PRÁVO NA ŽIVOT VERZUS OCHRANA REPUBLIKY

Autor: Mgr., Vladislav Birás
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Míľníky práva v stredoeurópskom priestore

Abstrakt

Každá ľudská bytosť má ústavou zaručené právo na ochranu života. Štát má právo a povinnosť vykonávať všetky potrebné opatrenia na svoju obranu a zachovanie svojej bezpečnosti, vrátane svojej zvrchovanosti, územnej celistvosti, nedotknuteľnosti svojich hraníc a svojho štátneho režimu. Príspevok sa zaoberá otázkou, koho právo na zachovanie svojej existencie dostane prednosť v prípade, ak dôjde k ich vzájomnému stretu.

1 ÚVOD

Cieľom tohto príspevku je hľadanie odpovedí a zaujatie názoru (postoja) k otázkam, či existuje právo štátu ako jedného zo subjektov práva na svojbytnosť, zvrchovanosť, a do akej miery má takéto právo štátu prednosť pred ústavným právom jednotlivca na život, čižeposúdenie rozporu medzi právom štátu na ochranu svojej existencie a právom jednotlivca na ochranu svojho života, ak dôjde k ich vzájomnému konfliktu. V rámci neho zodpovieme otázku, či možno konania novonastolenej socialistickej moci v polovici 20. storočia vykonávajúce idey tézy zostrenia boja proti vnútornému nepriateľovi vrátane justičných vrážd podradiť ako konanie, ktoré podľa zákona nie sú trestné,pretože sú vylúčené z protiprávnosti, resp. či takéto konanie možno analogicky považovať za krajnú núdzu alebo nutnú obranu, ktorou si chráni štát svoj právom chránený záujem - svoju existenciu (jestvovanie, svojbytnosť).

2 PRÁVO NA ŽIVOT
Právo na život je jedno zo základných práv a slobôd vychádzajúce z iusnaturalistickej (prirodzeno-právnej) koncepcie práva, ktoré patrí individuálne bez výnimky každej ľudskej bytosti. V rámci kategorizácie tohto práva do katalógu základných práv a slobôd ho môžeme zaradiť medzi osobné práva a slobody.

Modernú koncepciu ľudských práv, ktorá sa zakladá na princípe univerzálnosti a nedotknuteľnosti charakteru prirodzených ľudských práv a základných slobôd, prevzala a ústavne zakotvila aj Slovenská republika v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné, a v čl. 12 ods. 2 ústavy, ktorým sa základné práva a slobody zaručujú na jej území všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie, a nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Pri práve na život vystupuje do popredia jeho antropologická povaha. Je individuálne, v základe spojené s biologickou podstatou človeka a patrí každej ľudskej bytosti. Jeho predmetom je vlastne priamo osobnosť človeka, resp. jednotlivý, konkrétny aspekt osobnosti človeka - život, a subjektom (nositeľom) jednotlivec, človek.

Právo na život subjekt (jednotlivec) nadobúda objektívne a nevyhnutne nielen vo vlastnom záujme, ale aj v záujme spoločnosti, a to od prírody, bez ohľadu na svoju vôľu a bez nevyhnutnosti uznania na základe osobitného právneho ustanovenia.1 Človeku je vrodené, imanentné, a nie pozitívnym právom štátu priznané či dané z vôle ústavodarcu alebo iného reprezentanta verejnej moci. Je právom objektívnym s kogentnou povahou (ius cogens), nevypovedateľné, nemožno ho obmedziť alebo jeho rozsah zúžiť ani v čase krízovej situácie a ako absolútne subjektívne právo pôsobí voči všetkým (erga omnes), čomu zodpovedá povinnosť subjektov neurčitého počtu, teda povinnosť každého, kohokoľvek, nerušiť nikoho vo výkone tohto práva. Právo na život štát len uznáva, deklaruje, zakotvuje a garantuje mu právnu ochranu.

2.1 Vznik a nadobudnutie práva na život
Právni teoretici zaoberajúci sa ľudsko-právnou tematikou a ich ústavnými garanciami sa zhodujú na tvrdení, že základné práva a slobody sa vyznačujú tým, že nemajú temporálny začiatok či koniec. Sú stále existujúce, na rozdiel od človeka ako indivídua resp. ako druhu. Je pravdou, že „už vznik týchto práv a ich nadobudnutie konkrétnymi subjektmi je vyňaté z dispozičnej sféry občanov, pretože spoločnosť má priamo životný záujem na ich ochrane zásadne bez ohľadu na stanovisko konkrétneho subjektu, teda aj proti jeho vôli,“2 ale existujú tieto práva a slobody samy osebe alebo sa nadobúdajú v závislosti od spoločnosti, resp. odkiaľ pramenia tieto práva a slobody?

Na základe uvedeného možno deduktívnou metódou kategorizovať základné práva a slobody z hľadiska pôvodu na tie, ktoré sa nadobúdajú od prírody, od spoločnosti alebo z právneho usporiadania spoločnosti (napr. právo na ochranu na ochranu mena a priezviska, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a pod.). Právo na život sa nadobúda už od prírody, pretožeexistencia spoločnosti nie je nevyhnutná pre jeho nadobudnutie. Fakt, či sa človek narodí, resp. vznik života,absolútne nezávisí nielen od štátu a jeho práva, ale ani od ostatných členov spoločnosti či spoločnosti ako takej. Preto právo na život vystupuje do popredia pred ostatnými základnými právami a slobodami, je prvotné, apriórne, spojené s biologickou podstatou človeka a bez neho by bolo užívanie ktoréhokoľvek z iných práv a slobôd len iluzórne, pretože každé z nich predpokladá existenciu subjektu, ktorému toto právo patrí (teda každé z týchto práv je závislé na živote človeka), a zaniká spolu so zánikom života.

2.2 Je život právom?
Právo na život patrí do katalógu základných práv a slobôd, avšak život ako taký právom alebo slobodou?Resp. je vôbec právom či slobodou?

V prípade «slobody jednotlivca» ide o okruh vzťahov spojených vymedzením priestoru, do ktorého verejná moc nebude zasahovať, s nedotknuteľnosťou týchto vzťahov a pod. Sloboda jednotlivca je prvotná a štátna moc do nej môže zasahovať len zákonom. Tento vzťah môžeme označiť ako status negativus. Naproti tomu «právo jednotlivca» charakterizuje priestor, v ktorom jednotlivec môže aktívne uplatňovať nároky voči štátu, môže voliť formy svojho správania sa a pod., tzv. status positivus alebo status activus.
Život ako biologický dej sa nedá priznať alebo nepriznať, existuje apriórne, aj bez katalógu základných práv a slobôd, pretože nejde o právny proces, ale proces biologický. Právom možno priznať len jeho ochranu pred usmrtením.

Na základe uvedeného sme toho názoru, že život ako taký nie je právom alebo slobodou v právnom slova zmysle. Subjektu patrí skôr právo na ochranu života, a aj právny poriadokv čl. 15 ústavy či ostatných medzinárodnoprávnych dokumentov garantuje človeku skôr negatórny obsah tohto práva, a to právo nebyť pozbavený života ako právo na život (vo význame právo žiť). Právo na ochranu života, resp. právo nebyť pozbavený života je tou slobodou, ktorú uplatňuje jedinec voči všetkým ostatným vrátane štátu (erga omnes), a je tým priestorom, do ktorého verejná moc ani nikto iný nebude zasahovať, tzn. že sa do tejto sféry zakazuje akýkoľvek útok alebo zásah kohokoľvek (fyzickej osoby, právnickej osoby alebo štátu nevynímajúc). Porušenie tohto práva sa prísne sankcionuje. Štát nemôže napr. vydať zákon, ktorým by sa ktokoľvek vylúčil zo zodpovednosti za útok alebo zásah do tohto práva. Právo na život (právo žiť) sa ako také nevymáha, štát vymáha právo nebyť pozbavený života, a to buď nepriamo hrozbou sankcie za potenciálne porušenie tohto práva, alebo priamo, ak dôjde k ohrozeniu alebo porušeniu tohto práva, a to najmä nástrojmi trestnej represie.Ak však ďalej budeme používať zaužívaný termín právo na život, myslíme tým skôr jeho negatórny obsah, a to právo nebyť pozbavený života, resp. právo na ochranu života.

2.3 Povinnosti štátu pri ohrození a porušení práva nebyť pozbavený života
Podľa čl. 15 ods. 2 ústavy nikto nesmie byť pozbavený života. Štát teda zakotvuje právo nebyť pozbavený života ako základné ľudské právo a garantuje jeho právnu ochranu. Narušiť toto právo možno jeho ohrozením (pokusom alebo prípravou na pozbavenie života) alebo porušením (dokonaným trestným činom, ktorého následkom je smrť).

Z tohto štátu vyplývajú dve základné pozitívne povinnosti:
1) povinnosť chrániť život, ktorú štát zabezpečujenegatívnou formou tak, že pod hrozbou vopred stanovených jasných, zrozumiteľných a všeobecne poznateľných nepriaznivých následkov (najmä trestnoprávnych sankcií) odstrašuje od konkrétnych útokov alebo zásahov do života človeka, alebo pozitívnou formou, kedy štát, resp. jeho orgány sú povinné „prijať preventívne praktické opatrenia za účelom ochrany jedinca, ktorého život je ohrozený trestným činom iného jedinca. Táto povinnosť je daná, ak príslušný orgán vedel alebo mal vedieť v rozhodnom čase o existencii skutočného a bezprostredného ohrozenia života identifikovaného jedinca alebo jedincov z dôvodu trestných činov tretej strany, pričom za týchto okolností mal prijať opatrenia v rozsahu svojej právomoci, o ktorých bolo možné rozumne (racionálne) ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU