OTÁZKA SPRAVODLIVOSTI V PROCESE S V. TUKOM (POŽIADAVKA ZÁKONNOSTI DÔKAZOV V TUKOVOM PROCESE) [1]

Autor: doc.JUDr., Zuzana Mlkvá Illýová, PhD.
Univerzita: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Míľníky práva v stredoeurópskom priestore

Abstrakt

Súdny proces s V. Tukom nepochybne patrí k významným procesom 20. storočia. Cieľom príspevku je zmapovať priebeh tohto procesu so zreteľom na vykonané dôkazy v priebehu hlavného pojednávania. Príspevok bude zameraný na ozrejmenie pojmu spravodlivosť v kontexte preukázania, resp. nepreukázania viny V. Tuku v priebehu tohto procesu, ktorým bol odsúdený na 15 rokov odňatia slobody. V príspevku bude tiež venovaná pozornosť problematike nezákonných dôkazov a možnosti ich využitia v trestnom procese.

1 ÚVOD

Trestné právo sa ako nástroj ultima ratio vyznačuje tým, že postihuje konania, ktorých dopad je natoľko spoločensky škodlivý, že oprávňuje, aby páchateľa, ktorý je za toto konanie postihoval štát a nie jednotlivec, ktorý je takýmto konaním zasiahnutý. V tomto sa prejavuje hlavný rozdiel medzi trestným právom ako právom verejným a rôznymi inými súkromnoprávnymi vzťahmi, ktoré nemajú za následok vznik trestnoprávnej zodpovednosti, a teda ani nezakladajú vzťah medzi páchateľom a štátom. Na ochranu spoločenských záujmov disponuje trestné právo prostriedkami, ktoré majú moc zasahovať do základných ľudských práv a slobôd. Ide o citlivý priestor, kde sa stretáva donucovacia štátna moc s právami a slobodami občana. Inštrumenty donucovacej moci štátu majú svoj manévrovací priestor striktne vymedzený platným právnym poriadkom. Orgány činné v trestnom konaní museli vždy rozhodovať medzi verejným záujmom na potrestaní páchateľa a ochranou základných práv a slobôd jednotlivca. V článku budeme skúmať tenkú hranicu medzi ochranou súkromia a požiadavkou na dôsledné zakročenie verejnej moci voči páchateľom trestnej činnosti. Túto hranicu budeme ilustrovať aj na konkrétnom súdnom procese, ktorým je v našom prípade proces s Dr. Vojtechom Tukom z roku 1929. Tento proces je zaujímavý z aj hľadiska toho, ako vnímame požiadavku na spravodlivý proces. Tkvie spravodlivosť v tom, aby bol proces vedený riadne v medziach zákona alebo je hodnota spravodlivosti vnímaná najmä ako požiadavka na primerané potrestanie vinného páchateľa? Samozrejme, že v ideálnom prípade by mal spravodlivý proces kombinovať oba z uvedených atribútov. Proces s V. Tukom je jedným z tých, kde to tak nebolo.

2 VYUŽITIE NEZÁKONNÉ ZÍSKANÝCH DÔKAZOV V SÚDNOM PROCESE

Tak v československom práve v 20. storočí ako aj v súčasnom právnom poriadku Slovenskej republiky, vždy boli a sú nastavené určité limity zásahov štátnej moci v trestnom procese. Tieto limity sú dané jednak tým, že štátne orgány musia postupovať výlučne na základe a v medziach zákona, ale tiež garanciou ochrany základných práv a slobôd jednotlivca. V texte tohto príspevku sa zameriame najmä na to, ako je upravená prípustnosť využitia nezákonne získaných dôkazov v súčasnom právnom poriadku a ako bola táto otázka riešená v trestnom práve v čase konania súdneho procesu s V. Tukom v medzivojnovej ČSR.
Až do roku 1990 neexistovalo v československom právnom poriadku žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo právo štátnych orgánov na zákonné použitie operatívnej techniky. To pochopiteľne neznamená, že takéto prostriedky neboli využívané tzv. zákulisne, pretože spravodajské a bezpečnostné zložky štátu nepochybne využívali rôzne operatívne metódy, ako napríklad odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky, vyhotovovanie obrazových a zvukových záznamov, či sledovanie na základe utajovaných, interných, rezortných (podzákonných) noriem[2] . Tieto interné normatívne akty podliehali utajeniu a mal ich k dispozícii len obmedzený okruh zainteresovaných subjektov. Akékoľvek takto získané informácie nemohli byť využité ako dôkazy v trestnom konaní[3] . Od roku 1990 bola do nášho právneho poriadku zavedená možnosť využitia operatívnych prostriedkov v trestnom procese, pričom úprava ich získania a využitia bola neskoršími novelami precizovaná.[4] Tiež bola explicitne ustanovená podmienka, že dôkazy je možné získavať len zákonným spôsobom[5] .

3 ZÁKONNOSŤ DÔKAZOV V SÚČASNOM PRÁVNOM PORIADKU

Z čoho vyplýva požiadavka zákonnosti dôkazov v súčasnom právnom poriadku?
1. Jednak z viacerých ustanovení zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“). V § 2 ods. 12 Trestného poriadku je uvedené, že „orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.“ V § 119 ods. 2 Trestného poriadku je uvedené, že „za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona“. Na tomto mieste je opäť zdôraznená požiadavka zákonného získania dôkazov v trestnom konaní. V § 119 ods. 4 Trestného poriadku je použitie nezákonného dôkazu výslovne zakázané: „Dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia sa nesmie použiť v konaní okrem prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila.“
2. Požiadavka zákonnosti dôkazov vyplýva tiež z Ústavy SR. Ústava vymedzuje limity štátnej moci, tým, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Ústava tiež garantuje nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, pričom táto nedotknuteľnosť môže byť obmedzená výlučne zákonom.
3. Článok 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd[6] (ďalej len „Dohovor“) garantuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života[7] . Článok 6 Dohovoru zakotvuje požiadavku práva na spravodlivý proces. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) však viac krát zdôraznil, že Dohovor neupravuje výslovne prípustnosť dôkazu v konkrétnych prípadoch, nakoľko táto otázka je ponechaná na vnútroštátnu právnu úpravu[8] .
4. Požiadavka zákonnosti dôkazov v trestnom konaní vyplýva aj z judikatúry, ktorej sa budeme venovať v ďalšom texte.

Podľa súčasnej platnej právnej úpravy je v prípade predloženia nezákonne získaného dôkazu na zvážení súdu, či takýto dôkaz vezme do úvahy alebo nie. Neexistuje na to právny nárok. Takýto dôkaz rozhodne nemôže slúžiť ako hlavný dôkaz, súd naň však môže podporne prihliadať. Predstavme si napríklad situáciu, že existuje nezákonne získaný videozáznam určitej osoby (nie obžalovaného) ako odcudzila auto, ktoré mal v zmysle obžaloby odcudziť obžalovaný. ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU