DOKTRÍNA VYČERPANIA PRÁV V PRÁVE DUŠEVNÉHO VLASTNÍCTVA

Autor: JUDr. Radoslava Sláviková Geržová
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Míľníky práva v stredoeurópskom priestore

Abstrakt

Právo duševného vlastníctva je jedným z najprogresívnejšie sa vyvíjajúcich oblastí práva. Jednoznačne najväčšou výzvou pre tento systém práva je neustála schopnosť reagovať na požiadavky spoločnosti charakterizovanej nástupom digitálnej éry, v rámci vývinu ktorej vyvstávajú stále ďalšie otázky a problémy pri uplatňovaní tradičných koncepcií práva duševného vlastníctva. Inštitút vyčerpania práva sa tak stáva predmetom nespočetných sporov, ako aj protichodných názorov odborníkov, a to najmä na úrovni Európskej únie, v rámci ktorého je tento inštitút jednou zo základných záruk fungovania voľného pohybu tovaru na jednotnom vnútornom trhu. Tento fakt prispieva k tomu, že spracovanie témy vyčerpania práva v duševnom vlastníctve je zaujímavé aj z hľadiska rozsiahlej judikatúry pochádzajúcej najmä z rozhodnutí Európskeho súdneho dvora. Inštitút vyčerpania práva je jedným z mála právnych inštitútov, ktorý je zrodený z judikatúry Európskeho súdneho dvora a až následne bol tento inštitút inkorporovaný do legislatívy.

1 ÚVOD

„...Právo majiteľa predmetu duševného vlastníctva udeľovať súhlas na verejné rozširovanie originálu diela alebo jeho rozmnoženiny predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva sa vyčerpá prvým oprávneným predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva k príslušnému predmetu práva duševného vlastníctva...“1 Takto definuje profesor Vojčík v najvšeobecnejšej rovine jeden z najpríznačnejších obsahových prvkov práva duševného vlastníctva, ktorý sa aplikuje na väčšinu jeho predmetov - princíp vyčerpania práva.

Ako uvádza Adamová v článku Vyčerpanie práv v digitálnom prostredí, doktrína vyčerpania práva predstavuje tradičnú koncepciu v systéme práva duševného vlastníctva, ktorej uplatnením dochádza k zániku práva majiteľa predmetu duševného vlastníctva rozhodovať o ďalšom verejnom rozširovaní predmetu jeho výlučných práv. V praxi to znamená, že po prvom oprávnenom predaji alebo inom prevode vlastníckeho práva k originálu alebo rozmnoženine predmetu duševného vlastníctva nie je nositeľ práva naďalej schopný kontrolovať, a tým pádom ani zabrániť ďalšiemu rozširovaniu svojho ideálneho objektu, hoci všetky ostatné k nemu sa viažuce práva mu zostávajú zachované. Princíp vyčerpania práva tak predstavuje výnimku zo zásady, že nositeľ výlučných osobnostných a majetkových práv má ako jediný výsadné právo rozhodovať o každom použití svojho autorského diela alebo iného predmetu duševného vlastníctva.

2 SKÚSENOSTI V SLOVENSKEJ JUDIKATÚRE

Rozhodnutie spracovať problematiku vyčerpania práva bolo motivované najmä mojím záujmom o systém práva duševného vlastníctva, prameniacim z mojej advokátskej praxe, v rámci ktorej som riešila viacero prípadov z tejto oblasti práva. V jednom z týchto prípadov, ktorý bol prelomový nielen v mojej advokátskej praxi, ale aj v slovenskom súdnictve, som sa zaoberala práve inštitútom vyčerpania práva a jeho uplatňovaním pri strete s najvýznamnejšími osobnostnými a majetkovými právami nositeľa práv k predmetu duševného vlastníctva. V tomto konkrétnom prípade, ktorý sa stal predmetom búrlivej diskusie v kruhoch odborníkov v oblasti práva duševného vlastníctva, ako aj v umeleckých kruhoch, sa podarilo vsunúť inštitút vyčerpania práva v duševnom vlastníctve do rozhodovacej praxe súdov.

Konkrétne išlo o zákaz autora vyrábať a distribuovať na trh jeho autorského diela zhmotnené vo vonkajšom vzhľade stomatologických súprav známeho stomatologického výrobcu. Tento prípad vyvstal otázku súbehu autorskoprávnej a priemyselnoprávnej ochrany dizajnu a aj aplikáciu inštitútu vyčerpania práva, keď súd riešil aj otázku, či sa pri autorských dielach, ktoré boli zmenené bez súhlasu autora a teda bolo pri nich porušené právo autora na nedotknuteľnosť, dá odvolávať na inštitútu vyčerpania práva. Skutočnosť bola taká, že súdy mali problém porozumieť uvedenej doktríne, v podstate sa ňou ani nezaoberali. Z pohľadu práva je však rozhodné, či autor udelil či súhlas na verejné rozširovanie originálu diela alebo jeho rozmnoženiny.

Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Autorský zákona“), právo autora udeľovať súhlas na verejné rozširovanie originálu diela alebo jeho rozmnoženiny zaniká pre územie členského štátu Európskej únie alebo zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore prvým oprávneným predajom alebo iným prevodom vlastníckeho práva k originálu diela alebo k jeho rozmnoženine na území členského štátu alebo zmluvného štátu, a to pre originál diela a všetky jeho rozmnoženiny, ktoré boli predmetom tohto predaja alebo iného prevodu vlastníckeho práva. Z uvedeného potom vyvstáva otázka, čo ak boli predmetom prvého prevodu diela, ktoré nie sú originálom autorského diela, ale sú akýmisi nedovoleným spojením viacerých prvkov (niektorých autorských a iných vyhotovených bez súhlasu autora alebo bez autorskej korektúry). Je zrejmé, že autor nedal súhlas na prvý prevod takéhoto pozmeneného diela, a preto by sa zrejme jeho právo nevyčerpalo. V danom spore, ako som už uviedla vyššie, sa však súd vôbec princípom vyčerpania nezaoberal. V spore súd vydal predbežné opatrenie, ktorým výrobcovi zakázal distribuovať pozmenené výrobky na trh, ale v odôvodnení sa doktrína vyčerpania práva nespomína, a to napriek námietky protistrany v odvolacom a dovolacom konaní.

Domnievam sa však, že vyčerpanie práva sa vzťahuje vždy ku konkrétnemu a špecifickému predmetu práv a preto by súd nemal prihliadnuť v prípade porušenia práva na nedotknuteľnosť autorského diela, t.j. nie je na mieste hovoriť o vyčerpaní práva, pretože účelom vyčerpania práva je rovnováha medzi slobodou pohybu tovaru a ochranou práva duševného vlastníctva, a nie uprednostniť slobodu pohybu tovaru v rámci Európskej únie pred ochranou konkrétneho práva duševného vlastníctva.

3 PRINCÍP VYČERPANIA PRÁVA Z POHĽADU PRÁVA EU

Princíp vyčerpania práva v práve duševného vlastníctva z pohľadu práva Európskej únie sa javí ako jeden zo základných princípov európskej integrácie, ktorá je založená na voľnom pohybe tovaru a služieb. Voľný pohyb tovaru a služieb je v podstate najzásadnejšou výhodou integračného procesu. Sloboda voľného pohybu služieb a tovaru znamená odstránenie prekážok (clá, administratívne prekážky a iné brániacich voľnému pohybu tovaru v EU). Na tejto zásade je postavená samotná doktrína vyčerpania práv a jej základom je Zmluva o fungovaní Európskej únie.

Základom pre definovanie princípu vyčerpania práv sú články 34 a 36 Zmluvy o fungovaní Európskej únie , podľa ktorých sa zakazujú množstevné obmedzenia dovozu medzu členskými štátmi a opatrenia s podobným účinkom (článok 34). Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, práva duševného vlastníctva podľa vnútroštátneho práva, ktoré môžu brániť dovozom tovaru, môžu byť považované za opatrenia s obdobným účinkom podľa článku 34 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Právne úkony z výlučných práv duševného vlastníctva nemôžu obstáť, pokiaľ nie sú odôvodnené podľa článku 36 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, kde sa uvádzajú dôvody prípustné pre obmedzenia vývozu a dovozu tovaru. Mimo iných je to aj ochrana obchodného a priemyselného vlastníctva. Avšak základ je, a Súdny dvor Európskej únie zdôrazňuje, že ani prípustné obmedzenia nemôže ísť a brániť účelu európskej ekonomickej integrácii, ktorým je sloboda pohybu tovaru a služieb. Z tohto pohľadu nemožno pozerať na princíp vyčerpania práv iba ako na právny koncept, ale treba mať na pamäti aj širšie ekonomické súvislosti. Konkrétne ide o tzv. paralelné vývozy, kde na jednom území dochádza k stretu identických tovarov od rovnakého výrobcu, avšak odlišného distribútora a najmä za rozdielne ceny.

Je prirodzené, že keďže úlohou európskej integrácie je sloboda pohybu tovaru a služieb, Súdny dvor si musel všimnúť, že prílišná ochrana osobnostných a majetkových práv majiteľov duševného vlastníctva môže tvoriť podstatnú prekážku pre jednotný trh. A z tohto dôvodu práve Súdny dvor vytvoril už v 70. rokoch 20. storočia koncepciu vyčerpania práv v duševnom vlastníctve, keď Súdny dvor musel šalamúnsky vyriešiť a vyložiť ustanovenia Zmluvy o fungovaní Európskej únie spôsobom aby nenarušil jednotný trh. V zmysle ustanovenia pôvodného článku 295 Zmluvy (teraz 345), ustanovenia Zmluvy sa nedotýkajú úpravy vlastníckych vzťahov uplatňovanej v členských štátoch a teda vlastnícke vzťahy sa riadia vnútroštátnym právom. Z tohto dôvodu vyriešil systém vlastníckych vzťahov k predmetom duševného vlastníctva tak, že vyslovene uviedol, že tieto práva nezanikajú, ale sa vyčerpávajú jeho oprávneným umiestnením na trh EU. ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU