ZAISTENIE VECÍ PRÁVNICKÝCH OSÔB

Autor: JUDr., Radovan Blažek, PhD
Univerzita: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Míľníky práva v stredoeurópskom priestore

Abstrakt

Článok sa zaoberá komplikáciami, ktoré môžu nastať pri aplikácií trestnoprocesných ustanovení v prípade, že sa má zaistiť vec patriaca právnickej osobe. V tejto súvislosti článok pojednáva aj o prehliadke iných priestorov a pozemkov ako osobitnom inštitúte zameranom na zaistení vecí dôležitých pre trestné konanie.

1 ÚVOD

V súvislosti s prijatím nového zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 1.7.2016[1] sa upriamuje pozornosť odbornej i laickej verejnosti stále viac na tento inštitút a prijatie tohto zákona vyvolalo mnoho otázok, ako bude fungovať aplikácia tohto zákona a aké problémy sa môžu vyskytnúť v súvislosti s jeho prepojením na Trestný poriadok.[2] Asi každého zaujíma, či je táto právna úprava dostatočná a či bude efektívna. Zákon obsahuje v zásade hmotnoprávnu ako aj procesnoprávnu úpravu, avšak filozofia zákonodarcu bola taká, že tento zákon neobsahuje komplexnú úpravu trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb (ďalej aj ako „TZPO“), ale len určité osobitné ustanovenia, potrebné pre uplatnenie TZPO a všetky ostatné zákonom neupravené právne vzťahy budú upravené Trestným zákonom[3] a Trestným poriadkom: „Ak tento zákon neustanovuje inak a ak to povaha veci nevylučuje, na trestnú zodpovednosť právnickej osoby a tresty ukladané právnickej osobe sa vzťahuje Trestný zákon a na trestné konanie proti právnickej osobe sa vzťahuje Trestný poriadok.“ (§ 1 ods. 2 zákona o TZPO).

Po prečítaní zákona o TZPO zistíme, že tento je pomerne strohý. Počet paragrafov 37 nemožno považovať za obsiahlu právnu úpravu. Celková procesná úprava, ak nerátame právnu úpravu výkonu trestov, zahŕňa iba 9 paragrafov - § 21 - 29 zákona o TZPO. Takúto stručnú právnu úpravu určite nemožno považovať za dostatočnú na komplexnú úpravu trestného konania proti právnickej osobe. Preto aplikácia Trestného poriadku na toto konanie je nevyhnutná a žiaduca. Otázkou ostáva, do akej miery sú jednotlivé ustanovenia Trestného poriadku „pripravené“ na zavedenie zákona o TZPO.

Na nasledujúcich stranách je rozobratý inštitút zaistenia vecí a určité problémy, ktoré môže aplikácia tohto inštitútu vyvolať v prípade, že bude týmto inštitútom dotknutá právnická osoba. V článku nie sú rozoberané osobitné „obmedzujúce a zaisťujúce inštitúty“ podľa § 26 zákona o TZPO, ktoré nie sú zamýšľané ako prostriedky na zaistenie vecí potrebných pre trestné konanie, majú skôr preventívny charakter, ktorý má nahradiť účel väzby fyzickej osoby.[4] Preto na zaistenie vecí právnickej osoby je potrené využiť subsidiárne Trestný poriadok. Zaistenie vecí sa primárne realizuje cez inštitúty „odňatia a vydania veci“ - § 89, 91 TP, prípadne subsidiárne aj prehliadka iných priestorov a pozemkov - § 99, 101, 104, 105, 106 TP. V prípade zaistenia vecí od fyzickej osoby je možné využiť aj iné inštitúty - osobná prehliadka, príp. domová prehliadka, avšak osobná prehliadka je inštitútom, ktorý sa týka výlučne fyzických osôb, preto sa jej v ďalšom výklade nebudeme venovať. vo vzťahu k právnickej osobe nie je možné vykonať domovú prehliadku, pretože tento inštitút smeruje voči „bytu alebo inému priestoru slúžiacemu na bývanie“. Právnická osoba nemôže byť subjektom, ktorý má k dispozícii „obydlie“.[5]

2 VYDANIE A ODŇATIE VECI

Trestný poriadok umožňuje zaistiť „vec dôležitú pre trestné konanie“ rôznymi spôsobmi, pričom prvý z nich je získanie veci od osoby, ktorá takúto vec má v držbe, a to buď formou dobrovoľného vydania (§ 89 TP) alebo formou donútenia (§ 91 TP). Trestný poriadok výslovne uvádza, že povinnosť vydať vec alebo strpieť má osoba, ktorá „má vec pri sebe“. Takáto formulácia z lingvistického hľadiska by vylučovala použitie tohto inštitútu voči právnickej osobe, pretože „vec pri sebe“ môže mať výlučne fyzická osoba.[6] Táto formulácia totiž vyžaduje mať „moc nad vecou“ a rozhodovať o nej, čiže nie je dôležité vlastnícke právo, ale faktická držba veci určitou konkrétnou fyzickou osobou a uplatňovanie rozhodovania o veci, ktoré predpokladá rozum a vôľu. Aj z právneho hľadiska je zrejmé, že tento inštitút je použiteľný primárne voči fyzickej osobe, pretože pred odňatím veci sa vždy vyžaduje výzva na dobrovoľné vydanie veci osobou, ktorá ju má pri sebe. Takáto výzva musí nevyhnutne smerovať voči konkrétnej fyzickej osobe, ktorá je spôsobilá obsah takejto výzvy pochopiť a vyhovieť jej. Procesná filozofia vydania a odňatia veci totiž predpokladá, že prioritou je zaistenie veci bez predchádzajúceho zisťovania vlastníckeho alebo iného práva k danej veci či už fyzickej alebo právnickej osoby. Ďalej je tiež samozrejmé, že sa jedná výlučne o hnuteľné veci.[7]

2.1 Držba veci právnickou osobou
Ak by sme chceli uvažovať o hnuteľných veciach, ktoré má „pri sebe právnická osoba“, aj tieto musia nevyhnutne byť v držbe určitej fyzickej osoby, ktorá ich musí vydať. Preto aj v tomto prípade by primárne mala smerovať výzva na vydanie veci konkrétnej fyzickej osobe. Najčastejšie by takémuto inštitútu mali predchádzať iné inštitúty trestného konania, napr. operatívno-pátracia činnosť, ktorou sa orgány činné v trestnom konaní dostanú k informácií, ktorá konkrétna fyzická osoba má „vec právnickej osoby u seba“, a následne by muselo dôjsť k tomu, aby tejto osobe smerovala výzva na dobrovoľné vydanie veci alebo aby tejto osobe bola vec odňatá. V prípade, že sa vec dôležitá pre trestné konanie nachádza priamo v priestoroch právnickej osoby, bol by použiteľný inštitút „prehliadky iných priestorov a pozemkov“ (o tomto inštitúte sa zmieňujeme nižšie), v rámci ktorého je možnosť vydať vec dobrovoľne ktoroukoľvek osobou, ktorá ju bude mať aktuálne pri sebe po tom, čo bude daná vec nájdená.

Osobitný prípad by mohli predstavovať veci patriace právnickej osobe, ktoré nie sú aktuálne v držbe žiadnej fyzickej osoby a tiež nie sú umiestnené v priestoroch a na pozemkoch právnickej osoby (napr. zaparkované motorové vozidlá na verejnom parkovisku). V takomto prípade by skutočne museli orgány činné v trestom konaní pristúpiť k výzve adresovanej „právnickej osobe“ na dobrovoľné vydanie takýchto vecí, ktoré by následne v prípade nevyhovenia výzve boli odňaté „právnickej osobe“. Rovnako tak by sa mohlo stať, že veci, ktoré sú preukázateľne vo vlastníctve právnickej osoby, nie je možné jednoznačne lokalizovať a nebude možné zistiť, ktorá konkrétna osoba nimi aktuálne disponuje. Aj v tomto prípade s ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU