UPLATŇOVANIE PRINCÍPU ÚSTAVNOSTI PRI TVORBE PRÁVA V JUDIKATÚRE ÚSTAVNÉHO SÚDU SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Autor: Mgr. Zuzana Antošová
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Míľníky práva v stredoeurópskom priestore

Abstrakt

Cieľom príspevku je priblížiť problematiku tvorby práva prostredníctvom uplatnenia princípu ústavnosti v právotvorbe. Prvá časť príspevku objasňuje pojem a jednotlivé spôsoby tvorby práva. V druhej časti sa autorka zameriava priamo na princíp ústavnosti a jeho využitie v procese tvorby práva z pohľadu judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky. Príspevok približuje zásady (princípy) právneho štátu, ktorých teoretické vymedzenie autorka dopĺňa vybranými rozhodnutiami ústavného súdu.

1 ÚVOD

Problematike tvorby práva je v teórii, ale aj v praxi venovaná malá pozornosť, a to aj napriek tomu, že jej význam je obrovský. Tvorba práva predstavuje zložitý proces regulácie spoločenských vzťahov prostredníctvom práva. Je komplikované vymedziť pojem tvorby práva. Tento pojem ostane nejasný dovtedy, kým sa bližšie nevymedzí pojem právo. Tak, ako právo musí reagovať na dynamický vývoj v spoločnosti, musí na tieto spoločenské zmeny reagovať aj tvorba práva a prispôsobiť sa im. Ústavné zakotvenie tvorby práva podmieňuje ústavnosť tvorby právnych predpisov, ich zmysel a uplatňovanie. Ústavná regulácia tvorby práva súvisí s uplatnením princípu ústavnosti tvorby právnych predpisov.
Prvá časť príspevku sa zaoberá pojmom tvorby práva a jednotlivými spôsobmi tvorby práva. Zároveň vymedzuje pojem tvorby práva v kontinentálnom type právnej kultúry.

Druhá časť je venovaná princípu ústavnosti v tvorbe práva, keďže cely právny systém a právny poriadok je budovaný na právnych princípoch. Ústavné princípy predstavujú základ nášho demokratického ústavného zriadenia. Obsah ústavy, ktorá predstavuje základný zákon štátu, vychádza z ústavných princípov moderného konštitucionalizmu, ktoré majú nesporný právny význam a to aj pre oblasť tvorby práva. S princípom ústavnosti úzko súvisí kontrola ústavnosti právnych predpisov. Jedine ústavný súd je oprávnený rozhodovať o tom, či v konkrétnej situácii došlo k porušeniu princípu ústavnosti alebo nie. Z uvedených dôvodov je, aspoň podľa nášho názoru, potrebné venovať zvýšenú pozornosť podrobnej analýze rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Len dôkladným preskúmaním judikatúry je totiž možné zdokonaliť proces tvorby právnych predpisov v podmienkach Slovenskej republiky.

2 POJEM TVORBY PRÁVA

Tvorba práva je otázkou o vzniku práva, o pôvode právnych noriem. Stotožňujeme sa s názorom A. Brostla, podľa ktorého pojem tvorby práva ostane nejasný dovtedy, kým sa bližšie nevysvetlí, čo sa chápe pod právom. Môže sa týkať tvorby právneho poriadku, tvorby systému práva, tvorby právnych noriem alebo právnych aktov (tvorby právnych textov), ale aj tvorby práva právnymi úkonmi inter partes.

V. Knapp vymedzuje tvorbu práva dvoma spôsobmi. V širšom zmysle je pojem tvorby práva totožný s pojmom vzniku práva. V tomto ponímaní sa pýtame ako a prečo sa právo v spoločnosti vytvára. Týka sa to tak práva prirodzeného, ako aj práva obyčajového. V užšom zmysle pod pojmom tvorba práva V. Knapp rozumie cieľavedomú ľudskú činnosť, t.j. zákonodarstvo a sudcovské rozhodovanie.

Pokiaľ ide o tvorbu práva je potrebné rozoznávať pojmy normotvorba, tvorba práva a zákonodarstvo. Normotvorba je najširší pojem a znamená tvorbu všetkých noriem, nielen noriem právnych. Používanie tohto pojmu vo význame „tvorba práva“ je teda nepresné. Tvorba práva (synonymum právotvorba ) znamená tvorbu všetkých právnych noriem, to znamená tvorbu práva písaného, t. j tvorbu zákonov, nariadení, vyhlášok a pod., ako aj tvorbu práva nepísaného, t.j. tvorbu sudcovského práva, obyčajového práva atď.. Zákonodarstvo, ktorého synonymom je pojem legislatíva, znamená tvorbu zákonov (máme na mysli tvorbu ústavy, ústavných zákonov a zákonov a largo sensu tvorbu písaného práva vôbec). V právnej teórii aj v právnej praxi sa pojmy zákonodarstvo a legislatíva používajú vo svojom pôvodnom prísnom význame, ale aj v širšom význame ako synonymá pojmu tvorba práva. Pojem zákonodarstvo (legislatíva) sa stal polysémom, má niekoľko významov. Neoznačuje iba tvorbu práva ako činnosť, ale aj výsledok tvorby práva, právny poriadok.

Pojem zákonodarstvo, ako aj pojem legislatíva je odvodený z latinského spojenia leges ferre, ktoré v preklade znamená dávať zákony. Etymologicky vznikol spojením latinských slov lex (zákon) a ferre (dávať).
Veda, ktorá sa zaoberá tvorbou práva sa nazýva teória tvorby práva, resp. náuka o tvorbe práva. Teória tvorby práva má korene v 18. a 19. stor., čo súviselo s hľadaním správneho práva, ktoré má nielen obsahový, ale aj formálny komponent.

Tvorba práva nie je homogénnym javom, vnútorne nedeliteľným. So systematickým členením tvorby právnych noriem prichádza A. Gerloch, podľa ktorého existuje niekoľko spôsobov tvorby právnych noriem:

1. Imperatívny (autoritatívny) spôsob tvorby práva, v ktorom právne normy vznikajú buď v legislatívnom procese (apriórna tvorba práva), alebo v rámci rozhodovania súdmi, to znamená ako súdne precedensy (aposteriórna tvorba práva).

Legislatívny proces je postup, v ktorom dochádza k prijatiu, resp. zmene či zrušeniu právneho predpisu. Na legislatívny proces je možné pozerať z dvoch hľadísk a to z hľadiska právneho a z hľadiska sociologického. Z hľadiska právneho predstavuje legislatívny proces formálny a právom podrobne upravený proces tvorby právnych noriem. Z hľadiska sociologického predchádza formálnej procedúre. Ťažiskom je analýza spoločenských vzťahov, ktoré by bolo vhodné a možné upraviť právom, posúdenie pôsobenia súčasnej právnej úpravy a potreby jej úpravy či doplnenia. Legislatívny proces v užšom zmysle chápeme ako proces tvorby zákonov, v širšom zmysle ako proces tvorby všetkých právnych predpisov.

V súčasnosti nie je možné stotožniť sudcovské právo so súdnymi precedensmi. Sudcovské právo má tri časti:
• Súdne precedensy v oblasti angloamerického práva a medzinárodného práva.
• Quasiprecedensy vytvorené v právnych poriadkoch štátov, ktoré patria do kontinentálneho právneho systému, vytvárané Najvyššími súdmi podľa zákonov a normatívnych zmlúv, ktoré pôsobia ako precedensy de facto, nie de iure.
• Rozhodnutia predovšetkým ústavných súdov normatívnej povahy, ktorými zasahujú do právneho poriadku daného štátu z dôvodu ochrany ústavnosti a legality.

2. Konsenzuálny spôsob tvorby práva, v ktorom právo vzniká na základe konsenzu v podobe normatívnych zmlúv (kolektívnych a medzinárodných). Je dôležité rozlišovať záväznosť zmluvy vo vnútroštátnom právnom systéme a v medzinárodnom práve. Z hľadiska medzinárodného práva je rozhodujúce, či sú dodržané požiadavky záväznosti medzinárodných zmlúv pre jednotlivé štáty, tak ako vyplývajú z medzinárodného dohovoru o zmluvnom práve. Pre vnútroštátnu záväznosť je rozhodujúca vnútroštátna úprava, podľa ktorej zmluva musí spravidla byť ratifikovaná a publikovaná. Konsenzuálny charakter má aj tvorba právnych noriem na základe cummunis opinio doctorum.10, 11

3. Konvenčný (spontánny) spôsob tvorby práva, v rámci ktorého dochádza k tvorbe nepísaného práva, kde sú zaraďované právne obyčaje a právne princípy.
Na základe vyššie uvedeného členenia je možné hovoriť o rozdieloch medzi písaným a nepísaným právom a o rozdieloch medzi autonómnou a heteronómnou tvorbou práva.

Autonómnou tvorbou práva sa rozumie právo vytvárané samotnými nositeľmi práv a povinností a to najmä v rámci zmluvnej autonómie danej normami heteronómneho práva. Zatiaľ čo autonómna tvorba práva je založená na tom, že osoba podriadená právnej regulácií je súčasne jej tvorcom, alebo ju aspoň významne ovplyvňuje, heteronómnou tvorbou práva sa rozumie právo vytvárané nezávisle na nositeľoch práv a povinností, teda právotvorba je prejavom cudzej vôle. Ide tu predovšetkým o zákonné a sudcovské právo. V rámci autonómnej právotvorby existujú dva, resp. tri celky. Ide o autonómnu právotvorbu stricto sensu, tzn. právotvorbu korporácií , zmluvnú právotvorbu a poslednou časťou je právotvorba obyčajová. Zaradenie obyčajovej právotvorby ako jedného z celku autonómnej tvorby práva je sporné. Niektorí autori obyčajovú právotvorbu chápu ako zvláštnu skupinu spontánnej právotvorby. Heteronómna tvorba práva sa člení na legislatívnu a na sudcovskú tvorbu práva.

Spôsob tvorby práva podmieňuje zaradenie daného štátu k príslušnému právnemu systému, čím sa rozdiel prejavuje aj v dichotómii medzi angloamerickým právnym systémom a kontinentálnym právnym systémom.
Angloamerická právna kultúra je poznamenaná filozofickým empirizmom. Právo sa v tomto type právnej kultúry vytvára zdola, teda zo spoločnosti, nahor k štátu. Ide tu o societnú tvorbu práva, kde základným prameňom práva je právotvorný precedens a právna obyčaj. Tento systém práva sa nazýva aj sudcovským právom (judge made law), keďže právo sa odvíja od právnej praxe, od riešenia konkrétneho prípadu (case law), pričom rozhodnutie súdu ako individuálny právny akt nemá obmedzenú záväznosť na konkrétny prípad, ale nadobúda normatívny význam. Normy, ktoré obsahuje, nadobúdajú všeobecnú záväznosť a stávajú sa záväznými aj pre ďalšie budúce rozhodnutia súdov v prípadoch rovnakého druhu.

Pre kontinentálnu právnu kultúru je charakteristická legislatívna (etatistická) koncepcia tvorby práva. Na rozdiel od angloamerického právneho systému sa v tomto type právnej kultúry právo vytvára zhora, od štátu k spoločnosti. Právo sa odvíja od ústavy a zákonov, ako aktov najvyšších orgánov štátnej moci.
V obidvoch právnych systémoch, tak v angloamerickom, ako aj kontinentálnom, ide v konečnom dôsledku o sociatívne determinovaný proces, v ktorom pôsobia rôzne mechanizmy formovania hodnôt, potrieb a záujmov spoločnosti.

Právo má spoločenský charakter. Jeho korene sú v spoločnosti, spoločenských vzťahoch, potrebách, hodnotách a záujmoch spoločnosti. Keďže život spoločností ako aj jednotlivcov je v súčasnosti dynamický, nevieme si predstaviť vývoj pospolitostí bez flexibilnej tvorby práva reagujúcej na spoločenské zmeny.
V kontinentálnom právnom systéme pod tvorbou práva rozumieme platným právom upravený postup činnosti štátnych orgánov, orgánov miestnej samosprávy a postup pri uskutočňovaní celoštátneho alebo miestneho referenda, ktorým sa vytvára usporiadaný systém právnych noriem určitého štátu. Teda tvorbu práva chápeme ako činnosť právotvorných orgánov. Výsledkom tejto činnosti sú právne akty, respektíve právne predpisy, pozitívne právo.

3 PRINCÍP ÚSTAVNOSTI V TVORBE PRÁVA

Základom nášho právneho poriadku je Ústava Slovenskej republiky. Svojím obsahom vymedzuje jadro právneho poriadku Slovenskej republiky, určuje jeho demokratickú podstatu, demokratické inštitúty a hodnoty. Obsah ústavy, premietajúci sa do jej funkcií, teda vychádza z určitých princípov, na ktorých je štát vybudovaný. V tejto súvislosti hovoríme o princípoch moderného (v zmysle demokratického) konštitucionalizmu. Ústava niektoré z týchto princípov predpokladá, niektoré deklaruje. Princípy konštitucionalizmu predstavujú základ nášho demokratického ústavného zriadenia, majú teda zovšeobecňujúce postavenie. Ústavné princípy majú významné postavenie v systéme každého demokratického štátu. Tieto ústavné princípy nie sú dané navždy. Ich variabilita je podmienená vývojom spoločenského, politického, sociálneho ako aj ekonomického diania. Ústavné princípy sú princípmi práva vôbec. Sú rozvíjané a konkretizované vo všeobecnom zákonodarstve, v celom právnom poriadku. Sú teda záväzné pre tvorbu práva a jeho realizáciu v praxi. Ústava Slovenskej republiky je právnym základom tvorby práva, ako z hľadiska procesu tvorby právnych predpisov, tak aj z hľadiska subjektov, obsahu a rozsahu legislatívnej právomoci, ako aj z celého radu ďalších hľadísk, ktorými sú viazanosť ústavodarcu a zákonodarcu demokratickými princípmi politického a štátneho zriadenia, hierarchického usporiadania právnych noriem, ich právnej sily, základné štádia zákonodarného procesu a spôsob participácie výkonnej a súdnej ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU