METÓDY MAĎARSKEJ IREDENTY A NÁČRT SÚDNEHO PROCESU S JEJ POPREDNÝM PROTAGONISTOM

Autor: doc.JUDr., Zuzana Mlkvá Illýová, PhD.
Univerzita: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Míľníky práva v stredoeurópskom priestore

Abstrakt

Po prvej svetovej vojne nastali na mape Európy zásadné zmeny. Jednou z najmarkantnejších bol zánik Rakúsko - Uhorskej monarchie. Novovzniknuté Maďarsko sa nedokázalo vzdať sa svojich predstáv o obnovení aspoň časti územného rozsahu bývalého Uhorska. V kontexte tejto revizionistickej politiky sa všemožne usilovalo o získanie územia Slovenska teda o revidovanie (revíziu) Trianonskej mierovej zmluvy. V príspevku sa autorka zameriava na predstavenie konkrétnych metód a praktík maďarskej iredenty, ktorá bola z veľkej časti finančne aj ideologicky saturovaná maďarskou vládou. Stratégie boli veľmi pestré, od priameho vojenského obsadenia územia Slovenska, cez rôzne dohody a rokovania, ponuky autonómie pre Slovensko až po obrovské konšpiratívne úsilie jednotlivcov infiltrovaných do kruhov Slovenskej ľudovej strany. Dôležitú úlohu v maďarskej revizionistickej politike zohrala tiež propaganda. Príspevok sa v stručnosti venuje aj priebehu súdneho procesu s popredným predstaviteľom maďarskej iredenty Dr. Vojtechom Tukom.

1 ÚVOD

Problematika maďarskej iredenty predstavuje skutočne veľmi širokú a pestrú tému, ktorej dôsledné spracovanie si vyžaduje ďaleko väčší priestor ako ponúka rozsahový rámec tohto príspevku. Mojim cieľom je preto ponúknuť náčrt jednotlivých metód maďarskej iredenty, najmä takých, ktoré sú relevantné z pohľadu právnej histórie, pričom pochopiteľne existujú mnohé ďalšie, ktorým v texte nie je venovaná pozornosť.

2 „TERREIRREDENTE“

Iredenta predstavuje akési zlé dvojča nacionalizmu, pričom s ním veľmi úzko súvisí. Výraz iredenta pôvodne pochádza z talianskeho prostredia, kde sa vyvinul ako pojem zastrešujúci snahy o zjednotenie celej etnickej skupiny v jednom štáte[1]. Pôvodný názov znel „terre irredente“, čo v preklade znamená „stratené územie“, prípadne „nespasené[2] územie“.

Prvýkrát bol tento pojem použitý v 19. storočí, kedy sa talianske národné hnutie usilovalo o pripojenie území obývaných talianmi k Taliansku[3] (územia južného Tyrolska, Terstu, Dalmácie a Istrie). Vznik iredentistického hnutia podnietilo víťazstvo v rakúsko-pruskej vojne, ktorá skončila v roku 1866. Rakúsko-Uhorská monarchia sa musela v prospech Talianskeho štátu zriecť Lombardsko-Benátskeho kniežatstva, čo podnietilo snahy o vytvorenie silného talianskeho národného štátu, ktorý predpokladal územné zisky už spomínaných oblastí a neskôr tiež Nice a Korziku, ktoré patrili Francúzsku a Maltu (tá bola súčasťou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska). V roku 1877 vzniklo združenie Italia iredenta - organizačné a koordinačné centrum talianskeho iredentizmu.[4]

V najširšom slova zmysle iredenta, resp. iredentizmus znamená nacionalisticko- šovinistické, (niekedy militantné) hnutie, ktorého cieľom je pričleniť k určitému štátu územie s národnostnou menšinou žijúcou v inom štáte[5] . Charakter iredenty sa postupne menil a vyvíjal. V 19. storočí bol svet ešte stále v neistej dobe mocenských ťažení spojených so snahou o územnú expanziu. Nárok na územie bol častokrát zdôvodňovaný práve tým, že na konkrétnom území jedného štátu žije národnostná menšina, teda etnikum, ktoré sa cíti byť príslušníkom národa iného, zvyčajne susediaceho štátu[6] . Prirodzene, fenomén iredenty neprinieslo 19. storočie. Vyskytoval sa už skôr, s tým rozdielom, že pre jeho znaky nebolo zaužívané toto pomenovanie.
V Maďarsku bolo iredentistické hnutie súčasťou revizionizmu usilujúceho sa o obnovenie „Svätoštefanskej koruny“. Revizionizmus bola politika maďarského štátu, reprezentovaná maďarskou vládou, ktorá sa v rokovaniach, dohodách s inými štátmi usilovala o zmenu medzinárodného práva, ktoré bolo vyjadrené v mierových zmluvách. - teda o revíziu ustanovení mierových zmlúv. Išlo o snahu získať z územia zaniknutého Uhorska v čo najviac. Živnú pôdu pre maďarský iredentizmus vytvárala spočiatku najmä nestabilita pomerov na Slovensku a neskôr aj fakt, že Slovensko nemalo v rámci Československa želané postavenie.

3 SITUÁCIA V MAĎARSKU PO 1. SVETOVEJ VOJNE

Po končení vojny sa svet zmenil. Jednou z najvýznamnejších zmien bol nepochybne zánik Rakúsko-uhorskej monarchie, ktorá zanikla rozpadom a rozdrobila sa na národné štáty. Zatiaľ čo novovzniknuté štáty zaniknutej monarchie sa tešili z nadobudnutej samostatnosti a z vymanenia sa spod národnostného útlaku, maďarská vláda sa s novými pomermi zmierovala len veľmi ťažko. Sny o obnove Uhorska v jeho pôvodnom územnom rozsahu boli v tom čase už len utópiou, čo si predstavitelia maďarskej politickej scény vedeli pomerne triezvo zrátať. Ich revizionistická politika sa preto skoncentrovala najmä na jediný cieľ, ktorý nepovažovala za nenávratne stratený - opätovné získanie územia Slovenska (maďarsky Felvidék - Horná zem).

Na začiatku vojny ešte nebolo úplne jasné, že vývoj udalostí predznamená definitívny rozpad monarchie. Spočiatku bolo najpravdepodobnejšou alternatívou, že dôjde len k jej transformácii na federáciu, čím sa uvoľní prísny centralistický režim. Niektorí politici však už aj v tomto období prichádzali s plánmi, ktoré vychádzali z osamostatnenia sa národov monarchie. Napríklad český politik Karel Kramár prišiel v máji roku 1914 s konceptom ústavy Slovanskej ríše, do ktorej by patrilo Ruské cárstvo, Poľské kráľovstvo, České kráľovstvo, Bulharské cárstvo, Srbské kráľovstvo a Čiernohorské kráľovstvo. Slovensko malo byť súčasťou Českého kráľovstva[7]. Ďalší vývoj teda videl v zániku Rakúsko-Uhorskej monarchie.

To, že sa nad Rakúsko-Uhorskom začali definitívne sťahovať mračná jeho rozpadu vyplynulo najmä zo zmeny postoja dohodových mocností a ich politických predstaviteľov vrátane amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. Ten na začiatku januára vo svojich známych štrnástich bodoch deklaroval slobodnú možnosť autonómneho vývoja všetkých národov Rakúsko-Uhorska, z čoho jasne vidno, že v tom čase sa ešte počítalo so zachovaním integrity monarchie. Posun v postoji dohodových mocností od podpory zachovania integrity k myšlienke rozpadu monarchie nastal a v priebehu roku 1918 pod vplyvom viacerých okolností[8] . Národom Rakúsko-Uhorského mocnárstva uznal americký prezident Wilson právo na slobodné rozhodnutie o svojej štátnosti. Pod vplyvom týchto okolností prijal minister zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska Gyula Andrássy Wilsonovu nótu obsahujúcu podmienky prímeria, ktoré určila dohoda Rakúsko-Uhorska, čo ľud v Prahe považoval za kapituláciu. Následne bol 28. októbra 1918 v Prahe vyhlásený samostatný Československý štát a moci sa chopil Národný výbor Československý (NVČS). Tieto udalosti boli prvým krokom k definitívnemu pretrhnutiu historickej väzby Slovákov a Maďarov, resp. Uhrov. Je otázne ako by v tom čase dopadol prieskum verejnej mienky medzi obyvateľstvom. Intenzívna maďarizačná politika uhorskej vládnej moci nepochybne zanechala na Slovákoch stopy, ktoré pretrvávali v povedomí bežných ľudí. Zatiaľ čo vzdelaná politická elita národa sa jednoznačne postavila za potrebu rozvoja vlastnej štátnosti v slobodnom a liberálnom prostredí, prostému slovenskému ľudu, sužovanému vojnou postačoval mier. To bol jeden z dôvodov, prečo sa Maďarsko snažilo presadiť na území Slovenska plebiscit. Maďarskí revizionisti dúfali, že Slováci by sa kvôli nízkemu stupňu národného uvedomenia hlásili k Maďarsku.[9] Maďarská povojnová frustrácia bola umocnená tým, že intenzívna maďarizácia už prinášala svoje ovocie a zrejme už bolo len otázkou niekoľkých desaťročí, kedy by došlo k výraznej asimilácii slovenského obyvateľstva v Uhorsku. Tento aspekt si všimol aj anglický historik a publicista Robert Wiliam Seaton-Watson[10] , ktorý napísal: „...povedomie, že vytýčený cieľ národnej asimilácie bol už tak blízko, vysvetľuje zvláštnu trpkosť, ktorou sa maďarskí nacionalisti dívajú na povojnovú situáciu na Slovensku. Korisť im bola z rúk vytrhnutá v poslednú hodinu.“[11]

O definitívnom potvrdení určenia hraníc porazených štátov rozhodla mierová konferencia v Paríži. Hranice Maďarska boli potvrdené Trianonskou mierovou zmluvou, podpísanou dňa 20. januára 1920 v zámku Grand Trianon vo Versailles. Pre Uhorsko celkom iste znamenala definitívny zánik jestvovania. Avšak aj v čase prebiehajúcich rokovaní na mierovej konferencii, sa predstavitelia maďarskej politickej scény všemožne usilovali ubrániť územnú integritu už zaniknutého Uhorska a až do podpísania mierovej zmluvy považovali nové teritoriálne rozdelenie len za akési provizórium[12] . V novourčených hraniciach 1. ČSR bola maďarská menšina tou najpočetnejšou. V sčítaní obyvateľstva v roku 1921 sa k madárskej národnostnej menšine hlásilo až 610 tisíc obyvateľov, pričom najmenej 100 tisíc ďalších nesúhlasilo s novým určením hraníc a odsťahovalo sa do Maďarska.[13] Najmä na skutočnosti tejto pomerne početnej maďarskej menšine „uviaznutej“ v 1. ČSR zakladali maďarskí revizionisti odôvodnenie pre svoje územné nároky voči Slovensku. Treba však povedať, že príslušníci maďarskej menšiny obývajúci južný pás Slovenska mali vďaka zárukám zo Saintgermainskej dohody garanciu dodržiavania ich práv, pričom napríklad v sociálnej oblasti mali ešte lepšie postavenie ako Maďari žijúci vo svojej materskej krajine. Koncom 20. rokov mala maďarská menšina 789 základných škôl, 14 meštianskych, 24 živnostenských, 5 obchodných, 5 gymnázií a 1 pedagogickú školu[14] . Argumentovať národnostným útlakom nebolo možné, a preto nebol dôvod pre obhájenie maďarských územných nárokov. Druhou stranou mince však bolo prirodzené prepúšťanie maďarského úradníctva a jeho nahrádzanie novou garnitúrou z Čiech. Demaďarizačný proces sa nedotkol len štátnej správy, ale aj oblasti školstva, vedy či kultúry.[15] Niektorí z bývalých maďarských úradníkov mohli naďalej vykonávať svoju službu, museli však zložiť sľub vernosti a doučiť sa nový štátny jazyk[16] .

4 MAĎARSKÁ IREDENTA A JEJ ČINNOSŤ

Snahy o pričlenenie územia Slovenska k Maďarsku po rozpade monarchie akcelerovali každým dňom a našli svoje vyjadrenie striedavo raz v mierových rokovaniach inokedy zas vo vojenských operáciách. Maďarská iredenta používala na dosiahnutie svojich cieľov pomerne široké spektrum metód - od tých jednoduchších až po skutočne sofistikované, pri ktorých hrala významnú úlohu osobná angažovanosť horlivých jednotlivcov. Treba ešte dodať, že hoci iredentistické hnutie malo spoločný cieľ, činnosť rôznych tajných skupín a organizácií, ktoré sa ho snažili dosiahnuť, nebola vždy koordinovaná, častokrát ani konzistentná, a dokonca niekedy bolo možné hovoriť aj o vzájomnej rivalite.[17] Preto sa maďarská vláda snažila dostať aktivity rôznych iredentistických organizácii aspoň čiastočne pod svoju kontrolu. V týchto spolkoch, organizáciách, ligách v orgánoch maďarskej iredenty pôsobili najmä zamestnanci bývalého uhorského štátneho aparátu, ktorí postupne prichádzali o miesta. Títo ľudia boli osobne motivovaní k tomu, aby sa podieľali sa na aktivitách, ktoré smerovali k obnove celistvosti monarchie. Boli preto vďačnými stúpencami maďarského revizionizmu. Pre niektorých bola angažovanosť vyjadrením vlastenectva, pre iných iba príležitosťou finančne si prilepšiť. Podľa právneho vedomia, resp. právnej doktríny týchto osôb a skupín nešlo o odtrhnutie, teda o separatistické akcie ale o prinavrátenie, opätovné obnovenie územia zaniknutého Uhorska. V povojnovom Maďarsku existovalo viac než päťdesiat iredentistických organizácií, pričom jednou z najvýznamnejších bola Hornozemnská liga (Felvidéki liga). Táto liga mala veľkú zásluhu na vybudovaní podzemnej sieti tajných organizácií, vykonávala dôležitú vyzvedačskú činnosť, podávala dôležité informácie maďarskej vláde a šírila propagandu.[18]

4.1 Politické strany
Maďarské politické strany, resp. všetky politické strany národnostných menšín na Slovensku v 1. ČSR, môžeme členiť na dve skupiny. Tú prvú tvoria strany tzv. aktivistické, ktoré boli súčasťou vládnej koalície a presadzovali program, ktorý nebol výlučne orientovaný na príslušníkov vlastnej národnostnej menšiny. Do druhej skupiny patrili tie strany, ktoré sa nedokázali zmieriť s potrianonským usporiadaním strednej Európy. Sem radíme nacionalisticky orientovanú Maďarskú národnú stranu, Krajinskú kresťansko-socialistickú stranu[19] a Krajinskú maďarskú maloroľnícku stranu. Krajinská kresťansko-socialistická strana združovala okrem príslušníkov maďarskej národnostnej menšiny tiež časť nemeckej menšiny žijúcej na Slovensku. Všetky maďarské menšinové strany sa sústredili najmä na principiálnu kritiku postavenia maďarskej menšiny a stali sa užitočným nástrojom maďarského revizionizmu. Agenda týchto strán bola oktrojovaná z veľkej časti budapeštianskou vládou, a okrem ich úloh vyplývajúcich z titulu reprezentovania národnostnej menšiny na Slovensku boli tiež aj súčasťou a nástrojom maďarskej iredenty s cieľom pripraviť podmienky na odtrhnutie južných území Slovenska a ich pripojenia k Maďarsku.[20] Vo voľbách v roku 1920 kandidovala každá z týchto strán osobitne, neskôr vytvárali volebné bloky, buď navzájom alebo s nemeckými stranami na Slovensku.[21] Je známe, že kresťanskí ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU