V cestnej premávke môže dochádzať k situáciám, kedy je vodič motorového vozidla obvinený policajtom zo spáchania priestupku, ktorý vodič v skutočnosti nespáchal. Typickým ilustračným prípadom priestupku na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky je údajné nezastavenie na STOPke, keď policajt vníma spáchanie tohto priestupku (či už úmyselne alebo z nedbanlivosti v dôsledku pozorovania zo zlého výhľadu, kde reálne nemali možnosť zastavenie vozidla vidieť) odlišne ako vodič motorového vozidla (okrem nezastavenia na STOPke môže ísť aj o iné bežné porušenia pravidiel cestnej premávky ako napr. nepoužitie bezpečnostného pásu, telefonovanie za volantom, prejazd cez plnú čiaru, jazda na červenú a pod.). Čo v takom prípade môže vodič vozidla spraviť, resp. ako sa môže brániť?
Možnosti sú spravidla dve. Po prvé môže vodič sklopiť hlavu a dobrovoľne zaplatiť pokutu v tzv. blokovom konaní (často aj pod vplyvom vyhrážok policajtov, že neskôr môže byť pokuta vyššia) – v tomto prípade v podstate vodič uznáva svoju vinu, nakoľko proti vybaveniu veci v blokovom konaní zákon vylučuje opravné prostriedky (§ 84 ods. 3 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch), čím dochádza k definitívnemu vybaveniu veci. Druhou možnosťou v prípade nepravdivého obvinenia je trvať na tom, že k spáchaniu priestupku nedošlo, t.j. skutok sa nestal, v dôsledku čoho bude údajné spáchanie priestupku vyšetrené a objasnené v priestupkovom (správnom) konaní. Preto, ak je vodič presvedčený o tom, že priestupku sa nedopustil, resp. ak si toho nie je vedomý, mal by odmietnuť zaplatenie blokovej pokuty a brániť svoje práva v priestupkovom konaní, kde bude povinnosťou policajného orgánu dokázať nepochybné a jednoznačné spáchanie priestupku (t.j. že vodič na STOPke skutočne nezastavil). V naznačenou kontexte je potrebné posúdiť relevanciu výpovede policajta v priestupkovom konaní.
V priestupkovom konaní tak vznikne zaujímavá dôkazná situácia „slovo proti slovu“ spočívajúca v protichodnosti tvrdení vodiča motorového vozidla a policajta – na tomto mieste sa natíska otázka, koho výpoveď má väčšiu dôkaznú váhu? V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné odmietnuť vyskytujúci sa mýtus, že výpoveď policajta má vyššiu dôkaznú silu ako výpoveď obvineného vodiča. Právny poriadok totiž nestanovuje hierarchiu a dôkaznú váhu jednotlivých prameňov dôkazov – z tohto dôvodu sú všetky pramene dôkazov ex lege rovnocenné, pričom záleží na konajúcom správnom orgáne v konkrétnej veci akú váhu pripíše tomu-ktorému dôkaznému prostriedku v rámci aplikácie zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorej použitie musí byť v rozhodnutí náležite odôvodnené, najmä ako správny orgán naložil s protichodnými dôkazmi. Pri hodnotení dôkazov sa správny orgán musí riadiť pravidlami logiky a posudzovať vierohodnosť jednotlivých dôkazov v celkovom posudzovanom kontexte z hľadiska vnútornej rozpornosti tvrdení.
Dôkazy, t.j. obsah výpovede obvineného vodiča a opakované tvrdenia o jeho nevine majú totiž rovnakú dôkaznú silu, ako tvrdenia príslušníkov polície o tom, že videli vodiča prejsť a nerešpektovať značku Stoj, daj prednosť v jazde! Napriek nedostatku finančných prostriedkov policajného zboru na nákup techniky - napríklad kamier - nesmie byť na ujmu objektívnosti zistenia skutkového stavu v priestupkovom konaní, aby dve skupiny rovnocenných dôkazov boli hodnotené v prospech jednej len preto, že ide o dôkaz produkovaný orgánom objasňujúcim priestupok, ktorý z titulu postavenia v pozícii orgánu štátu musí byť považovaný za neomylný a nespochybniteľný (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 10 Sžd/7/2013 zo dňa 26. júna 2013). Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že výpovede policajtov nemajú žiadne zvláštne postavenie medzi ostatnými dôkazmi, t.j. majú takú istú váhu ako výpoveď obvineného z priestupku.
V priestupkovej praxi sa objavili názory, z ktorých vyplýva univerzálne pravidlo, že policajt má vždy pravdu. Argumentovalo sa predovšetkým ustanovením § 8 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“), podľa ktorého „Pri vykonávaní služobnej činnosti je policajt povinný dbať na česť, vážnosť a dôstojnosť osoby i svoju vlastnú a nepripustiť, aby v súvislosti s touto jeho činnosťou vznikla osobe bezdôvodná ujma a aby prípadný zásah do jej práv a slobôd prekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou činnosťou. Pri vykonávaní služobnej činnosti je policajt povinný dodržiavať etický kódex policajta, ktorý vydá minister.“
Takto vo všeobecnej rovine vykonštruovaná (vyvrátiteľná) domnienka pravdivosti svedectva policajta sa opiera o predpoklad nezaujatosti a nestrannosti policajtov, ktorý nemajú záujem na výsledku priestupkového konania. Zároveň sa argumentuje tým, že vykonávajú len svoju služobnú povinnosť, pri ktorej sú viazaní prísahou (v ktorej okrem iného prisahajú na čestnosť) a nemajú dôvod niekoho bezdôvodne obviniť, pretože by sa tým vystavili možnosti trestného stíhania pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. Okrem toho sa ešte zvykne argumentovať tým, že ak by sa pripustilo, že na preukázanie priestupku nepostačuje zmyslový vnem policajtov vykonávajúcich kontrolu dodržiavania pravidiel cestnej premávky, znamenalo by to, že policajné zložky, ktoré nie sú vybavené technickým zariadením, nemôžu priestupcov za spáchanie priestupku postihovať, ak nevedia spáchanie priestupku preukázať iným spôsobom (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 10 Sžd/29/2012 zo dňa 27. februára 2013; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 10 Sžd/5/2014 zo dňa 28. mája 2014).
Takýto záver vo všeobecnej rovine bez ohľadu na okolnosti konkrétneho prípadu však nemožno akceptovať, pretože nemá žiadne racionálne, praktické a reálne opodstatnenie. V prípade jeho akceptácie by sme ad absurdum museli tvrdiť, že policajt sa a priori nemôže dopustiť žiadneho protiprávneho konania, čo je logicky vylúčené a dokazujú to aj známe kauzy nezákonného konania niektorých príslušníkov Policajného zboru. Inak povedané výpoveď policajta nemožno považovať za vierohodnú a pravdivú len základe samotnej skutočnosti, že ide o policajta.
Domnienka pravdivosti výpovede policajta je iba teoretickou obhajobou činnosti polície (stav, aký má byť) a nie reflektovaním na skutočný stav (stav, aký reálne existuje v konkrétnom prípade). Nemožno preto prijať a priori záver o tom, že na usvedčenie z priestupku postačuje tvrdenie policajta, pretože v takom prípade by v podstate neexistovala žiadna účinná obrana pred prípadným mylným vnímaním skutočnosti policajtmi, alebo pri prípadnom zneužití ich právomoci. Len preto, že právny poriadok stanovuje pre činnosť policajtov určité parametre ich správania, nemožno z toho automaticky vyvodzovať záver, že tieto pravidlá sú ...
