Trestnoprávna úprava stalkingu - aktuálne otázky teórie a praxe

Autor: Adam Briešťanský
Zdroj: Právne listy

Abstrakt

Článok podrobne rozoberá znaky skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a Tr. zák. a to aj na podklade rozhodovacej činnosti súdov.

1. Úvod

Cie­ľom toh­to člán­ku bu­de pres­kú­mať špe­ci­fi­ká na­šej práv­nej úp­ra­vy a po­me­no­vať niek­to­ré prak­tic­ké prob­lé­my, s kto­rý­mi sa or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a sú­dy mô­žu vo svo­jej čin­nos­ti stret­núť.

O stal­kin­gu ako pa­to­lo­gic­kej po­ru­che osob­nos­ti je v pos­led­ných ro­koch po­čuť po­mer­ne ve­ľa. Ten­to fe­no­mén bol s ľud­skou ci­vi­li­zá­ciou už od jej vzni­ku – os­tat­ne, ako aj ve­ľa os­tat­ných psy­chic­kých po­rúch. Roz­voj ľud­stva však pre stal­ke­rov pri­nie­sol no­vé mož­nos­ti, na kto­ré le­gis­la­tí­va štá­tov v mno­hých prí­pa­doch „nes­tí­ha“ účel­ne rea­go­vať. Ne­tý­ka sa to iba hmot­nop­ráv­nej, ale i pro­ces­nop­ráv­nej úp­ra­vy.



2. Trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a TZ)



Trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a TZ v sú­čas­nos­ti tvo­rí jad­ro tres­tnop­ráv­nej anti­stal­kin­go­vej úp­ra­vy. Tu sa na ten­to trest­ný čin po­zrie­me bliž­šie.



2.1. Zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta (§ 360a ods. 1 TZ)


Trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a ods. 1 TZ sa skla­dá z dvoch skut­ko­vých pod­stát[1], z čo­ho jed­na je zá­klad­ná a jed­na kva­li­fi­ko­va­ná. Zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta, vy­jad­re­ná v § 360a ods. 1 TZ pred­sta­vu­je zá­klad­né, bež­né a v zá­sa­de aj naj­me­nej prís­ne san­kcio­no­va­né ko­na­nie.

V ďal­ších čas­tiach člán­ku sa bliž­šie po­zrie­me na jed­not­li­vé zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty – ob­jekt, ob­jek­tív­nu strán­ku, pá­cha­te­ľa a sub­jek­tív­nu strán­ku.



2.1.1. Ob­jekt tres­tné­ho či­nu



Ob­jek­tom tres­tné­ho či­nu je spo­lo­čen­ský vzťah, na za­cho­va­ní kto­ré­ho má spo­loč­nosť zá­ujem do ta­kej mie­ry, že ho chrá­ni Tres­tným zá­ko­nom. Mô­že ním byť nap­rík­lad ži­vot, zdra­vie, ma­je­tok, ob­čian­ske spolu­ži­tie, ale aj zá­ujem na riad­nom pl­ne­ní ve­cí ve­rej­ných, či zá­ujem na ob­ra­ne štá­tu for­mou pl­ne­nia bran­nej po­vin­nos­ti.

Ob­jek­ty sa pod­ľa ich pos­ta­ve­nia z hľa­dis­ka pos­ky­to­va­nej tres­tnop­ráv­nej ochra­ny de­lia na pri­már­ne a se­kun­dár­ne.[2] Ak to­tiž tres­tnop­ráv­na ochra­na prio­rit­ne chrá­ni je­den ob­jekt, no zá­ro­veň pos­ky­tu­je ochra­nu aj ďal­šie­mu (resp. ďal­ším) ob­jek­tom, kto­rým však priz­ná­va niž­šiu mie­ru dô­le­ži­tos­ti, po­tom ho­vo­rí­me o plu­ra­li­te (mno­hos­ti) ob­jek­tov. Kla­sic­kým prík­la­dom je trest­ný čin lú­pe­že pod­ľa § 188 TZ. Pri­már­nym ob­jek­tom pri tom­to tres­tnom či­ne je osob­ná slo­bo­da, se­kun­dár­nym ob­jek­tom ma­je­tok[3].

Ak by sme ma­li z toh­to hľa­dis­ka kva­li­fi­ko­vať skut­ko­vú pod­sta­tu pod­ľa § 360a ods. 1 TZ, mož­no kon­šta­to­vať, že pri­már­nym ob­jek­tom je ob­čian­ske spolu­ži­tie, se­kun­dár­nym ob­jek­tom ľud­ské zdra­vie.

Z ju­di­ka­tú­ry (súd ci­to­val li­te­ra­tú­ru):

Ob­čian­ske spolu­ži­tiesa dá všeo­bec­ne­vy­me­dziť ako súhrn pra­vi­diel sprá­va­nia, kto­rých za­cho­va­nie – nad rá­mec práv­nych no­riem – je pod­ľa všeo­bec­né­ho ná­zo­ru a pres­ved­če­nia nut­nou pod­mien­kou po­koj­né­ho a us­po­ria­da­né­ho spolu­ži­tia ob­ča­nov v da­nom mies­te, ča­se a si­tuá­cii.[4]

Ob­čian­ske spolu­ži­tie však nie je je­di­ným ob­jek­tom tres­tné­ho či­nu. Skut­ko­vá pod­sta­ta mu­sí byť to­tiž napl­ne­ná „ta­kým spô­so­bom, že to mô­že vzbu­diť dô­vod­nú oba­vu o je­ho ži­vot ale­bo zdra­vie, ži­vot ale­bo zdra­vie je­mu blíz­kej oso­by ale­bo pod­stat­ným spô­so­bom zhor­šiť kva­li­tu je­ho ži­vo­ta“ (§ 360a ods. 1 TZ).

Je zrej­mé, že oba­va o ži­vot a zdra­vie, či už svo­je ale­bo inej blíz­kej oso­by a ta­kis­to zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta sa ne­ga­tív­ne pri­pi­su­je na du­šev­nom zdra­ví. Holzworth-Mun­roe do­dá­va, že pri dlh­šie tr­va­jú­com pre­nas­le­do­va­ní sa prid­ru­žu­je posttrau­ma­tic­ká stre­so­vá po­ru­cha.[5]Ľud­ská du­ša (psy­chi­ka) je in­teg­rál­nou sú­čas­ťou ľud­ské­ho zdra­via a du­šev­né po­ru­chy ma­jú rov­na­kú vá­hu ako po­ru­chy akej­koľ­vek inej or­gá­no­vej sús­ta­vy. Z to­ho dô­vo­du mož­no po­ve­dať, že se­kun­dár­nym ob­jek­tom tres­tné­ho či­nu je ľud­ské zdra­vie.



2.1.2. Ob­jek­tív­na strán­ka tres­tné­ho či­nu



Ďal­ším zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu je je­ho ob­jek­tív­na strán­ka. Ob­jek­tív­na strán­ka tres­tné­ho či­nu vy­jad­ru­je von­kaj­šiu cha­rak­te­ris­ti­ku tres­tné­ho či­nu. Cha­rak­te­ri­zu­je spô­sob spá­chania či­nu a je­ho nás­led­ky.[6]

Pri po­su­dzo­va­ní, či doš­lo k napl­ne­niu skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (os­tat­ne, nie­len toh­to tres­tné­ho či­nu) bý­va­jú v teó­rii i praxi naj­väč­šie prob­lé­my prá­ve s ob­jek­tív­nou strán­kou. Je to naj­mä pre­to, že v konštruk­cii ob­jek­tív­nej strán­ky toh­to tres­tné­ho či­nu sa vy­sky­tu­jú via­ce­ré zna­ky, kto­ré spô­so­bu­jú ap­li­kač­né prob­lé­my. Ide napr. o zna­ky dl­ho­do­bo, zhor­šiť kva­li­tu ži­vo­ta, atď.

Skut­ko­vá pod­sta­ta § 360a ods. 1 TZ je roz­de­le­ná do dvoch čas­tí a naj­viac sa to pre­ja­vu­je prá­ve na ob­jek­tív­nej strán­ke.

Na to, aby pá­cha­teľ napl­nil ob­jek­tív­nu strán­ku tres­tné­ho či­nu, mu­sia byť ku­mu­la­tív­ne spl­ne­né dve pod­mien­ky:

1. Pá­cha­teľ mu­sí poš­ko­de­né­ho pre­nas­le­do­vať nad únos­nú mie­ru. Ivor do­dá­va, že únos­nú mie­ru zá­ko­no­dar­ca vy­me­dzil pre­dov­šet­kým ča­som (dl­ho­do­bo) a in­ten­zi­tou (spô­so­bi­losť vzbu­diť v obe­ti dô­vod­nú oba­vu o jej ži­vot ale­bo zdra­vie; ale­bo ži­vot ale­bo zdra­vie je­mu blíz­kej oso­by; ale­bo zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta).[7]Tie­to zna­ky mu­sia byť väč­ši­nou spl­ne­né ku­mu­la­tív­ne, no za ur­či­tých pod­mie­nok mô­žu byť spl­ne­né aj al­ter­na­tív­ne, čo v ďal­ších čas­tiach člán­ku bliž­šie roz­ve­diem. Tre­ba po­dot­knúť, že znak in­ten­zi­ty mô­že byť spl­ne­ný cel­kom štyr­mi al­ter­na­tív­ny­mi spô­sob­mi:

A. vzbu­de­nie u poš­ko­de­né­ho oba­vu o je­ho ži­vot

B. vzbu­de­nie u poš­ko­de­né­ho oba­vu o je­ho zdra­vie

C. vzbu­de­nie u poš­ko­de­né­ho oba­vu o ži­vot je­ho blíz­kej oso­by

D. vzbu­de­nie u poš­ko­de­né­ho oba­vu o zdra­vie je­ho blíz­kej oso­by

E. zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho.

Tie­to spô­so­by mô­žu byť napl­ne­né al­ter­na­tív­ne. Ak mô­že­me kon­šta­to­vať spl­ne­nie as­poň jed­né­ho z nich, mô­že­me tým pá­dom kon­šta­to­vať aj napl­ne­nie zna­ku in­ten­zi­ty.

Tre­ba po­dot­knúť, že prá­ve v tej­to čas­ti skut­ko­vej pod­sta­ty sa vy­sky­tu­jú prob­lé­mo­vé zna­ky (kto­ré spô­so­bu­jú ap­li­kač­né prob­lé­my).

2. Dru­há pod­mien­ka sú­vi­sí s in­ten­zi­tou spá­chania či­nu, av­šak z dô­vo­du vy­ššej preh­ľad­nos­ti som ju vy­me­dzil sa­mos­tat­ne.

Jej nad­väz­nosť na in­ten­zi­tu zá­ko­no­dar­ca vy­me­dzil nas­le­dov­nou for­mu­lá­ciou:

..ta­kým spô­so­bom, že[tu sú me­no­va­né spô­so­by napl­ne­nia zna­ku in­ten­zi­ty], tým, že:

a) sa vy­hrá­ža ub­lí­že­ním na zdra­ví ale­bo inou uj­mou je­mu ale­bo je­mu blíz­kej oso­be,

b) vy­hľa­dá­va je­ho osob­nú blíz­kosť ale­bo ho sle­du­je,

c) ho kon­tak­tu­je pros­tred­níc­tvom tre­tej oso­by ale­bo elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­by, pí­som­ne ale­bo inak pro­ti je­ho vô­li,

atď.

Pr­vá pod­mien­ka ho­vo­rí o tom, že trest­ný čin mož­no spá­chať pre­nas­le­do­va­ním, a ta­kis­to po­pi­su­je, aké „vlas­tnos­ti“ to­to pre­nas­le­do­va­nie mu­sí mať –mu­sí byť dl­ho­do­bé, in­ten­zív­ne, atď. To­to však na vy­jad­re­nie skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu nes­ta­čí. Iba ta­ká­to kva­li­fi­ká­cia tres­tné­ho či­nu by bo­la príl­iš vág­na a neur­či­tá. Prá­vo mu­sí byť ur­či­té, inak sa na­rú­ša prin­cíp práv­nej is­to­ty, kto­rý je jed­ným zo zá­klad­ných prin­cí­pov práv­ne­ho štá­tu.[8]S tým ďa­lej sú­vi­sí aj zá­sa­da nullum cri­men si­ne le­ge cer­ta – po­žia­dav­ka ur­či­tos­ti práv­nej nor­my.[9]Pod­ľa roz­sud­ku Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va vo ve­ci Mar­ga­re­ta a Ro­ger An­der­sso­nov­ci v. Švéd­sko[10] mu­sia byť vnút­roš­tát­ne zá­ko­ny for­mu­lo­va­né dos­ta­toč­ne pres­ne, aby umož­ňo­va­li oso­bám pred­ví­dať nás­led­ky svo­jich či­nov.

Ta­ké­to pra­vid­lá, či už vy­chá­dza­jú­ce z práv­nej teórie, ale­bo z roz­sud­kov štras­bur­ské­ho sú­du, vy­tvá­ra­jú na zá­ko­no­dar­cu veľ­ké ná­ro­ky. V tom­to prí­pa­de sa s ná­rok­mi zá­ko­no­dar­ca vy­spo­ria­dal tak, že ko­na­nie, kto­ré v pr­vej čas­ti od­se­ku vy­me­dzil ako pre­nas­le­do­va­nie s ur­či­tý­mi špe­ci­fi­ka­mi, v ďal­šej čas­ti od­se­ku (v texte za pís­me­na­mi) špe­ci­fi­ko­val a pre­ci­zo­val. Vy­tvo­ril tak cel­ko­vo päť spô­so­bov, aký­mi mož­no ob­jek­tív­nu strán­ku napl­niť.

Tie­to spô­so­by mô­žu byť spl­ne­né al­ter­na­tív­ne. Dá sa te­da po­ve­dať, že pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu si mô­že „vy­brať“ niek­to­rý zo spô­so­bov, uve­de­ných za pís­me­na­mi. Pá­cha­teľ mô­že napl­niť iba je­den zo spô­so­bov, no mô­že ich napl­niť aj viac, či do­kon­ca všet­ky. Mu­sí však napl­niť as­poň je­den.

Ak by sme chce­li cha­rak­ter ob­jek­tív­nej strán­ky zhr­núť, tak tre­ba po­ve­dať, že aby sme moh­li pá­cha­te­ľo­vo ko­na­nie po­sú­diť ako trest­ný čin pod­ľa § 360a TZ, mu­sí spĺňať tri pod­mien­ky:

1. prí­tom­nosť zna­ku ča­su

2. prí­tom­nosť zna­ku in­ten­zi­ty

3. prí­tom­nosť as­poň jed­né­ho zna­ku, vy­jad­re­né­ho za pís­me­na­mi od­se­ku

V ďal­ších čas­tiach člán­ku bliž­šie po­pí­šem jed­nak zna­ky, kto­ré špe­ci­fi­ku­jú pre­nas­le­do­va­nie (dl­ho­do­bo, dô­vod­ná oba­va, atď.), a jed­nak tiež spô­so­by ko­na­nia, vy­jad­re­né v jed­not­li­vých pís­me­nách.



A. Vzťah me­dzi zna­kom ča­su a zna­kom in­ten­zi­ty



Zá­ko­no­dar­ca v texte skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vy­me­dzil ko­na­nie pá­cha­te­ľa ako pre­nas­le­do­va­nie (kto iné­ho...pre­nas­le­du­je...). Zo zne­nia skut­ko­vej pod­sta­ty vy­plý­va, že to­to pre­nas­le­do­va­nie mu­sí mať ur­či­té špe­ci­fi­ká, kto­ré Ivor na­zý­va pre­nas­le­do­va­ním nad únos­nú mie­ru.[11] Ide o znak ča­su a znak in­ten­zi­ty.

Vo vzťa­hu k to­mu, či mož­no tie­to zna­ky napl­niť ku­mu­la­tív­ne, ale­bo al­ter­na­tív­ne, mož­no zvo­liť dva inter­pre­tač­né pos­tu­py:

1. Ak by sme up­lat­ni­li gra­ma­tic­ký vý­klad, priš­li by sme k zá­ve­ru, že tie­to zna­ky mu­sia byť up­lat­ne­né ku­mu­la­tív­ne. Us­ta­no­ve­nie to­tiž znie nas­le­dov­ne:

„Kto iné­ho dl­ho­do­bo pre­nas­le­du­je ta­kým spô­so­bom, že...“

Zo zne­nia toh­to us­ta­no­ve­nia by gra­ma­tic­kým vý­kla­dom vy­plý­va­lo, že na špe­ci­fi­ko­va­nie ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia mu­sí byť ko­na­nie jed­nak dl­ho­do­bé a jed­nak mu­sí byť napl­ne­né ur­či­tým, v zá­ko­ne špe­ci­fi­ko­va­ným spô­so­bom.

2. K da­nej nor­me však mož­no zvo­liť aj iné for­my vý­kla­du, nap­rík­lad his­to­ric­ký vý­klad. Pri his­to­ric­kom vý­kla­de sa skú­ma­jú dô­vo­dy, kto­ré vied­li zá­ko­no­dar­cu k pri­ja­tiu da­nej práv­nej úp­ra­vy. Pros­tried­kom, kto­rým mô­že­me zis­tiť da­né dô­vo­dy, mô­že byť nap­rík­lad dô­vo­do­vá sprá­va.[12]

Z dô­vo­do­vej sprá­vy k zá­ko­nu, kto­rým sa pri­jal trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia:

„Úče­lom návr­hu zá­ko­na v čl. II...je účin­ne rea­go­vať na opa­ku­jú­ce po­ru­šo­va­nia vy­me­dze­ných spo­lo­čen­ských vzťa­hov s dô­ra­zom na po­sú­de­nie ich spo­lo­čen­skej ne­bez­peč­nos­ti, u kto­rých sa ich do­te­raj­šia ochra­na iný­mi od­vet­via­mi prá­va hod­no­tí ako neú­čin­ná.“

Ak by sme v tom­to prí­pa­de up­lat­ni­li his­to­ric­ký vý­klad, priš­li by sme k zá­ve­ru, že zna­ky mô­žu byť napl­ne­né aj al­ter­na­tív­ne. Ži­vot to­tiž mô­že pri­niesť aj si­tuácie, ke­dy stal­ker poš­ko­de­né­ho pre­nas­le­du­je po do­bu, kto­rá sí­ce mô­že byť vy­hod­no­te­ná ako nie dl­ho­do­bá, no s vy­so­kou in­ten­zi­tou.



Prík­lad:

Pá­cha­teľ (stal­ker) svo­ju bý­va­lú par­tner­ku pre­nas­le­du­je po do­bu troch dní. Po­čas toh­to nie dl­ho­do­bé­ho ob­do­bia jej v ča­so­vom roz­me­dzí zhru­ba kaž­dých de­sať mi­nút po­sie­la uráž­li­vé SMS sprá­vy, v no­ci ju ob­ťa­žu­je čas­tým vo­la­ním na te­le­fón a do bu­do­vy pod­kro­via, kde spá­va dcé­ra poš­ko­de­nej, há­dže ka­me­ne. Ta­ké­to ko­na­nie sa te­da ne­vyz­na­ču­je dl­ho­do­bos­ťou, no za­to o to vy­ššou in­ten­zi­tou.

Je mož­né po­le­mi­zo­vať, kto­rý vý­klad je správ­nej­ší (ho­ci v prá­ve je po­jem správ­ny vý­klad re­la­tív­ny po­jem), no pod­stat­né je, že k vý­kla­du, kto­rý up­lat­ňu­je mož­nosť al­ter­na­tív­ne­ho napl­ne­nia zna­kov, sa prik­lo­ni­la ju­di­ka­tú­ra.

Z ju­di­ka­tú­ry:

„Naj­vyš­ší súd sa s tým­to vý­kla­dom sto­tož­ňu­je a ne­vi­dí pres­ved­či­vý dô­vod k to­mu, aby sa od ne­ho od­chý­lil, av­šak ne­mie­ni tým apriór­ne vy­lú­čiť, že v kon­krét­nom prí­pa­de, kto­rý sa vy­zna­ču­je ne­ja­ký­mi mi­mo­riad­ny­mi okol­nos­ťa­mi mô­že byť znak „dl­ho­do­bo“ napl­ne­ný aj ko­na­ním spa­da­jú­cim do krat­šie­ho ča­so­vé­ho úse­ku ale­bo za­hr­ňu­jú­cim niž­ší po­čet čias­tko­vých úto­kov. Mu­sí ísť o prí­pa­dy, v kto­rých sa ob­ťa­žu­jú­ce ko­na­nie vy­zna­ču­je neo­by­čaj­nou zá­važ­nos­ťou a mi­mo­riad­nou in­ten­zi­tou. Ne­mož­no však dôjsť tak ďa­le­ko, aby bol ab­so­lút­ne pop­re­tý vý­znam zá­kon­né­ho zna­ku „dl­ho­do­bo“ v zmys­le ča­so­vé­ho vy­me­dzenia a aby bol ten­to znak za­me­ne­ný či sto­tož­ne­ný s os­tat­ný­mi znak­mi ob­jek­tív­nej strán­ky uva­žo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu.“[13]

Ak by sme ma­li vy­vo­diť zá­ver, po­tom mô­že­me kon­šta­to­vať, že znak ča­su a znak in­ten­zi­ty

- mu­sia byť napl­ne­né ku­mu­la­tív­ne, ak in­ten­zi­ta tres­tné­ho či­nu ne­do­sa­hu­je pri­veľ­kú zá­važ­nosť. Zá­važ­nosť tres­tné­ho či­nu tre­ba po­sú­diť, či sa na­mi uva­žo­va­ný prí­pad ne­ja­kým spô­so­bom vy­my­ká z rám­ca bež­ne po­su­dzo­va­ných prí­pa­dov ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia.[14]

- mô­žu byť spl­ne­né aj al­ter­na­tív­ne, in­ten­zi­ta tres­tné­ho či­nu však mu­sí byť mi­mo­riad­ne vy­so­ká, resp. ta­ká vy­so­ká, aby moh­la kom­pen­zo­vať níz­ku mie­ru ča­su, po aký bol trest­ný čin pá­cha­ný. Nes­mie však byť ab­so­lút­ne pop­re­tý zmy­sel tres­tné­ho či­nu, kto­rý už len z prin­cí­pu spo­čí­va v opa­ko­va­ných čias­tko­vých úto­koch, vy­ko­ná­va­ných po dlh­šiu ča­so­vú do­bu.

Prík­lad:

Pá­cha­teľ svo­ju man­žel­ku, s kto­rou sa po­há­da, viac­krát udrie ty­čou do hla­vy a pri­tom na ňu kri­čí. Po tom, ako za ním vy­jde na chod­bu aj man­žel­ka, pá­cha­teľ svo­je ko­na­nie zo­pa­ku­je. Keď man­žel nás­led­ne od­íde z by­tu, o ho­di­nu poš­le man­žel­ke SMS sprá­vu s uráž­li­vým textom. V da­nom prí­pa­de eš­te nej­de o trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a TZ), na­koľ­ko ča­so­vé roz­pä­tie nie­koľ­kých ho­dín sa ur­či­te ne­dá po­va­žo­vať za dl­ho­do­bé, ani ke­by sme vza­li do úva­hy vy­ššiu in­ten­zi­tu spá­cha­ných úto­kov.



B. Znak ča­su



Jed­ným zo zna­kov, kto­rým zá­ko­no­dar­ca pre­nas­le­do­va­nie špe­ci­fi­ku­je, je znak ča­su. Zá­ko­no­dar­ca v zne­ní skut­ko­vej pod­sta­ty ten­to znak vy­me­dzil poj­mom „dl­ho­do­bo“ („kto iné­ho dl­ho­do­bo pre­nas­le­du­je...“).

Prís­lov­ka dl­ho­do­bo sa dá chá­pať veľ­mi ši­ro­ko. Prá­ve pre­to s tým­to zna­kom čas­to vzni­ka­jú ap­li­kač­né prob­lé­my. V sú­vis­los­ti s vy­me­dze­ním toh­to zna­ku sa roz­vi­nu­lo nie­koľ­ko hypo­téz.

1. Znak dl­ho­do­bos­ti sa naj­čas­tej­šie chá­pe kva­li­ta­tív­ne. Pod poj­mom kva­li­ta­tív­ne chá­pa­nie mož­no ro­zu­mieť, že pri sta­no­vo­va­ní toh­to zna­ku sa upúš­ťa od vy­me­dzenia mi­ni­mál­ne­ho poč­tu čias­tko­vých úto­kov, či mi­ni­mál­nej do­by, kto­rú mož­no po­va­žo­vať za ne­bez­peč­né pre­nas­le­do­va­nie. To­to chá­pa­nie je me­nej prak­tic­ké a pri­ná­ša väč­šie množ­stvo ap­li­kač­ných prob­lé­mov. Na dru­hej stra­ne väč­šmi ref­lek­tu­je reál­nu prax, ke­dy mô­že stal­king pre­bie­hať aj po krat­ší čas, no s vy­ššou in­ten­zi­tou.

Kva­li­ta­tív­ne chá­pa­nie zna­ku ča­su pod­po­ru­je dok­trí­na[15]. V tej­to sú­vis­los­ti je nut­né po­dot­knúť, že kým Šamál vo svo­jom ko­men­tá­ri zmie­ňu­je aj kvan­ti­ta­tív­ne chá­pa­nie zna­ku dl­ho­do­bos­ti (sta­no­ve­nie mi­ni­mál­ne­ho poč­tu čias­tko­vých úto­kov a mi­ni­mál­nej do­by pá­chania či­nu), Vi­sin­ger sa zmie­ňu­je vý­hrad­ne o kva­li­ta­tív­nom chá­pa­ní. Šamá­lov poh­ľad si mož­no aj pre­to os­vo­ji­la ju­di­ka­tú­ra, kto­rá v roz­hod­nu­tí, kto­ré uve­diem, z veľ­kej mie­ry ci­tu­je prá­ve zo Šamá­lov­ho ko­men­tá­ra.

Z ju­di­ka­tú­ry:

„Dl­ho­do­bos­ťou je pri tres­tnom či­ne ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pot­reb­né ro­zu­mieť pri­naj­men­šom nie­koľ­ko vy­nú­te­ných kon­tak­tov ale­bo po­ku­sov o kon­tak­ty, kto­ré zá­ro­veň mu­sia byť spô­so­bi­lé v poš­ko­de­nom vy­vo­lať dô­vod­nú oba­vu. Oje­di­ne­lé ale­bo ná­hod­né pre­ja­vy, ho­ci ne­žia­dú­ce­ho sprá­va­nia, tie­to po­žia­dav­ky nespĺňa­jú. Spra­vid­la te­da pôj­de o sús­tav­ne, vy­tr­va­lo, tvr­do­šij­ne a sys­te­ma­tic­ky vy­ko­ná­va­né ko­na­nia, vy­bo­ču­jú­ce z bež­ných no­riem sprá­va­nia, kto­ré mô­žu v niek­to­rých prí­pa­doch aj ne­bez­peč­ne gra­do­vať.“[16]

„Tiež je pot­reb­né upo­zor­niť, že spl­ne­nie po­žia­dav­ky dl­ho­do­bos­ti je do­za­ista zá­vis­lé od for­my ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia a in­ten­zi­ty, s akou bo­li zá­ko­nom vy­me­no­va­né for­my ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia ko­na­ním ob­vi­ne­né­ho napl­ne­né, pri­čom pla­tí, že čím zá­važ­nej­šia for­ma a vy­ššia in­ten­zi­ta jej napĺňa­nia, tým krat­šia do­ba pos­ta­čí pre vy­slo­ve­nie zá­ve­ru, že ide o ko­na­nie dl­ho­do­bé.“

So Šamá­lom súh­la­sí tiež nov­ší ju­di­kát Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR, kto­rý som už skôr ci­to­val.[17]

Znak dl­ho­do­bos­ti sa te­da ne­dá po­su­dzo­vať sa­mos­tat­ne. Vždy mu­sí­me vziať do úva­hy zá­važ­nosť ko­na­nia pá­cha­te­ľa (napr. za­sla­nie ne­ja­kej jed­nos­lov­nej na­dáv­ky cez SMS ver­zus ob­ťa­žo­va­nie a za­stra­šo­va­nie poš­ko­de­né­ho ces­tou do prá­ce) a ta­kis­to in­ten­zi­tu (po­sie­la­nie v prie­me­re pia­tich SMS správ s vý­hraž­ným ob­sa­hom za ho­di­nu sa hod­no­tí inak ako za­sla­nie jed­nej SMS sprá­vy za týž­deň, ho­ci by SMS sprá­va ma­la rov­na­ký ob­sah).

2. Kva­li­ta­tív­ne chá­pa­nie zna­ku ča­su na jed­nej stra­ne pri­ná­ša väč­šiu mie­ru ref­lexie reál­nej dy­na­mi­ky stal­kin­gu, na dru­hej stra­ne pri­ná­ša aj viac ap­li­kač­ných prob­lé­mov. Na­koľ­ko člo­vek má ten­den­ciu si ve­ci zjed­no­du­šo­vať (mno­hok­rát až pri­veľ­mi), ok­rem kva­li­ta­tív­ne­ho chá­pa­nia zna­ku ča­su sa vy­vi­nu­lo aj je­ho kvan­ti­ta­tív­ne chá­pa­nie. Pri kvan­ti­ta­tív­nom chá­pa­ní sa sta­no­vu­je mi­ni­mál­ne množ­stvo čias­tko­vých úto­kov, kto­ré mož­no spá­chať, aby bo­lo mož­né ko­na­nie po­sú­diť ako ne­bez­peč­né pre­nas­le­do­va­nie; a ta­kis­to akú dl­hú do­bu mu­sí pá­cha­teľ poš­ko­de­né­ho pre­nas­le­do­vať, aby bo­la mož­ná kva­li­fi­ká­cia ako ne­bez­peč­né pre­nas­le­do­va­nie.

Vo vzťa­hu ku kva­li­ta­tív­ne­mu chá­pa­niu je naj­re­le­van­tnej­ší ná­zor Šamá­la, kto­rý sa prik­lá­ňa k úlo­he kvan­ti­ta­tív­ne­ho chá­pa­nia ako pod­por­né­ho hľa­dis­ka pri po­su­dzo­va­ní, či bol ale­bo ne­bol napl­ne­ný znak ča­su.[18] Ten­to ná­zor má pod­po­ru aj v ju­di­ka­tú­re.[19]

Ok­rem Šamá­la sa k vzťa­hu me­dzi kva­li­ta­tív­nym a kvan­ti­ta­tív­nym chá­pa­ním vy­jad­ril tiež Vi­sin­ger, kto­rý však pre­sa­dzu­je ab­so­lút­nu do­mi­nan­ciu kva­li­ta­tív­ne­ho chá­pa­nia a o pod­por­nom kvan­ti­ta­tív­nom chá­pa­ní sa vô­bec nez­mie­ňu­je.[20] Ab­so­lút­ne opač­ný ná­zor za­stá­va Van­tuch, kto­rý za­sa ne­ref­lek­tu­je kva­li­ta­tív­ne chá­pa­nie.[21] Ná­zo­ry Vi­sin­ge­ra a Van­tu­cha však ma­jú mi­no­rit­né za­stú­pe­nie a ne­ma­jú re­le­van­tnú pod­po­ru v ju­di­ka­tú­re.

Neexis­tu­je jed­not­ný ná­zor na vy­me­dzenie kvan­ti­ta­tív­ne­ho chá­pa­nia zna­ku ča­su. V dok­trí­ne sa da­jú náj­sť dva ná­zo­ry, kto­rý­mi sa kvan­ti­ta­tív­ne chá­pa­nie vy­me­dzu­je.

- Naj­re­le­van­tnej­ší ná­zor má opäť Šamál, kto­rý uvá­dza, že ko­na­nie pá­cha­te­ľa mu­sí tr­vať mi­ni­mál­ne šty­ri týž­dne a mu­sí spo­čí­vať v mi­ni­mál­ne de­sia­tich čias­tko­vých úto­koch.[22] Ten­to ná­zor pre­fe­ru­je ju­di­ka­tú­ra[23] a súh­la­sia s ním aj ďal­šie prís­pev­ky k prob­le­ma­ti­ke stal­kin­gu.[24]Tre­ba po­ve­dať, že jed­nou z auto­riek člán­ku, na kto­rý od­ka­zu­jem, je Edi­ta Pfun­dtner, kto­rá v jú­ni 2011 ako pos­lan­ky­ňa Ná­rod­nej ra­dy SR pred­lo­ži­la do Ná­rod­nej ra­dy SR návrh zá­ko­na, kto­rým sa mal do Tres­tné­ho zá­ko­na dopl­niť trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia. V augus­te 2011 vza­la svoj návrh späť, zrej­me kvô­li to­mu, že už v ap­rí­li 2011 vlá­da pred­lo­ži­la do Ná­rod­nej ra­dy SR návrh zá­ko­na, kto­rým sa za­vá­dzal trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia to­tož­nou for­mou ako v návr­hu Pfun­dtner.

- Iný ná­zor za­stá­va Iza­ko­vič[25], kto­rý sa po­kú­ša po­jem dl­ho­do­bo vy­svet­liť ana­lo­gic­ky s vy­uži­tím poj­mu po dl­hší čas pod­ľa § 138 písm. b) TZ a do­dá­va, že us­tá­le­ná súd­na prax chá­pe po­jem po dl­hší čas ako ob­do­bie pre­vy­šu­jú­ce šesť me­sia­cov. V sú­vis­los­ti s tým­to poh­ľa­dom vi­dím dva prob­lé­my:

o Pred­stav­me si, že chce­me na zá­kla­de tej­to ana­ló­gie sú­diť ko­na­nie pá­cha­te­ľa, kto­rý ko­nal po do­bu sied­mich me­sia­cov. S vy­uži­tím ana­ló­gie mô­že­me ko­na­nie pá­cha­te­ľa po­sú­diť ako trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia. Na­rá­ža­me tu však na zá­sa­du, kto­rá pla­tí v slo­ven­skom tres­tnom prá­ve a pod­ľa kto­rej je pou­ži­tie ana­ló­gie v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa nep­rí­pus­tné.[26]

o Chá­pa­nie ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia ako ko­na­nia, tr­va­jú­ce­ho dlh­šie než šesť me­sia­cov, je ne­žia­dú­ce aj z prak­tic­ké­ho hľa­dis­ka. Psy­cho­pa­to­lo­gic­ké po­ru­chy, kto­ré ma­jú tres­tnop­ráv­nu re­le­van­ciu, by sa už z lo­gi­ky ve­ci ma­li „pod­chy­tiť“ v sko­rých ob­do­biach roz­vo­ja po­ru­chy. Me­nej ri­zi­ko­vé for­my stal­kin­gu sa ukon­čia do dvoch týž­dňov, av­šak dl­ho­do­bej­šie epi­zó­dy však zvyk­nú pretr­vá­vať me­sia­ce až ro­ky.[27] Le­ho­ta šies­tich me­sia­cov sa mi aj z toh­to dô­vo­du zdá byť kraj­ne nev­hod­nou.

Tre­ba po­ve­dať, že v Iza­ko­vi­čo­vom člán­ku Iza­ko­vič hneď po po­ku­se

o vy­svet­le­nie jed­ným dy­chom pril­ožil tiež ná­zor Pfun­dtner o de­sia­tich úto­koch

v prie­be­hu šty­roch týž­dňov, pri­čom ani jed­né­mu poh­ľa­du nep­ri­sú­dil vy­ššiu

vá­hu.



C. Znak in­ten­zi­ty – dô­vod­ná oba­va



Pre špe­ci­fi­ká­ciu pre­nas­le­do­va­nia sa v § 360a ods. 1 TZ pou­ží­va ok­rem zna­ku ča­su eš­te je­den znak – znak in­ten­zi­ty. Ak by sme chce­li ten­to znak bliž­šie kon­kre­ti­zo­vať, mô­že­me si po­môcť nap­rík­lad Krát­kym slov­ní­kom slo­ven­ské­ho ja­zy­ka (ďa­lej len KSSJ). KSSJ de­fi­nu­je po­jem in­ten­zi­ta ako stu­peň si­ly, mo­hut­nos­ti, účin­nos­ti apod.

Tre­ba po­dot­knúť, že znak ča­su na špe­ci­fi­ká­ciu pre­nas­le­do­va­nia nes­ta­čí. Pre­nas­le­do­va­nie mô­že byť vy­ko­ná­va­né po dl­hú do­bu, ale po­kiaľ chý­ba in­ten­zi­ta ko­na­nia, vy­trá­ca sa spo­lo­čen­ská zá­važ­nosť pá­cha­te­ľov­ho ko­na­nia.

Prík­lad:

Pá­cha­teľ poš­ko­de­né­mu po do­bu dvoch ro­kov po­sie­la uráž­li­vé SMS sprá­vy vo frek­ven­cii zhru­ba jed­nu sprá­vu za šesť me­sia­cov. Sprá­vy ne­ma­jú vý­hraž­ný pod­tón a ob­sa­hu­jú zväč­ša uráž­ky. Pri ta­kom­to ko­na­ní chý­ba spo­lo­čen­ská zá­važ­nosť ko­na­nia, na­koľ­ko ta­ké­to ko­na­nie nie je pre spo­loč­nosť ta­ké zá­važ­né, aby naň rea­go­va­la pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va. Je mož­né naň rea­go­vať pros­tried­ka­mi pries­tup­ko­vé­ho prá­va – viď pries­tu­pok pro­ti ob­čian­ske­mu spolu­na­ží­va­niu pod­ľa § 49 ods. 1. písm. a) zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch.

Zá­ko­no­dar­ca vy­jad­ril dva al­ter­na­tív­ne spô­so­by, aký­mi mož­no napl­niť znak in­ten­zi­ty. Pr­vým je vzbu­de­nie dô­vod­nej oba­vy o ži­vot ale­bo zdra­vie poš­ko­de­né­ho, ale­bo o ži­vot ale­bo zdra­vie je­ho blíz­kej oso­by (ďa­lej len vzbu­de­nie dô­vod­nej oba­vy). Dru­hým je zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho pod­stat­ným spô­so­bom, kto­ré­mu sa bu­dem ve­no­vať nes­kôr.

Skôr ako sa pre­su­nie­me k vý­kla­du poj­mu dô­vod­ná oba­va, je pot­reb­né de­fi­no­vať po­jem blíz­ka oso­ba, kto­rý sa v konštruk­cii skut­ko­vej pod­sta­ty vy­uží­va vo vzťa­hu k vzbu­de­niu dô­vod­nej oba­vy ako al­ter­na­tív­na mož­nosť.

Pod­ľa § 127 ods. 4 TZ sa za blíz­ku oso­bu po­va­žu­je prí­buz­ný v pria­mom po­ko­le­ní, os­vo­ji­teľ, os­vo­je­nec, sú­ro­de­nec a man­žel.

Tá­to práv­na nor­ma ďa­lej uvá­dza, že iné oso­by v ro­din­nom ale­bo ob­dob­nom po­me­re sa po­va­žu­jú za nav­zá­jom blíz­ke oso­by len vte­dy, ak by uj­mu, kto­rú utr­pe­la jed­na z nich, dru­há prá­vom po­ci­ťo­va­la ako vlas­tnú uj­mu.

Z toh­to mô­že­me vy­vo­diť dve pod­mien­ky, kto­ré mu­sia byť spl­ne­né ku­mu­la­tív­ne:

1. Na to, aby sme moh­li oso­bu po­va­žo­vať za blíz­ku oso­bu, to mu­sí byť oso­ba v „ro­din­nom ale­bo ob­dob­nom po­me­re“. Za ta­kú­to oso­bu sa dá po­va­žo­vať nap­rík­lad šva­gor, snú­be­nec, strý­ko, syn­ovec.[28]

2. Uj­mu, kto­rá utr­pí jed­na oso­ba, mu­sí dru­há oso­ba prá­vom po­ci­ťo­vať ako vlas­tnú uj­mu.

Z ju­di­ka­tú­ry:

„Otáz­ku, či by sve­dok uj­mu spo­čí­va­jú­cu v ne­bez­pe­čen­stve tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­rú by svo­jou vý­po­ve­ďou mo­hol spô­so­biť ob­vi­ne­né­mu, s kto­rým je v po­me­re ro­din­nom ale­bo ro­din­né­mu ob­dob­nom (nie však v sú­ro­de­nec­kom, man­žel­skom, dru­hov­skom, os­vo­je­nec­kom ale­bo v pria­mom po­ko­le­ní prí­bu­zen­skom), po­ci­ťo­val prá­vom ako uj­mu vlas­tnú v zmys­le § 100 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku., tre­ba po­su­dzo­vať nie­len z hľa­dis­ka mo­men­tál­nych vzťa­hov k ob­vi­ne­né­mu, ale tiež so zre­te­ľom na ďal­šie v kon­krét­nom prí­pa­de reál­ne exis­tu­jú­ce a po dl­hší čas tr­va­jú­ce ci­to­vé a ro­din­né, resp. ro­din­ným vzťa­hom ob­dob­né a pre ro­din­ný ži­vot sved­ka dô­le­ži­té väz­by a vzťa­hy, kto­ré vo svo­jom súhr­ne ma­jú pod­stat­ný vý­znam pre po­sú­de­nie uve­de­nej otáz­ky.“[29]

Ďalej je pot­reb­né upria­miť po­zor­nosť na § 127 ods. 5 TZ. V tej­to práv­nej nor­me sa uvá­dza ok­ruh tres­tných či­nov (me­dzi kto­ré pat­rí aj ne­bez­peč­né pre­nas­le­do­va­nie pod­ľa § 360a TZ), pri kto­rých sa blíz­kou oso­bou ro­zu­mie aj bý­va­lý man­žel, druh, bý­va­lý druh, ro­dič spo­loč­né­ho di­eťa­ťa a oso­ba, kto­rá je vo vzťa­hu k nim blíz­kou oso­bou, ako aj oso­ba, kto­rá s pá­cha­te­ľom ži­je ale­bo ži­la v spo­loč­nej do­mác­nos­ti.

Pri ana­lý­ze vý­ra­zu dô­vod­ná oba­va je pod­ľa môj­ho ná­zo­ru dô­le­ži­té slo­vo dô­vod­ná. KSSJ de­fi­nu­je vý­raz dô­vod­ný ako opod­stat­ne­ný, op­ráv­ne­ný, od­ôvod­ne­ný. Už z gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du te­da vy­plý­va, že oba­va mu­sí mať reál­ny pod­klad v ma­te­riál­nom sve­te. Nes­ta­čí te­da iba kon­šta­to­va­nie poš­ko­de­né­ho, že pod­mien­ky, kto­rým je vy­sta­ve­ný, naň­ho pô­so­bia ako oba­va.

Vý­raz oba­va KSSJ de­fi­nu­je ako po­cit sties­ne­nos­ti, strach. Z lo­gi­ky ve­ci vy­plý­va, že ten­to po­cit sties­ne­nos­ti mu­sí byť v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s okol­nos­ťa­mi, kto­ré ju pod­mie­ňu­jú.

Pre vy­svet­le­nie vý­ra­zu dô­vod­ná oba­va si po­mô­že­me ju­di­ka­tú­rou.

Z ju­di­ka­tú­ry:

„Vy­hrá­ža­nie mu­sí byť spô­so­bi­lé vzbu­diť u poš­ko­de­né­ho dô­vod­nú oba­vu, t. j. vy­šší stu­peň ties­ni­vé­ho po­ci­tu z to­ho, čím sa mu vy­hrá­ža.“[30]

Ten­to ju­di­kát, ho­ci star­šie­ho dá­ta, pri­nie­sol práv­nu de­fi­ní­ciu vý­ra­zu dô­vod­ná oba­va.

V od­bor­nej ve­rej­nos­ti pa­nu­je dis­ku­sia o po­va­he dô­vod­nej oba­vy.

1. Pred­sta­vi­te­ľom naj­re­le­van­tnej­šie­ho ná­zo­ru je Šamál.[31] Pod­ľa Šamá­la nie je ne­vyh­nut­né, aby reál­ne doš­lo k vzbu­de­niu dô­vod­nej oba­vy v my­šlien­ko­vom sve­te poš­ko­de­né­ho. Na jej vznik však mu­sia byť pod­kla­dy, kto­ré dos­ta­toč­ne od­ôvod­ňu­jú zá­ver, že je reál­na mož­nosť na to, aby dô­vod­ná oba­va vznik­la. So Šamá­lom súh­la­sím a ve­dú ma k to­mu dva dô­vo­dy.

- Gra­ma­tic­ký vý­klad práv­nej nor­my. Práv­na nor­ma je for­mu­lo­va­ná nas­le­dov­ne:

„ta­kým spô­so­bom, že to mô­že vzbu­diť dô­vod­nú oba­vu“.

Slo­ve­so „môcť vzbu­diť“ je v pod­mie­ňo­va­com spô­so­be. To­to dos­ta­toč­ne od­ôvod­ňu­je zá­ver, že k napl­ne­niu toh­to zna­ku sta­čí po­ten­ciál­ne ri­zi­ko vzni­ku dô­vod­nej oba­vy, resp. „pod­mien­ka“, kto­rá mô­že pod­mie­niť jej vznik.

- Te­leolo­gic­ký vý­klad práv­nej nor­my, t. j. hľa­da­nie jej úče­lu.[32] Ho­ci exis­tu­jú ju­di­ká­ty i ná­zo­ry dok­trí­ny, kto­ré vy­svet­ľu­jú de­fi­ní­ciu dô­vod­nej oba­vy, ne­dá sa oča­ká­vať, že kaž­dý poš­ko­de­ný bu­de tú­to de­fi­ní­ciu poz­nať a bu­de pod­ľa nej ko­na­nie pá­cha­te­ľa v prak­tic­kom ži­vo­te po­su­dzo­vať. My­šlien­ko­vé sve­ty ľu­dí sú rôz­ne a nad tým, čo je­den po­va­žu­je za dô­vod­nú oba­vu, dru­hý mô­že len máv­nuť ru­kou. S ta­kým­to sta­vom sa však spo­loč­nosť nes­mie zmie­riť, pre­to­že z praxe sú zná­me prí­pa­dy, ke­dy pre­nas­le­do­va­nie skon­či­lo smr­ťou ale­bo za­bi­tím poš­ko­de­né­ho.[33]Poš­ko­de­ný­mi mô­žu byť oso­by z rôz­nych spo­lo­čen­ských vrs­tiev a ne­dá sa vždy oča­ká­vať, že sa­my od­had­nú ne­bez­pe­čen­stvo pá­cha­te­ľov­ho ko­na­nia. Je te­da ne­vyh­nut­né tres­tnop­ráv­ne pos­ti­ho­vať aj ta­ké ko­na­nia, kto­ré poš­ko­de­ný nev­ní­ma ako dô­vod­nú oba­vu.

Viac ako ná­zo­ry dok­trí­ny však za­vá­ži to, že k to­mu­to vý­kla­du sa prik­lo­ni­la ju­di­ka­tú­ra.

Z ju­di­ka­tú­ry:

„Dô­vod­ná oba­va však ne­mu­sí vznik­núť, sta­čí mož­nosť vzni­ku ta­kej­to oba­vy.“[34]

„Dô­vod­ná oba­va ne­mu­sí vznik­núť, jej vznik však mu­sí byť reál­ny,...“[35]

„Dô­vod­ná oba­va však ne­mu­sí vznik­núť, av­šak jej vznik mu­sí byť reál­ny,...“[36]

2. Opač­ný ná­zor ako Šamál má Je­lí­nek.[37] Je­lí­nek tvr­dí, že sub­jek­tív­ne vní­ma­nie ko­na­nia pá­cha­te­ľa poš­ko­de­ným je ne­vyh­nut­nou pod­mien­kou k to­mu, aby bol napl­ne­ný znak in­ten­zi­ty. Opie­ra sa pri­tom o psy­chia­tric­kú de­fi­ní­ciu stal­kin­gu, pod­ľa kto­rej o stal­king ide až vte­dy, keď poš­ko­de­ný dos­ta­ne strach z pre­nas­le­do­va­nia.

Je­lín­kov ná­zor je pod­ľa môj­ho ná­zo­ru vhod­ný iba v psy­chia­trii, kde sa ne­po­su­dzu­jú tres­tnop­ráv­ne nás­led­ky ko­na­nia stal­ke­ra. V tres­tnom prá­ve je však Je­lín­kov ná­zor nev­hod­ný z dô­vo­dov, kto­ré som uvie­dol vy­ššie.

Šamá­lov spô­sob je v zá­sa­de vhod­nej­ší ako Je­lín­kov, ale pri­ná­ša väč­šie množ­stvo ap­li­kač­ných ťaž­kos­tí pri po­su­dzo­va­ní, či sú reál­ne pod­kla­dy na vznik dô­vod­nej oba­vy. Pri po­su­dzo­va­ní reál­nos­ti pod­mie­nok vzni­ku dô­vod­nej oba­vy nes­mie­me brať do úva­hy iba izo­lo­va­ný pre­jav pá­cha­te­ľa. Ži­vot mô­že pri­niesť aj si­tuácie, ke­dy by ne­bo­lo vhod­né na ko­na­nie pá­cha­te­ľa rea­go­vať pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va.

Prík­lad:

V ro­di­ne, kde čas­to do­chá­dza k do­má­ce­mu ná­si­liu, man­žel zmlá­ti svo­ju man­žel­ku a nás­led­ne z do­mu od­íde zhru­ba na nie­koľ­ko me­sia­cov. Po­čas toh­to ob­do­bia man­žel­ku čas­to nav­šte­vu­je jej star­ší brat, kto­rý po­čas náv­štev viac­krát v zá­pa­le hne­vu vy­hlá­si, že „keď to­ho svi­nia­ra dos­ta­ne do rúk, za­bi­je ho“. Ak by sme vy­hráž­ku ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU