INFOZÁKON V PRAXI

Autor: JUDr. Zuzana Latiková
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Míľníky práva v stredoeurópskom priestore

Abstrakt

Príspevok sa zaoberá aplikačnými problémami zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov. Zachytáva pohľad na vec na základe realizovaného výskumu formou dotazníkov smerovaných k povinným osobám ako aj formou rozhovorov s kompetentými osobami na strane povinných osôb. Na záver je krátko zhrnutá pripravovaná novela s navrhovanými zmenami.

1 ÚVOD

1.januára 2001 nadobudol účinnosť zákon č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „infozákon“). Tento „Langošov zákon“ bol potrebný ako jeden z pilierov demokracie po roku 1989 a taktiež na jeho skoré prijatie bol vyvíjaný tlak zo strany Európskej únie. Je to vykonávajúci predpis článku 26 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky v platnom znení (článok poníma o práve na informácie ).

V socialistickom zriadení pretrvával vo verejnej správe princíp diskrétnosti, ktorý značil, že verejnosti boli prístupné iba informácie, ktoré boli zo strany orgánov verejnej správy označené ako „verejné“ a ich sprístupnenie bolo dovolené, pričom ostatné informácie boli utajené. Zároveň neexistoval žiaden zákon, ktorý by danú problematiku upravoval a tak nebol nikde zadefinovaný okruh informácií, na ktorý by bol právny nárok a nikde zároveň nebol určený ani procesný postup vedúci k sprístupňovaniu informácií. Výnimku tvorilo sprístupňovanie informácií len v určitých prípadoch, napr. poskytovanie informácií v správnom konaní.

Zákon č. 211/2000 Z.z. ako prvý zákon na našom území komplexne zaviedol princíp publicity verejnej správy, t. j. otvorenosti a znamená, že „čo nie je tajné, je verejné“ a verejná správa musí verejnosti sprístupniť všetky informácie, ktoré má k dispozícii okrem tých, ktoré musí chrániť vo verejnom záujme (tie zákon zo sprístupnenia vyložene vylučuje). Zároveň je to významný protikorupčný nástroj, ktorý umožňuje širokej verejnosti kontrolu inštitúcií verejnej správy, najmä ich rozhodovaciu činnosť a nakladanie tak s verejnými financiami ako aj verejným majetkom .

2 APLIKAČNÉ PROBLÉMY V PRAXI

Počas svojej existestencie bol zákon niekoľkokrát novelizovaný, ale i napriek tomu sa nedá ubrániť aplikačným problémom v praxi. Sú zapríčenené rôznymi faktormi. V tomto článku chcem poukázať na niekoľko nedostatkov, ktoré zákon má. Na tieto nedostatky sa môžeme pozerať z dvoch hľadísk a to tak zo strany povinných osôb ako aj samotných žiadateľov. V tomto článku som sa zamerala na stanoviská povinných osôb. K týmto poznatkom som sa dostala rozhovormi priamo v teréne so zástupcami skúmaných subjektov a výskumom, počas ktorého som oslovila štátnu správu, tak ústrednú ako aj miestnu. Rozposlala som 60 dotazníkov. Zistila som, že problémy jednotlivých úradov a inštitúciií sa väčšinou opakujú. Preto sa budem sústrediť iba na niektoré, podľa môjho subjektívneho hľadiska tie najdôležitejšie.

Tak napr. Ministerstvo školstva SR, Ministerstvo zdravotníctva SR a Ministerstvo životného prostredia SR, Obvodný úrad životného prostredia Trnava, Obvodný úrad životného prostredia Vranov nad Topľou a iní by navrhovali napríklad zmeniť definíciu informácie v zákone, alebo spresniť obmedzenie prístupu k informáciám /§ 8 až 13/,resp. upraviť inštitút odmietnutia žiadosti z tiulu jej nezrozumiteľnosti, nakoľko sú mnohokrát nejasné, nespĺňajú náležitosti, ktoré má takáto žiadosť obsahovať. Cieľom je, aby povinné osoby boli odbremenené od požiadaviek typu výkladu zákona, resp. vyžadovaní si stanovísk a aby boli otázky žiadateľov jednoznačné, úplné, zrozumiteľné a spadajúce pod právny režim zákona o slobode informácií. Orgány verejnej správy, ako i povinné osoby sa stretávajú so zneužívaním predmetného zákona (až šikanózny postup) dosť často a z tohto dôvodu sú zopovední pracovníci neprimerane zaťažení (napr. žiadateľ požaduje informácie o počte stoličiek v kanceláriách, informácie z agendy za posledných 12 rokov a pod. a je jasné, že žiadateľovi nejde o získanie informácie, ale zaťažovanie povinnej osoby agendou a prieči sa to samotnému účelu zákona). Napr. Slovenská obchodná inšpekcia, ústredný inšpektorát, v roku 2012 zaevidovala 3998 žiadostí o informáciu, týkajúcich sa tej istej veci od toho istého subjektu. Obvodný úrad životného prostredia Nitra, Obvodný úrad Zvolen, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín a iní majú skúsenosť so zisťovaním informácií konkurenčnými firmami na získanie podkladov k ich podnikaniu. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín vo svojej odpovedi v dotazníku uvádza: „Ďalším častým „zneužitím“ zákona je žiadosť o spracovanie a vytvorenie prehľadov, tabuliek, analýz, referátov alebo stanovísk žiakmi a študentmi.“

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava poukazuje na to, že by bolo vhodné zosúladiť v zákone dni určené v lehotách, niekde sú kalendárne a niekde pracovné dni. Je to predovšetkým § 15 - Postúpenie žiadosti (5 dní od doručenia je niekedy nemožné splniť, napr. vianočné sviatky v roku 2012). Bola by podľa právneho referátu tohto úradu potrebná legislatívna úprava na 5 pracovných dní. Ale napr. v § 17 lehoty na vybavenie žiadosti sú už uvedené v pracovných dňoch. § 18 ods. 4 obshuje formuláciu „najneskôr do troch dní“ - opäť sú tu uvedené kalendárne dni /často nemožnosť splnenia lehoty/. Opravné prostriedky v § 19 ods. 1 a 3 opäť obsahujú kalendárne dni. Zmenu lehôt navrhuje aj Obvodný úrad Košice, odbor školstva, Obvodný úrad životného prostredia Žilina, Obvodný úrad životného prostredia Banská Bystrica, Obvodný úrad ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU