K problematike bezpečnostných prehliadok

V nas­le­du­jú­com prís­pev­ku pou­ká­žem na tú sku­toč­nosť, že v sú­čas­nos­ti pre le­gis­la­tív­ne ne­dos­tat­ky nie je mož­né, aby sa po­li­cajt pres­ved­čil, či oso­ba, kto­rú ob­me­dzil na osob­nej slo­bo­de pos­tu­pom pod­ľa § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, má pri se­be zbraň, resp. inú vec, kto­rou by moh­la oh­ro­ziť ži­vot ale­bo zdra­vie osôb.

For­mu­lu­júc práv­ne zá­ve­ry toh­to prís­pev­ku bu­dem vy­chá­dzať z ak­tuál­ne up­lat­ňo­va­né­ho práv­ne­ho vý­cho­dis­ka, že po­li­cajt, kto­rý nie je OČTK, je pri pris­tih­nu­tí pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu op­ráv­ne­ný pos­tu­po­vať vý­luč­ne pod­ľa § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku. Iden­tic­ké pla­tí aj pre po­li­caj­ta, kto­rý sí­ce OČTK je, ale ide o pris­tih­nu­tie pá­cha­te­ľa ta­ké­ho tres­tné­ho či­nu, na ko­na­nie o kto­rom nie je po­li­cajt vec­ne prís­luš­ný (napr. po­ve­re­ný prís­luš­ník by pri­chy­til pá­cha­te­ľa zlo­či­nu).

Tzv. „bez­peč­nos­tná pre­hliad­ka“ je up­ra­ve­ná jed­nak v § 22 ods. 1 zá­ko­na č. 171/1993 Z. z. o Po­li­caj­nom zbo­re (ďa­lej len „zá­kon o Po­li­caj­nom zbo­re“) a tiež v § 99 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku. Oba pos­tu­py sú však v na­šom naz­na­če­nom prí­pa­de de iure neup­lat­ni­teľ­né, a to z nas­le­du­jú­cich dô­vo­dov:

Pod­ľa § 22 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re po­li­cajt je op­ráv­ne­ný pres­ved­čiť sa, či oso­ba, pro­ti kto­rej vy­ko­ná­va slu­žob­ný zá­krok, ne­má pri se­be zbraň a ak ju má, od­ňať ju.

Pod­ľa § 9 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re po­li­cajt v služ­be je po­vin­ný v me­dziach toh­to zá­ko­na vy­ko­nať slu­žob­ný zá­krok, ak je pá­cha­ný trest­ný čin ale­bo pries­tu­pok ale­bo je dô­vod­né po­doz­re­nie z ich pá­chania.

Na to, aby mo­hol po­li­cajt pos­tu­po­vať pod­ľa § 22 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re je ne­vyh­nut­nou ma­te­riál­nou pod­mien­kou exis­ten­cia slu­žob­né­ho zá­kro­ku. Bez slu­žob­né­ho zá­kro­ku niet práv­ne­ho pod­kla­du na vy­ko­na­nie bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky pod­ľa na­pos­le­dy ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia.

Ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy pod­ľa § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku nie je mož­né po­va­žo­vať za slu­žob­ný zá­krok, na­koľ­ko za slu­žob­ný zá­krok mož­no po­va­žo­vať iba čin­nosť po­li­caj­ta vy­ko­ná­va­nú pod­ľa zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re. Prá­ve ten­to zá­kon de­fi­nu­je, čo je slu­žob­ný zá­krok, ur­ču­je pod­mien­ky, za kto­rých je mož­né slu­žob­ný zá­krok vy­ko­nať, pri­čom v tých­to sú­vis­los­tiach us­ta­no­vu­je neo­po­me­nu­teľ­nú po­žia­dav­ku aby slu­žob­ný zá­krok bol vy­ko­na­ný v me­dziach zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re (§ 9 ods. 1 ci­to­va­né­ho zá­ko­na). Ak te­da zá­kon o Po­li­caj­nom zbo­re ten­to po­jem za­vie­dol, de­fi­no­val a sta­no­vil ma­te­riál­ne pod­mien­ky reali­zá­cie slu­žob­né­ho zá­kro­ku, nie je mož­né za slu­žob­ný zá­krok po­va­žo­vať to, čo ne­bo­lo vy­ko­na­né pod­ľa toh­to zá­ko­na. Vi­ce ver­sa, čo­koľ­vek, čo bo­lo vy­ko­na­né pod­ľa iné­ho zá­ko­na, než zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, nie je mož­né po­va­žo­vať za slu­žob­ný zá­krok.