SYSTÉM ŽALÔB V RÍMSKOM PRÁVE V SÚVISLOSTI S DELIKTOM KRÁDEŽE

Autor: JUDr., Viktor Pančišin
Univerzita: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Míľníky práva v stredoeurópskom priestore

Abstrakt

Rímsky štát si musel, podobne asi ako každá vtedajšia civilizácia, vytvoriť určitý systém prostredníctvom, ktorého by vedel regulovať deliktuálne a vôbec akékoľvek protiprávne správanie sa členov jeho spoločnosti, ktorým určitým spôsobom zasahovali alebo obmedzovali subjektívne práva rímskych občanov. Týmito nástrojmi boli tresty vymáhane prostredníctvom žalôb - actiones. Konkrétne pri obmedzení vlastníctva formou krádeže mal oprávnený podľa ustanovení rímskeho práva viacero možností ako dosiahnuť nápravy tohto stavu. Cieľom príspevku bude preto bližšie oboznámenie sa so žalobami uplatňujúcimi sa pri spáchaní tohto deliktu, s ich systematikou ako aj ich vzájomnou komparáciou. Pre účely príspevku ako aj z dôvodu zachovania stanoveného rozsahu jeho strán sa bližšie zameriame iba na dve takéto žaloby. Prvou z nich bude prétorská penálna žaloba actio furti a druhou reiperzekútorná (vec vymáhajúca) žaloba condictio furtiva.

1 ÚVOD

Na úvod je potrebné poznamenať, že žaloby sa vo všeobecnosti, resp. v rámci rímskeho práva diferencovali na dve základné skupiny a to na actio in rem a actio in personam, čiže na žaloby vecné a osobné. Už z ich názvu je zrejmé, že vecné smerovali na ochranu vecných (absolútnych) práv a osobné spravidla chránili relatívne subjektívne práva.

V najstaršej dobe sa takéto delenie ale nerozlišovalo a žaloba sa ako pojem ale ani v praxi ešte nepoužívala. Protiprávny zásah do vlastníckeho práva iného (v podobe krádeže) spočiatku zakladal vznik nároku na pomstu (svojpomoc) poškodeného voči osobe páchateľa. Preto svojpomoc charakterizujeme ako akýsi primitívny spôsob nápravy pri obmedzeniach subjektívnych práv uplatňujúci sa prevažne v raných obdobiach rímskeho štátu, resp. za čias existencie rodovej spoločnosti.

Vývoj ale hlavne potreby rímskej spoločnosti si vyžiadali postup v úprave tejto otázky a preto sa neskôr začali využívať iné, „modernejšie“ nástroje ochrany a to v podobe tzv. „výkupu z pomsty,“ alebo pôsobením prétora zavedené peňažné žaloby a neskôr (v klasickom období rímskeho štátu) aj žaloby vec vymáhajúce - čiže nami skúmane actio furti a condictio furtiva.

2 CHÁPANIE ŽALÔB V RÍMSKOM PRÁVE

V súvislosti s predstaveným diferencovaním žalôb v rímskom práve ako aj skráteným exkurzom do ich vývoja a uplatňovania v prípade spáchania deliktu krádeže pozorujeme, že systém žalôb sa v rímskom práve chápal mierne odlišnejšie ako je tomu v súčasnosti.

Komparáciou s moderným chápaním právnej ochrany súkromných záujmov to môžeme vysvetliť nasledovne: Zatiaľ čo prostredníctvom (napr. slovenského) moderného právneho poriadku sú naše práva „kryté“ škálou rôznych sankcií, ktoré sa dajú aplikovať v prípade spáchania trestného činu (ktorý je definovaný v rámci trestného zákona), rímske právo ochranu subjektívnych práv chápalo odlišnejšie.
Rimania nemali tendenciu hovoriť o „právach“ v takom zmysle ako ich chápu moderné právne poriadky. Skôr ich vyjadrovali prostredníctvom žalôb. Rímsky občan sa preto najprv musel oboznámiť so skutočnosťou, či pre jeho situáciu existuje použiteľná žaloba (qualis actio) a až následne sa mohol domáhať svojich práv, pretože nezriedka sa stávalo, že práve zlým výberom žaloby sa zmaril aj samotný požadovaný nárok. V takýchto situáciách sa využívala právna pomoc rímskych právnikov prostredníctvom ich tzv. respondere (právne rady), pomocou ktorých sa poškodený alebo aj samotný prétor vedeli v nezrejmých právnych prípadoch rýchlo zorientovať.

Aj napriek tomu existovali v rímskom právnom poriadku medzery a aj keď bola krádež uznávaným inštitútom rímskeho práva, vlastnícke práva k veciam neznamenali nič, ak neexistovali žiadne špecifické žaloby, ktoré by ich ochraňovali.

Činnosťou prétora, jeho zmyslom pre vyššiu spravodlivosť, sa takéto chápanie v určitom zmysle rozšírilo . Síce nezmenil fungujúci právny poriadok (okrem určitých výnimiek ) ale ponúkol resp. doplnil jeho chápanie.
Takto sa vytvorili nové prostriedky právnej ochrany, ktoré okrem odstránenia systému „zastaralých“ praktík (napríklad v podobe svojpomoci) mali za úlohu poskytnúť ochranu subjektívnych práv predtým nechránených žalobou.

2.1 Actio furti a jej chápanie v rámci systému žalôb v rímskom práve
Jedným z takýchto nových ochranných prostriedkov, ktorý slúžil na potrestanie páchateľa deliktu krádeže, bola žaloba nazývaná actio furti.

Systémovo sa zaraďovala resp. chápala sa ako tzv. actio poenae persecutoria5 čo znamenalo, že bola určená na vymáhanie peňažných pokút. Z dôvodu, že sa k jej vytvoreniu pričinil prétor, dostáva sa jej v ponímaní modernej romanistiky pomenovanie/prívlastok „prétorská žaloba“.
Mala viacero derivátov/variantov, ktoré sa od seba odlišovali nielen príponou (podľa toho k akej krádeži došlo - manifesti/nec manifesti/concepti/prohibiti) ale hlavne výškou ustanovenej pokuty (od dvojnásobku po štvornásobok hodnoty ukradnutej veci).

Niektoré z nich sa časom, ale najneskôr v justiniánskom práve prestali používať a preto za „ustálený“ systém penálnych žalôb považujeme iba dve z nich a to konkrétne actio furti manifesti (uplatňovaná v prípade spáchania zjavnej krádeže tzv. furtum manifestum) a actio furti nec manifesti (uplatňovaná v prípade spáchania utajenej krádež tzv. furtum nec manifestum).

V klasickom rímskom práve bola žalobou, ktorej hlavným cieľom bolo potrestanie vinníka a vyznačovala sa niekoľkými zvláštnosťami, medzi ktoré môžeme zaradiť aj tieto :
- bola pasívne nezdediteľná - z pojmu poena, ktorá nebola náhradou škody a ktorá nemala takýto účel, ale naopak bola trestom pre páchateľa a zadosťučinením nahradzujúcim primitívnu ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU