitácii s prácou „Sloboda. Politická štúdia“ (A Szabadság. Politikai tanulmány) mu bol v roku 1911 udelený titul docent v odbore ústavná a administratívna politika. Už v tejto práci pritom odmieta humanitu a demokraciu. Odmietal aj základné práva malých národov v prospech veľkých, pretože podľa jeho názoru len silné národy dokážu napĺňať vyššie civilizačné princípy: „Život slabých národov je neužitočný, z pohľadu humanizmu zbytočný.[3] “ Vo svojej práci sa V. Tuka venoval aj národnostnej otázke, pričom zastával názor, že národnostné hnutie je živnou pôdou pre myšlienku autonómie a túžby odtrhnutia sa od štátu. Preto podľa neho v dôsledku národnostných rozdielov vznikajú rozpory, ktoré prekazia dosiahnutie veľkých cieľov. Úplným uznaním národnostných práv by sa narušila jednotnosť štátu, čo by v nakoniec zákonite zapríčinilo jeho rozpad. Z tohto dôvodu by malo byť uznanie národnostných práv prípustné len v rámci individuálnej slobody. Tieto úvahy V. Tuku sú zaujímavé najmä v kontexte jeho neskorších politických aktivít, kedy V. Tuka vystupoval ako podporovateľ priznania autonómie Slovenska v rámci ČSR. Vo svojej obhajobnej reči uviedol: „Obžalobný spis mi vytýka, že som autonomista. Som a budem! Že som autonomistom, toho príčinou je po prvý raz moje zásadné vedecké presvedčenie ohľadom ceny autonómie. (....) Autonómia je nepostrádateľným prostriedkom a podkladom státnej svobody.[4] “
V uvedenej habilitačnej práci V. Tuka ostro vystupoval proti všeobecnému volebnému právu, pretože podľa jeho názoru: „sa vo verejnom živote môžu uplatniť len tí, ktorí sú schopní pracovať pre blaho národa a o ktorých sa zistí, že sú politicky prospešní pri plnení svojich štátotvorných povinností.[5] “ Nebol za priznanie volebného práva ženám, čo zdôvodňoval nasledovne: „Ženská duša stojí natoľko pod vplyvom chvíľkových citov, že prípadnou účasťou žien v politickej činnosti by vznikol rušivý vplyv pohlavného pudu na poli verejného života. [6]“

V rokoch 1912 až 1914 už na Biskupskom právnom lýceu v Pécsi pôsobil ako riadny profesor právnej filozofie a medzinárodného práva. V roku 1912 bol V. Tuka na študijnej ceste v Albánsku, kde v pomerne náročných a dobrodružných podmienkach albánskych hôr študoval problematiku praveku práva a krvnej pomsty v prostredí albánskych kmeňových spoločenstiev[7] .

V roku 1914 sa stal riadnym profesorom štátneho práva a medzinárodného práva na Kráľovskej univerzite Sv. Alžbety v Bratislave. Až do konca júla 1921 tam učil právnu filozofiu a medzinárodné právo. Podľa svedectva Jána Bora[8] bol V. Tuka vyslovene akademický typ. Izoloval sa od spoločnosti, bol označovaný za robota, ktorý trávil všetok čas prípravou prednášok a štúdiom kníh. Ako pedagóg mal úctu a rešpekt študentov. Vraj bol nekompromisným a bol známy svojou spravodlivosťou. Hovorilo sa o ňom, že nepozná „protekčných ohľadov.[9] “ Raz údajne nechal prepadnúť syna akéhosi grófa, ktorý priniesol listovú intervenciu od úradujúceho ministra.

3 NEPRIJATIE V. TUKU NA UNIVERZITU KOMENSKÉHO

Po odchode väčšiny profesorského zboru zrušenej Alžbetínskej univerzity ostal Vojtech Tuka v Bratislave. Žiadal aj o prijatie na novovzniknutú Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Svoj záujem odôvodňoval tým, že je rodeným Slovákom a občanom Československa, ktorý chce svoj život obetovať vlasti. V žiadosti argumentoval tým, že je jediný slovenský profesor, ktorý má pätnásťročnú prax, a ktorého vedecká činnosť je uznávanou aj v zahraničí. Sám však uviedol, že slovenský jazyk nemá na takej dobrej úrovni, aby mohol prednášať.

V roku 1922 bola jeho žiadosť posudzovaná trojčlennou komisiou, ktorej členom bol aj Augustín Rath. 17. októbra 1923 mu komisia oznámila svoje rozhodnutie. Jeho žiadosť však bola zamietnutá, pričom jedným z dôvodov bolo, že doposiaľ nepreukázal žiadnu vedeckú činnosť v ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU