ÚSTAVNOPRÁVNE LIMITY ZÁSAHOV DO OSOBNEJ SLOBODY V TRESTNOM KONANÍ

Autor: JUDr. Tomáš Matúška
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Míľníky práva v stredoeurópskom priestore

Abstrakt

Úspešná realizácia trestného konania si vo všeobecnosti nevyhnutne vyžaduje zásahy do základných ľudských práv a slobôd. Právo na osobnú slobodu zaujíma v hierarchii základných ľudských práv a slobôd popredné miesto a je jedným z elementárnych predpokladov dôstojnej ľudskej existencie. Z tohto dôvodu si zásahy do práva na osobnú slobodu vyžadujú veľmi precízne vymedzenie podmienok a spôsobov, za akých a ktorými sa tak môže uskutočniť. Príspevok sa zaoberá tak východiskovými princípmi uplatňujúcimi sa pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte, ako aj konkrétnymi prípadmi oprávneného pozbavenia osobnej slobody v trestnom konaní, ktoré nám vyplývajú z Ústavy Slovenskej republiky1 (ďalej len „ústava“).

1 OBMEDZENIE ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ZARUČENÝCH ÚSTAVOU

Základné práva a slobody, ktoré sa zaručujú v Slovenskej republike, sú obsiahnuté vo viacerých prameňoch tak medzinárodného, ako aj vnútroštátneho charakteru. Dominantné postavenie v tejto oblasti majú medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré za splnenia v ústave vymedzených podmienok spolu s ústavou tvoria záväzné právne mantinely pre zásahy do základných práv a slobôd, ktoré príslušné orgány nesmú prekročiť, a tým zabezpečujú ich ochranu a podmienky ich pre uplatnenie.
Základným medzinárodným dokumentom v tejto oblasti je bezpochyby Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), _ ktorý nemožno opomenúť ani pri problematike ústavne zaručených základných práv a slobôd. Článok 5 Dohovoru, ktorý upravuje právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a ktorému som venoval pozornosť v predchádzajúcom príspevku, vo svojej uvádzacej vete zakotvuje, že nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadov v ňom uvedených, pokiaľ sa tak stane „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, pričom každé takéto pozbavenie musí byť „zákonné“. Dohovor týmto odkazuje na vnútroštátne právo zmluvných štátov, ponecháva konkrétnu realizáciu pozbavenia osobnej slobody na vnútroštátnu úpravu a zvýrazňuje požiadavku zákonnosti každého zásahu do osobnej slobody fyzickej osoby.

Z hľadiska vnútroštátneho práva popredné miesto zaujíma ústava, ktorá ako základný štátoprávny dokument Slovenskej republiky predstavuje dokument najvyššej právnej sily a kostru právneho poriadku. Ustanovuje základné princípy a pravidlá organizácie a realizácie verejnej moci v štáte, vzťah štátu a jednotlivca, resp. vzťah orgánov verejnej moci a subjektov základných práv a slobôd.5

Ústava poskytuje garancie základných práv a slobôd tak vo vzťahu k orgánom verejnej moci, ako aj voči ich nositeľom navzájom. Ich úprava je obsiahnutá v druhej hlave ústavy (čl. 11 až 54)6.

Podľa prvej vety čl. 12 ods. 1 ústavy7 sa základné práva a slobody priznávajú všetkým ľudským bytostiam, t.j. každý človek sám osebe je subjektom takto priznanej ochrany. V druhej vete sa garantuje všetkým subjektom práva, že základné práva a slobody im nemožno odňať, scudziť, nie sú premlčateľné, ani im ich nemožno zrušiť.8 Druhá veta je formulovaná všeobecne. Ústava výslovne neurčuje že subjektom ochrany je iba fyzická osoba. Zásady určené druhou vetou sa môžu týkať aj právnických osôb, pokiaľ sa im priznávajú základné práva a slobody.9

Základné práva a slobody možno obmedziť len za dodržania „podmienok ustanovených ústavou“.10 Podmienky, za ktorých sa tak môže stať, ústava vymedzuje vo viacerých ustanoveniach. Čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy upravuje všeobecné podmienky obmedzenia základných práv a slobôd, medzi ktoré patria:
- ústavou predpísaná forma takéhoto obmedzenia - „len zákonom“,
- zásada zákazu diskriminácie a privilégií - „obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky“,
- „pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel“ a „takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ“.

Okrem všeobecných podmienok čl. 13 ústavy sa musia pri obmedzovaní základných práv a slobôd dodržať aj ďalšie konkrétne podmienky, ktoré pri jednotlivých právach a slobodách ústava výslovne stanovuje. Zákonodarca pri ich obmedzovaní tiež nesmie porušiť všeobecné princípy vyjadrené v čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, v zmysle ktorých „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ a „každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“.

2 OSOBNÁ SLOBODA A JEJ ÚSTAVNOPRÁVNE VYJADRENIE

Osobná sloboda a jej ochrana sú predmetom čl. 17 ústavy. Akýkoľvek spôsob jej obmedzenia preto musí mať právny základ už v Ústave Slovenskej republiky.

Právo na osobnú slobodu garantované tak ústavou, ako aj Dohovorom zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd popredné miesto.

Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli. 12

Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť. 13
Osobná sloboda podľa čl. 17 ústavy nezahŕňa všetky tie práva, ktoré človeku zabezpečujú, aby sa cítil a konal ako slobodná ľudská bytosť. Na tento účel ústava upravuje súbor takých práv a slobôd, akými sú napríklad sloboda prejavu, právo na súkromie, sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery a iné. Osobná sloboda podľa čl. 17 zabezpečuje len voľnosť človeka od vonkajších prekážok a obmedzení jeho pohybu1A

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje. Na túto úpravu nadväzujú ďalšie ustanovenia čl. 17, ktorými sa špecifikujú podmienky, ktoré musia byť splnené, aby obmedzenie osobnej slobody bolo v súlade s ústavou.

Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok (ods. 2).
Obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu (ods. 3).

Obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu (ods. 4).
Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu (ods. 5).
Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní (ods. 6).

Skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu je možné iba na písomný príkaz súdu (ods. 7).
Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody jednotlivca. Pri ich porovnaní však môžeme vidieť rozdiely v použitej terminológii. Prvá veta čl. 5 Dohovoru výslovne priznáva jednotlivcovi právo, resp. nárok súvisiaci s osobnou slobodou. Obdobne je to aj v ďalších ustanoveniach čl. 5, kde Dohovor operuje s pojmami ako „každý“, „má právo“, „má nárok“.

Na druhej strane čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva. Prvým odsekom tohto článku sa zaručuje osobná sloboda. Slová „každý“, „má právo“, „má nárok“ v tomto ustanovení, ako aj v ďalších odsekoch čl. 17 však nenájdeme. Sú tam použité výrazy ako „nikoho“, „nemožno“, „možno“, „musí“ (napr. „nikoho nemožno pozbaviť slobody...“, „sudca musí...“, „zatknutá osoba musí byť...“ a pod.).

Znenie čl. 17 ústavy teda v záujme ochrany osobnej slobody predovšetkým zdôrazňuje a ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej slobody jednotlivca. Hoci práva jednotlivca výslovne nespomína, neznamená to, že nie sú súčasťou zaručenia osobnej slobody. Vzhľadom na skutočnosť, že text čl. 17 ústavy ich ale výslovne neobsahuje (na rozdiel od čl. 5 Dohovoru), je potrebné tieto práva vyvodzovať výkladom, pričom vo väčšine prípadov aj za pomoci iných prameňov práva, vrátane Trestného poriadku a medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj rozhodnutí príslušných orgánov vo veciach ochrany ľudských práv a slobôd .

Osobná sloboda sa čl. 17 ústavy chráni najmä vo vzťahu k situáciám, ktoré nastanú pri uplatňovaní trestnej zodpovednosti a pri umiestňovaní osôb do ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez ich súhlasu. Zámerne sme použili slovo „najmä“, a to z dôvodu, že výpočet prípadov pozbavenia osobnej slobody v zmysle predmetného článku nie je vyčerpávajúci (na rozdiel od čl. 5 Dohovoru). Ochrana osobnej slobody sa vzťahuje aj na mnohé ďalšie situácie, pri ktorých môže dôjsť k pozbaveniu, resp. obmedzeniu osobnej slobody jednotlivca, výslovne tam neuvedené ale uvedené v príslušnom zákone, čo vyplýva zo znenia ustanovenia ods. 2 čl. 17 ústavy: „Nikoho nemožno (...) pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ (môže ísť napr. o predvedenie osoby za účelom zistenia jej totožnosti alebo povinnosť dostaviť sa na útvar Policajného zboru na spísanie zápisnice o podaní vysvetlenia podľa zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, a pod.).

V zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy k obmedzeniu osobnej slobody nemôže dôjsť inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ustanovením prvej vety citovaného článku sa priznáva generálna ochrana osobnej slobody bez ohľadu na to, aký je dôvod obmedzenia osobnej slobody. 1 Zároveň sa (opätovne) zdôrazňuje požiadavka ustanovenia dôvodov a spôsobu obmedzenia osobnej slobody vo forme zákona. Takýmto zákonom, ktorý v podmienkach právnej úpravy Slovenskej republiky ustanovuje podmienky a spôsob ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU