Je zákonným kvalifikačný moment "po dlhší čas" u trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby?

V člán­ku auto­ri pred­kla­da­jú kri­ti­ku práv­nej kva­li­fi­ká­cie tý­ra­nia blíz­kej a zve­re­nej oso­by v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia s od­ka­zom na pá­chanie tres­tné­ho či­nu po dl­hší čas.

Tak, ako iné od­vet­via prá­va, aj v tres­tnom prá­ve mož­no ba­dať is­té „tren­dy“ stí­ha­nia a práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­kov zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. V ne­dáv­nej mi­nu­los­ti (cca 5 ro­kov spät­ne) bo­lo z poh­ľa­du auto­rov (ale is­to aj inej od­bor­nej ve­rej­nos­ti) mož­né ba­dať mi­mo­riad­ne vy­so­ký ná­pad tres­tnej čin­nos­ti práv­ne kva­li­fi­ko­va­nej ako pre­čin ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia, pri­čom tie­to ho­ci len ver­bál­ne de­lik­ty bo­li z dô­vo­du oba­vy or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov ne­raz rie­še­né vä­zob­ne.

V sú­čas­nos­ti však „šta­fe­tu preb­ral“ trest­ný čin tý­ra­nia blíz­kej a zve­re­nej oso­by pod­ľa ust. § 208 Tres­tné­ho zá­ko­na (ďa­lej aj ako „tý­ra­nie“). Pred­me­tom toh­to člán­ku nie je pou­ka­zo­vať na to, že rov­na­ko ako u ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia, čas­to krát aj u skut­kov kva­li­fi­ko­va­ných ako tý­ra­nie, ide o pries­tup­ky (v praxi auto­rov bo­lo ako čias­tko­vé úto­ky tý­ra­nia kva­li­fi­ko­va­né aj napr. za­šliap­nu­tie škreč­ka po­hy­bu­jú­ce­ho sa na ze­mi, či ho­de­nie mas­tné­ho chle­bu s ci­bu­ľou po man­žel­ke).

Pred­me­tom toh­to člán­ku je pou­ká­za­nie na ne­bez­peč­nú prax spo­čí­va­jú­cu v mi­mo­riad­ne čas­tom kva­li­fi­ko­va­ní tý­ra­nia v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te – v od­se­ku 3 písm. d) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 138 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na, te­da v laic­kej re­či v kva­li­fi­ko­va­ní skut­ku tý­ra­nia „po dl­hší čas“. Ne­raz je sku­tok tak­to nek­ri­tic­ky práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný na zá­kla­de vý­po­ve­de roz­hor­če­nej poš­ko­de­nej, kto­rá uvá­dza, že je vlas­tne tý­ra­nou oso­bou už od uzav­re­tia man­žel­stva (v praxi auto­rov sa pre­jed­ná­va prí­pad, v kto­rom sa za­čia­tok tý­ra­nia da­tu­je na rok 1973).

Pred­me­tom toh­to člán­ku nie je ani pou­kaz na to, že znal­ci psy­cho­ló­go­via sa stá­va­jú „pán­mi ne­ba a ze­me“, na­koľ­ko ho­ci sa u poš­ko­de­né­ho nep­re­ja­vu­je syn­dróm tý­ra­nej oso­by, vzhľa­dom na mi­mo­riad­ne vág­nu a ob­šír­nu skut­ko­vú pod­sta­tu tý­ra­nia, kde na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti pos­ta­ču­je po­ci­ťo­va­nie ťaž­ké­ho prí­ko­ria na stra­ne poš­ko­de­né­ho a tak bu­de sku­tok kva­li­fi­ko­va­ný ako tý­ra­nie. (v praxi auto­rov pri vý­slu­chu znal­ca psy­cho­ló­ga na otáz­ku na zá­kla­de čo­ho bol znal­com sta­no­ve­ný stu­peň prí­ko­ria – te­da či iš­lo až o ťaž­ké prí­ko­rie, zna­lec od­po­ve­dal, že stu­peň prí­ko­ria ur­či­la sa­ma poš­ko­de­ná).

Aby sme sa ale vrá­ti­li k me­ri­tu toh­to člán­ku, pod­ľa § 38 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na na okol­nosť, kto­rá je zá­kon­ným zna­kom tres­tné­ho či­nu, ne­mož­no pri­hliad­nuť ako na po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť, pri­ťa­žu­jú­cu okol­nosť, okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je ulo­že­nie tres­tu pod zá­ko­nom us­ta­no­ve­nú dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by, ale­bo okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by.

Zá­klad­ná tres­tná sadz­ba u tý­ra­nia je v roz­pä­tí 3-8 ro­kov tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Kva­li­fi­ko­va­ná tres­tná sadz­ba pri kva­li­fi­kač­nom mo­men­te pá­chania toh­to tres­tné­ho či­nu „po dl­hší čas“ je zá­ko­nom sta­no­ve­ná v roz­pä­tí 7-15 ro­kov od­ňa­tia slo­bo­dy.

V zmys­le psy­cho­lo­gic­kej de­fi­ní­cie na ...