PRÁVO NA BEZPLATNÚ ZDRAVOTNÚ STAROSTLIVOSŤ - PROBLÉMY APLIKAČNEJ PRAXE

Autor: Mgr., Barbora Blašková
Univerzita: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Míľníky práva v stredoeurópskom priestore

Abstrakt

Príspevok sa zaoberá analýzou čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý vyjadruje pozitívny záväzok štátu ochraňovať zdravie svojich občanov. Zároveň rieši otázku bezplatnosti zdravotnej starostlivosti v nadväznosti na príslušnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky. V neposlednom rade poukazuje na problémy s vymožiteľnosťou základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a zamýšľa sa nad prípadnými možnosťami novelizácie čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky.

1 ÚVOD

Právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť ako súčasť práva na ochranu zdravia je základným právom patriacim do práv druhej generácie. V rámci vnútroštátnej právnej úpravy je upravené v druhej vete čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“): „Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“
Článok 40 Ústavy SR upravuje okrem už spomínaného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť aj iné právo, rozdielneho významu a obsahu, a to v prvej vete citovaného článku v znení: „Každý má právo na ochranu zdravia“, ktorým sa zaručuje právo na ochranu zdravia. Toto právo priznáva Ústava SR každému bez výnimky (teda fyzickým osobám, keďže zdravie je vlastnosťou biologických organizmov), v spojení s čl. 52 ods. 2 Ústavy SR z toho možno vyvodiť, že právo na ochranu zdravia majú aj cudzinci. Ide o preventívnu ochranu zdravia, ktorá zahŕňa aj ochranu zdravia v chorobe, či už z pohľadu krátkodobého alebo dlhodobého narušenia zdravia.

Na druhej strane okruh subjektov práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky na základe zdravotného poistenia je užší, čo vyjadruje pojem „občania“ v texte ustanovenia čl. 40 Ústavy SR. To znamená, že toto právo nepatrí cudzincom a tiež ani osobám bez štátnej príslušnosti.

Druhú vetu tohto ustanovenia však treba vykladať tak, že občania majú právo nielen na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, ale aj na zdravotnícke pomôcky poskytované zo zdravotného poistenia. Rozsah zdravotnej starostlivosti uhrádzanej z nákladov zdravotného poistenia, ako i okruh subjektov povinných platiť zdravotné poistenie a iné podmienky, ustanoví v zmysle ústavnej úpravy zákon. teda len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Spočíva v povinnosti prijímania právnych noriem, ktoré budú v súlade s Ústavou SR garantovať právo na ochranu zdravia a tiež v povinnosti orgánov aplikácie práva prijímať taký výklad právnych noriem nižšej právnej sily (zákonov a podzákonných predpisov), ktorý by bol v súlade s Ústavou SR.

2 POZITÍVNY ZÁVÄZOK ŠTÁTU

Ustanovenie čl. 40 Ústavy SR zároveň vyjadruje pozitívny záväzok štátu ochraňovať zdravie svojich občanov, ktorého sa môžu oprávnené osoby domáhať v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, teda len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Spočíva v povinnosti prijímania právnych noriem, ktoré budú v súlade s Ústavou SR garantovať právo na ochranu zdravia a tiež v povinnosti orgánov aplikácie práva prijímať taký výklad právnych noriem nižšej právnej sily (zákonov a podzákonných predpisov), ktorý by bol v súlade s Ústavou SR.

Výnimku z tohto pravidla predstavuje situácia, keď Slovenská republika pristúpila k medzinárodnej zmluve s prednosťou pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR alebo čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, alebo ak existuje právne záväzný akt Európskych spoločenstiev a Európskej únie (čl. 7 ods. 2 Ústavy SR) a takým prameňom práva sa upraví otázka spadajúca do oblasti čl. 40 Ústavy SR. V tomto prípade je možné sa domáhať daného práva aj nad rámec zákonov, v rozsahu, v akom sa priznáva v určitej medzinárodnej zmluve alebo právne záväznom akte Európskej únie.

Pozitívny záväzok štátu založený Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd potvrdil vo svojom náleze aj Ústavný súd : „Pozitívnym záväzkom sa chránia aj práva a slobody ustanovené v Ústave SR. Obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v Ústave priznal občanovi, ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od štátu.“1

Z hľadiska aplikačnej praxe je dôležité vyriešiť otázku, v akom zmysle je rozsah možných nárokov oprávnených subjektov obmedzený limitáciou úpravy týchto práv podľa osobitných zákonov v súlade s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR a či je možné právam priznaným zákonom na základe odkazu v čl. 51 ods. 1 Ústavy SR priznať povahu ústavnej úpravy.

V prvom rade je potrebné povedať, že čl. 51 ods. 1 Ústavy SR sa znižuje dostupnosť taxatívne vymedzených základných práv a slobôd pre jednotlivca. To znamená, že ak zákon, vykonávajúci určité právo alebo slobodu, nezakladá právny nárok na domáhanie sa základného práva skupinou osôb alebo v niektorých okolnostiach, následkom je, že sa aj v tomto prípade priznáva ako ústavné právo. Rozdiel spočíva však v tom, že v konaní pred orgánom výkonnej moci alebo súdnej moci nemožno dosiahnuť vydanie individuálneho aktu aplikácie práva v prospech tretej osoby.2 Tento názor podporil svojim výkladom aj Ústavný súd, ktorý uviedol: „Pre občana z ustanovenia čl. 51 Ústavy SR vyplýva, že časti ústavných práv a slobôd sa môže domáhať jedine, ak sú tieto práva a slobody zakotvené v zákonoch a v rozsahu, ako sú v nich určené.'

Pokiaľ ide o povahu práv ustanovených zákonom na základe čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, je možné predmetné ustanovenie čl. 51 ods. 1 Ústavy SR vykladať tak, že tieto práva sú súčasťou príslušného ústavného práva alebo slobody. Dôsledkom takéhoto výkladu by bolo enormné zväčšenie objemu právnych noriem tvoriacich druhú hlavu Ústavy SR. Tento druh výkladu vychádza z ponímania práv a slobôd nastavených režimom čl. 51 ods.1 Ústavy SR v materiálnom zmysle a zahrňuje sem úpravu zásadného významu, teda nielen formálne upravenú ústavnými zákonmi, ale i inými prameňmi práva.

Ďalším možným výkladom čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, ku ktorému sa prikláňa aj odborná verejnosť je ten, že len právne normy v prameňoch práva, ktoré majú silu ústavného zákona, môžu mať povahu ústavnej úpravy základných práv a slobôd. To znamená, že zákony, v medziach ktorých je možné sa domáhať taxatívne vymedzených práv v čl. 51 ods.1 Ústavy SR, nemajú inú povahu ako ostatné zákony. Niektorí autori označujú tieto práva ako kváziústavné, teda zaručené skôr zákonmi ako Ústavou SR. Toto tradičné ponímanie sa však dostáva do rozporu s požiadavkou právnej istoty, nakoľko je nežiaduce, aby bola časť základných práv a slobôd upravená Ústavou SR a časť zákonom.

Ústavný súd osobitosť ustanovenia čl. 51 ods. 1 Ústavy SR spočívajúcu v režime taxatívne vymedzených práv a slobôd, ale aj osobitosti prameňa práva so silou zákona, vyjadril vo svojom náleze: „Ústava v čl. 51 zaručuje, že Slovenská republika prijme zákony ustanovujúce podmienky uplatnenia práv uvedených v čl. 51“ Týmto nálezom zároveň deklaroval pozitívny záväzok štátu a vytvoril podklad pre konanie o jeho porušení pred ústavným súdom.

Pokiaľ ide o rozsah základného práva na zdravotnú starostlivosť na náklady zdravotného poistenia, tento je Ústavou SR odkázaný výlučne na zákon (tým je vylúčená úprava tohto práva všeobecne záväznými právnymi predpismi s nižšou právnou silou). Ako už bolo spomenuté, aj Ústavný súd sa vo svojom judikáte vyjadril, že úprava otázok týkajúcich sa bezplatnej zdravotnej starostlivosti musí mať formu zákona a v inom svojom rozhodnutí zase uviedol, že zákon nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci, vládu SR ani Ministerstvo zdravotníctva SR, na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu určujúceho medze základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.

Zo znenia čl. 40 Ústavy SR (konkrétne zo slovného spojenia „za podmienok, ktoré ustanoví zákon“) a ani z judikatúry Ústavného súdu nevyplýva, že by muselo ísť o jeden konkrétny prameň práva v podobe zákona, ba dokonca v našich podmienkach sa skôr predpokladá, že ich bude viac. Táto skutočnosť má za následok na jednej strane podrobnú úpravu daného základného práva alebo slobody, na druhej strane však je opäť prostriedkom na zníženie právnej istoty občanov a zavádza neprehľadnosť, keďže sú niektoré inštitúty upravené duplicitne, resp. pre občana nezrozumiteľne.

K zákonnej úprave základných práv a slobôd v zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy SR Ústavný súd ďalej uviedol: „K atribútom právneho štátu patrí aj to, že právne vzťahy patriace do sféry základných práv a slobôd môže upravovať výlučne zákon. Preto právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky ako základné ľudské právo musí mať zákonnú úpravu. Právna úprava nižšej právnej sily než zákon porušuje Ústavu Slovenskej republiky (čl. 38 až 42 a 51 Ústava SR).“

Obdobne sa k nutnosti zákonnej formy Ústavný súd vyjadril i v ďalšom náleze: „Uplatnením ústavného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť sú i podmienky, rozsah a spôsob jej poskytovania. Z toho plynie, že úprava podmienok, rozsahu a spôsobu poskytovania bezplatnej zdravotnej starostlivosti musí mať zákonnú úpravu. Iná než zákonná úprava je porušením ústavnosti.“

Problémom pozitívneho záväzku štátu však je jeho praktická nevymožiteľnosť, t.j. neexistencia pák, ktoré by zákonodarcu prinútili prijať zákon, čo Ústavný súd deklaroval aj vo svojom náleze: „Vo vzťahu k zákonodarcovi čl. 51 Ústavy SR predstavuje smernicu, ktorá má povahu odporúčania. Požiadavka, aby zákonodarca upravil zákonom niektorú otázku, je pre zákonodarcu nezáväzná a nepresaditeľná. Národná rada SR je zároveň ústavodarným i zákonodarným orgánom. Neexistuje a v systéme demokratickej formy vlády ani nemôže existovať štátny orgán s právomocou prinútiť ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU