VYBRANÉ PROBLÉMY PRI APLIKÁCII INFOZÁKONA

Autor: JUDr., Zuzana Latiková
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Míľníky práva v stredoeurópskom priestore

Abstrakt

Príspevok sa zaoberá aplikačnými problémami zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov. Nakoľko týchto problémov je príliš veľa, aby ich ich autor mohol obsiahnuť v tomto príspevku, zameral sa iba na niektoré.

1 ÚVOD

1. januára 2001 nadobudol účinnosť zákon č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „infozákon“). Tento „Langošov zákon“ bol potrebný ako jeden z pilierov demokracie po roku 1989 a taktiež na jeho skoré prijatie bol vyvíjaný tlak zo strany Európskej únie. Je to vykonávajúci predpis článku 26 Ústavy Slovenskej republiky v platnom znení (článok pojednáva o práve na informácie ).

V socialistickom zriadení pretrvával vo verejnej správe princíp diskrétnosti, ktorý značil, že verejnosti boli prístupné iba informácie, ktoré boli zo strany orgánov verejnej správy označené ako „verejné“ a ich sprístupnenie bolo dovolené, pričom ostatné informácie boli utajené. Zároveň neexistoval žiaden zákon, ktorý by danú problematiku upravoval a tak nebol nikde zadefinovaný okruh informácií, na ktorý by bol právny nárok a nikde zároveň nebol určený ani procesný postup vedúci k sprístupňovaniu informácií. Výnimku tvorilo sprístupňovanie informácií len v určitých prípadoch, napr. poskytovanie informácií v správnom konaní.

Zákon č. 211/2000 Z.z. ako prvý zákon na našom území komplexne zaviedol princíp publicity verejnej správy, t. j. otvorenosti a znamená, že „čo nie je tajné, je verejné“ a verejná správa musí verejnosti sprístupniť všetky informácie, ktoré má k dispozícii okrem tých, ktoré musí chrániť vo verejnom záujme (tie zákon zo sprístupnenia vyložene vylučuje). Zároveň je to významný protikorupčný nástroj, ktorý umožňuje širokej verejnosti kontrolu inštitúcií verejnej správy, najmä ich rozhodovaciu činnosť a nakladanie tak s verejnými financiami ako aj verejným majetkom. 

2 APLIKAČNÉ PROBLÉMY V PRAXI

Počas svojej existencie bol zákon niekoľkokrát novelizovaný, ale i napriek tomu sa nedá ubrániť interpretačným problémom v praxi. Sú zapríčinené rôznymi faktormi. V tomto článku chcem poukázať na niekoľko nedostatkov, ktoré zákon má.

Pri samotnej aplikácii infozákona vyskytujú rôzne pochybnosti, čo je v zmysle zákona vôbec informáciou. Orgány verejnej moci si zámerne tento pojem vykladajú reštriktívne (zákon totiž presne nedefinuje čo informáciou je). Otázkou je, či môžeme pod tento pojem zaradiť aj dokumenty (napr. zmluvy, rozhodnutia, nákres, zápisnica, materiály z rokovania vlády) alebo záznamy (zvukové, obrazové). Zo samotných ustanovení zákona vyplýva, že oba druhy sú informáciou (§5, §9 ods.1/). Dôležité je podotknúť, že údaje týkajúce sa osobnosti a súkromia fyzickej osoby alebo jej prejavov je povinná osoba sprístupniť len na základe osobitného zákona alebo s predchádzajúcim súhlasom dotknutej osoby.

Niekedy je zle vykladané ustanovenie § 2 ods. 1 zákona, konkrétne kto má obmedzenú informačnú povinnosť na základe doslovného znenia v zákone „v rozsahu ich rozhodovacej činnosti“. Otázka znie, či sa dané ustanovenie týka všetkých orgánov verejnej moci, alebo sa vzťahuje len na právnické a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Správny výklad, ktorý potvrdil tak Najvyšší súd SR ako aj Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach, je, že štátne orgány, obce a vyššie územné celky majú plnú informačnú povinnosť, zatiaľ čo iné povinné osoby majú obmedzenú1. Ďalšou spornou situáciou je keď povinná osoba spadá pod viaceré ustanovenia §2, napr. Sociálna poisťovňa (§2 ods.1 a 2). Uplatňuje sa informačná povinnosť v plnom alebo obmedzenom rozsahu? Podľa názoru Najvyššieho súdu SR sa uplatňuje širšia informačná povinnosť.2

Nie sú zriedkavé prípady, že obchodné spoločnosti do ktorých bol vložený buď majetok štátu alebo samospráv, odmietajú poskytovať informácie o svojom hospodárení a o nakladaní so svojím majetkom. Odôvodňujú to argumentom, že informácie o ich vlastnom hospodárení a nakladaní s ich majetkom nie sú informáciami „o hospodárení s verejnými prostriedkami“. Zastávajú názor, že nemajú žiadny vzťah k verejným prostriedkom. Tu by som argumentovala analogiou legis, nakoľko Najvyšší kontrolný úrad SR má právomoc kontrolovať hospodárenie spoločností, kde je majetková účasť štátu alebo samosprávy, na základe §2 zákona č. 39/1993 Z.z. o Najvyššom kontrolnom úrade SR a považuje ich hospodárenie za nakladanie s verejnými prostriedkami, v podstate vykonáva verejnú kontrolu. Preto si myslím, že i sám občan má mať teda právo získavať informácie o hospodárení s verejnými financiami aj keď sú vložené už do majetku obchodných spoločností. K tejto otázke sa vyjadril aj ústavný súd. To analogicky sa týka aj sprístupňovania zmlúv.

Infozákon pokrýva poskytovanie informácií, ktoré má orgán verejnej moci k dispozícii, resp. by mal mať k dispozícii. V prípade, že informáciu má organizačná zložka, nemôže byť dôvodom na odmietnutie poskytnutia skutočnosť, že požadovanú informáciu má k dispozícii len organizačná zložka povinnej osoby alebo len odkaz na to, že táto nie je podľa vnútorných predpisov povinná požadované informácie uschovávať.

Veľmi otázne býva, čo je zhromažďovaním informácií a čo je vytvorenie už kvalitatívne novej informácie. Súhlasím, že niekedy je ťažké rozlíšiť danú situáciu. Možno súhlasiť s názorom, že rozlíšenie treba hľadať v miere „intelektuálnej náročnosti“ činnosti, ktorá je nutná na prípravu odpovede na žiadosť o informácie. Ak treba len mechanické hľadanie a zhromažďovanie údajov pre spracovanie odpovede, tak sa nejedná o vytvorenie novej informácie. Ak by však bolo potrebné informácie napr. štatisticky spracovať, už by sa vytvorila kvalitatívne nová informácia. Častá prax úradov je, že namiesto na prácu a čas náročného vyhľadávania odmietnu sprístupniť informácie žiadateľovi s argumentom, že požadované informácie nemajú k dispozícii „v požadovanej štruktúre“.

Niekedy si povinné osoby zamieňajú dve rozdielne situácie a to zachovávanie mlčanlivosti osoby, ktorá sa týka výkonu funkcie alebo pri výkone určitej kontroly, a mlčanlivosti povinnej osoby ako celku. Podľa § 13 zákona o slobode informácií určuje, že povinnosť zachovávať mlčanlivosť sa vzťahuje iba na jednotlivých zamestnancov povinnej osoby a nijak neovplyvňuje povinnosť celej povinnej osoby sprístupňovať informácie, takže nie je žiaden zákonný dôvod na nevydanie požadovanej informácie.

Je častá situácia, keď na základe posúdenia žiadosti žiadateľa, informácia nie je uvoľnená do jeho dispozície s odvolávkou na iný zákon, ktorý neumožňuje zverejniť informáciu, napr. správny poriadok, katastrálny zákon alebo zákon o správe daní. Informácie nie sú zverejnené na základe zákona o slobode informácií, pretože sú prístupné iba určitému okruhu osôb (napr. zbierka listín katastra nehnuteľností). V takomto prípade má prednosť osobitná úprava v týchto zákonoch. Niekedy je však táto úprava zneužívaná. Napr. kompetentná pracovníčka z daňového úradu na môj dotaz, prečo sa odvolávajú na zákon o správe daní a nezverejnia informáciu o daňovom ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU