PRÁVNA KAUZALITA V OBCHODNOM PRÁVE SR A EÚ

1 VŠEOBECNE O KAUZALITE

Kauzalita - príčinná súvislosť je jedným z najdôležitejším a najzložitejšie preukazovateľným predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Príčinná súvislosť je konštantou kategóriou, ktorá sa vyskytuje nielen v oblasti súkromno-právnej zodpovednosti za škodu, ale v oblasti zodpovednosti za škodu všeobecne - aj v oblasti verejno-právnej zodpovednosti vrátane zodpovednosti v zmysle predpisov medzinárodného práva. Príčinná súvislosť však nie je len právnou kategóriou, ale do oblasti práva bola prenesená z prírodných vied, a svoj základ má vo formálnej logike. „Konštrukcia príčinnej súvislosti v práve sa nemôže odlišovať od všeobecného chápania príčinnej súvislosti.“

Kauzalita skúma príčinnú súvislosť medzi príčinou a následkom, kde príčinou sa rozumie protiprávny úkon spočívajúci najčastejšie v porušení právnej povinnosti (predstavujúci tzv. causu) a následkom vznik škody (predstavujúci tzv. nexus), ich vzájomné väzby podmienenosť causy a nexu. „Tento zložitý vzťah sa formuje na základe pôsobenia určitých objektívnych faktorov, vrátane správania sa zainteresovaných subjektov, ktoré vo svojom komplexe vytvárajú dispozície na vznik protiprávneho úkonu smerujúceho k vzniku škody.“ „Príčinou škody môže byť len tá okolnosť, bez existencie ktorej by škodový následok nevznikol. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to ako príčinu podstatnú.“

Musí ísť o takú súvislosť, pri ktorej škoda vzniká ako následok konkrétneho porušenia právnej povinnosti. „Vo vzájomnej súvislosti javov má každý následok niekoľko vzájomne súvisiacich príčin, rovnako ako každá príčina je dálej následkom iných príčin a následok príčinou iných následkov. V rade vzájomne súvisiacich príčin, ktoré spôsobujú určitý následok, nie sú všetky príčiny rovnako významné. Niektoré z nich sú dôležitejšie (hlavné príčiny) a pre určitý následok rozhodujúce, iné sú menej významné, ale pre určitý následok nutné, dalšie sú podružné, pre následok nevýznamné. Posúdenie, ktoré príčiny sú hlavné a ktoré podružné, je vecou hodnotenia všetkých okolností konkrétneho prípadu. Ak je protiprávny úkon jednou z príčin skutočne vzniknutej škody, a to jednou z hlavných príčin, je daná príčinná súvislosť medzi ním a vzniknutou škodou (Ro NS ČR sp.zn. 5 Cz 39/1965).“4„Príčinnú súvislosť ako vzťah príčiny a následku je potrebné v prípade pôsobenia viacerých príčin (a z nich vyplývajúcich následkov) chápať ako reťazenie príčin a následkov nielen v postupnosti vecnej, ale i postupnosti časovej.“ (Ro NS ČR z 26.3.2008, sp.zn. 32 Cdo 192/2007)5

Príčinná súvislosť má povahu vzťahu objektívneho, nezávislého na vôli a vedomí osoby, ktorá právnu povinnosť spôsobila. Predpoklad kauzálneho vzťahu je nevyhnutné skúmať v súvislosti s konkrétnymi okolnosťami prípadu. „Zistenie a objasnenie príčinnej súvislosti je zistením skutkovým - súvislosť medzi príčinou, t.j. deliktuálnym (deliktným) konaním a následkom, t.j. škodou, musí byť vecná8„Skúmanie príčinnej súvislosti je vždy spojené s hľadaním javu, ktorý škodu spôsobil. Všeobecne však platí, že ak existuje ku škode niekoľko relevantných príčin, je potrebné zistiť a vyhodnotiť ich vplyv a odstupňovanie (gradáciu) vo vzťahu k následku (škode). Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym úkonom a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou; súd zisťuje jej existenciu. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou ako príčinou tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú sa požaduje náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť.“ (Ro NS ČR z 27.8.2008, sp.zn. 32 Cdo 2749/2007)7 „Škoda musí byť nesprostredkovaným následkom protiprávnosti ako príčiny.“8 Príčina musí byť priama, nie sprostredkovaná9. „Súdna prax v SR príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a škodou vykladá príliš úzko (normatívne) a nie z hľadiska subjektívneho práva poškodeného ako práva na náhradu škody. Najvyšší súd SR napr. uviedol:„O vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením prevenčnej povinnosti a škodou v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka ide, ak je medzi porušením povinnosti predchádzať škodám a škodou vzťah príčiny a následku. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný (Ro NS SR sp.zn. 2 Cdo 292/2006).“10 Ak je kauzálna súvislosť prerušená, ide o tzv. nepriamu škodu (remote damage), ktorá však v zmysle chápania našej judikatúry nepodlieha náhrade.

„Otázka príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím škodcu a vznikom škody je otázkou skutkovou, nie právnou (Ro NS ČR z 21.2.2002 sp.zn. 21 Cdo 300/2001).“* „Príčinnú súvislosť nemožno zamieňať ani za súvislosť časovú (Rc 7/1992).‘A2 V prípade príčinnej súvislosti treba predovšetkým podotknúť, že časová súvislosť nie je sama o sebe rozhodujúca, môže však pomôcť posúdeniu vecnej súvislosti. „Pri porušení právnej povinnosti môže tiež dôjsť k celému reťazcu dalších udalostí, z ktorých v danom prípade až štvrtá alebo piata spôsobí škodu. V týchto prípadoch platí pravidlo, že za tzv. medzipríčiny zodpovedá ten, kto ich spôsobil - t.j. ten, kto spôsobil prvú príčinu, zodpovedá za následky, ktoré privodila ďalšia udalosť z nej vzniknutá; to ale len za predpokladu, že reťazec postupne vznikajúcich príčin nie je ničím prerušený.“13

„Príčinná súvislosť, ktorá vedie od škodovej udalosti ku škode môže byť dosť zložitá. Zložitosť môže spočívať nielen v tom, že niekedy je sprostredkovaná (prechádza určitým „uzlom“), ale i v tom, že často tá istá udalosť spôsobí uno actu viac druhov škôd.“u „Ak je príčin, ktoré z časového hľadiska pôsobia následne (ide o tzv. reťazec postupne nastupujúcich príčin a následkov), viac, musí byť ich vzťah k vzniku škody natoľko prepojený, že už z pôsobenia prvotnej príčiny možno odôvodnene vyvodiť vecnú súvislosť so vznikom škodového následku.“ Rovnako problematickou býva aj otázka príčinnej súvislosti, ak škodu spôsobí viac osôb, pričom ide o také konanie, kedy nie je možné určiť, kto škodu skutočne spôsobil. Aj v tejto situácii súd rozhodol: „Ak výsledkom spoločnej vopred dohodnutej protiprávnej činnosti viacerých škodcov je škoda, ktorá bezprostredne vznikla pôsobením len niektorého z nich, je treba vyvodiť, že škoda vznikla v príčinnej súvislosti aj s protiprávnym konaním tých, ktorí svojím počínaním bezprostredný škodový následok nevyvolali, ak napriek tomu podstatným spôsobom prispeli ku vzniku škody.“ (Ro NS ČR z 22.8.2002, sp.zn. 25 Cdo 2126/2000)

Dokazovanie tejto zložky zodpovednosti za škodu je pomerne obtiažne a napriek tomu, že s absolútnou istotou preukázať tento predpoklad zodpovednosti sa podarí len zriedkavo, skôr sa treba zamerať na skutočnosť, že bez škodcovho konania by škoda vôbec nevznikla. „Príčinnú súvislosť spravidla dokazuje poškodený. V Obchodnom zákonníku sú však upravené aj prípady, ked príčinnú súvislosť zákona predpokladá (§ 533 ods. 1 OBZ a § 622 ods. 1 OBZ).“

Významnou otázkou kauzality v zodpovednostných vzťahoch je porovnanie a vzťah právnej a faktickej kauzality. Faktickou kauzalitou môžeme označiť kauzalitu, ktorá má svoj striktný základ vo formálnej logike, kauzalitu však v právnom význame nikdy nemôžeme stotožňovať s kauzalitou v zmysle prírodného úkazu. „Kauza škody v zmysle prírodného úkazu je niečo úplne iné ako kauza škody v zmysle právnom. Musíme obe rozlíšiť. Ak máme na mysli, že povinnosť nahradiť škodu je určená skutkovou podstatou, je medzi danou skutkovou podstatou a subjektívnou povinnosťou pomer podmieňujúceho k podmienenému. Povinnosť nie je však žiadny prírodný jav, a preto nemôže daná skutková podstata byť príčinou subjektívnej povinnosti nahradiť škodu.“10 Faktická kauzalita - napriek tomu, že ide o kauzalitu v právnom význame - je predstavovaná teóriou podmienky (pozri nižšie), a jej dôsledkom je názor na základe protiprávny úkon musí byť takou príčinou, bez ktorej by ku škodlivému následku nedošlo, pričom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale postačí, ak ide o jednu príčinu, ktorá je dôležitá, podstatná a značná . Naproti tomu právnou kauzalitou sa rozumie kauzalita, pri ktorej sú zohľadňované aj iné okolnosti predvídané právnou normou, kedy je kauzalita v konkrétnom prípade založená predpokladmi právnej normy (majúcej prípadne charakter domnienky), pri ktorej sa zohľadňujú také javy, ktoré na základe odôvodniteľného (príp. rozumného a spravodlivého) faktickú kauzalitu buď vylučujú alebo zakladajú (napríklad nedostatok kauzality, vylúčenie alebo založenie kauzality pri viacerých škodcoch, ktorí možno škodu nespôsobili a zodpovedajú buď solidárne alebo proporciálne a pod.). Čo sa týka vzťahu uvedených kauzalít, takmer v každom právnom poriadku resp. v názoroch právnej vedy európskych štátoch nemôžeme nájsť odklon od chápania kauzality na základe vzťahu oboch kauzalít. V angloamerickom systéme sa na to napríklad využíva tzv. but-for test. Faktická kauzalita v anglo-americkom právnom systéme "sa prakticky zaoberá tým, či zavinenie žalovaného bolo nevyhnutnou podmienkou vzniknutej straty“ . „Tento „but-for-test“ je založený na zodpovedaní otázky: vznikla strata na základe relevantného správania alebo opomenutia žalovaného?“21 Ak áno, žalovaný je zvyčajne na základe tejto skutočnosti zodpovedný za stratu. Ak nie, žalobca môže preukázať alternatívne túto absenciu, a to preukázaním pravdepodobných okolností, ktoré tvoria právnu kauzalitu.22 Na základe but-for testu musí žalobca preukázať existenciu línie príčinných súvislostí na základe pravdepodobnosti, kde sa táto pravdepodobnosť pohybuje v hodnote nad 50%.23 Na základe uvedeného aj anglické právo pozná tzv. dualizmus medzi faktickou a právnou kauzalitou, pričom pri právnej kauzalite ide o zodpovedanie otázky, či nedošlo k prerušeniu rady príčinných súvislosti, ale či je možné vzťah medzi konaním a opomenutím opísať slovami ako priamy ...