KORUPCIA, JEJ PRÁVNE A EKONOMICKÉ ASPEKTY S OHĽADOM NA KORUPCIU NA ÚSEKU SPRÁVY DANÍ [1]

Autor: doc. Ing., Katarína Liptáková, PhD.
Zdroj: Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, Právnická fakulta

Abstrakt

Korupcia je prítomná v mnohých oblastiach ľudskej činnosti, môže mať rôzne formy a podoby. Nie je to len Slovensko, ktoré čelí tomuto problému – mnoho ďalších krajín sa s ním musí zaoberať. Je to jeden z pálčivých problémov vo všetkých segmentoch národných ekonomík. Keďže výdavky v obchode, ako aj v treťom sektore rastú v dôsledku prítomnosti korupcie, investície a následne celý hospodársky rast krajiny sa spomaľuje. Na druhej strane krajiny, ktoré dokážu preukázať vysokú mieru transparentnosti, majú lepšie podmienky pre podnika- teľské aktivity a pre občanov, ktorí využívajú verejné služby. Preto je potrebné prijať preventívne opatrenia proti takémuto spoločensky nevhodnému správaniu osôb, ktoré majú právomoc ovplyvňovať verejné záležitosti a ich činnosti majú vplyv na celé hospodárstvo a spoločnosť. Informovať dostatočne ľudí o úrovni korupcie v krajine je podľa nášho názoru účinným nástrojom. To je tiež hlavným cieľom nášho príspevku, v ktorom popisujeme korupciu, jej právne a ekonomické aspekty podľa rôznych teoretických názorov a jej možné dopady na spoločnosť a ekonomiku krajiny.

Úvod

Moderné demokratické spoločnosti sú založené na princípe slobody a otvore- nosti, garancie voľnosti konania občanov. Na druhej strane spoločnosť je vysta- vená tlaku veľkého množstva partikulárnych jednotlivcov či skupín, pričom ich záujmy môžu byť v rozpore s týmito princípmi. Korupcia a korupčné jednanie patria dnes k najzhubnejším negatívnym aspektom fungovania rozvinutých li- berálnych demokracií.

Korupcia nie je produktom 20. či 21. storočia. Jej formy a rozsah v jednot- livých krajinách závisia od niekoľkých faktorov: kultúry krajiny, dejinného ob- dobia, sociálneho kontextu doby, právneho systému, tradícií či tolerancie ľudí. Prvý zoznam úradníkov akceptujúcich úplatky pochádza z 13. stor. pred n. l. a bol nájdený v Sýrii. Za prvé príznaky korupcie na území Slovenska možno pokladať kupovanie úradov a ich obsadzovanie iba osobami z vyšších majetných spoločenských vrstiev v 15. storočí.

Nový rozmer v pohľade na korupciu a jej riešenie priniesol na území Európy francúzsky napoleonský trestný zákon z roku 1810. S cieľom zápasiť proti korupcii vo verejnom živote zavádzal prísne tresty za trestné činy, ktoré boli v rozpore s úradnými povinnosťami osoby, ale aj za činy, ktoré v rozpore s takýmito po- vinnosťami neboli. Príchodom modernej štátnej správy v 19. storočí sa zneužitie úradov verejných činiteľov začalo považovať za závažný trestný čin proti verejnej dôvere v bezúhonnosť.[4]

Fenomén korupcie zasahuje rôzne oblasti ľudskej činnosti a vystupuje v mno- hých podobách a variantoch. Nejde o špeci kum slovenskej spoločnosti. S rov- nakým problémom sa stretávajú iné štáty. Predstavuje jednu z aktuálnych otázok, zasahuje všetky sféry a úrovne hospodárstva, fungovanie verejného i súkromného sektora. Zvyšuje náklady spojené s obchodovaním alebo poskytovaním služieb, obmedzuje investície a spomaľuje ekonomický rast. Je možnou reakciou vládneho zlyhania, predstavuje falošný spôsob verejnej voľby.

Korupcia z hľadiska ekonomického so sebou nesie významné dopady na cel- kové národné hospodárstvo, ako aj na výsledky podnikania. Reprezentuje nielen degradáciu integrity a morálky, ale aj závažné prekážky v procese ekonomického rozvoja[5]. Jej dôsledky sú ďalekosiahle. Ohrozuje rovnosť šancí, príležitostí, vo svojej podstate ohrozuje demokraciu samotnú. Pod jej vplyvom sa krajina dostáva do mnohých ekonomických a sociálnych problémov a kríz.

Korupcia vnútroštátne spôsobuje sociálno-spoločenský úpadok a frustráciu obyvateľstva. Je to ekonomický, morálny, politický a etický problém, ktorý stavia Slovenskú republiku do pozície nespoľahlivej a nedôveryhodnej krajiny dovnútra voči obyvateľom, ale aj navonok voči zahraničným partnerom, čo môže spoma- liť hospodársky rast krajiny a rast životnej úrovne.[6] „Korupcia na Slovensku dosiahla také rozmery, že je možné považovať ju za systémovú poruchu, ktorá zasahuje všetky sféry fungovania spoločnosti.“[7]

Štatistické výskumy sa mnohokrát nezhodujú s reálnou situáciou a nere ek- tujú skutočné charakteristiky korupčnej klímy na Slovensku. Čísla, ktoré hovoria o odhalených, vyšetrovaných a potrestaných korupčných aktivitách sú príliš nízke v porovnaní s objektívnou realitou, s ktorou sa stretáva Slovenská republika denne.[8] Latentnosť korupcie spôsobuje, že prostriedky a nástroje na ochranu štátu zlyhávajú a nie sú k dispozícii v čase, keď sú potrebné.

Je nevyhnutné predchádzať nezodpovednému správaniu jednotlivcov, ktorí rozhodujú o otázkach týkajúcich sa verejnosti a ich vystupovanie má dopad na celý verejný sektor. Transparentné prostredie v krajine znamená lepšie podmienky pre podnikateľskú činnosť a občanov využívajúcich verejné služby. To nás viedlo k napísaniu príspevku. Podľa nášho názoru je jednou z možností poskytnúť spo- ločnosti dostupné informácie o korupcii vo verejnej správe a verejnom sektore, ako aj o jej rozsahu.

1 Teoretické východiská skúmania korupcie

Vo všeobecnosti možno povedať, že sa väčšinou objavuje tam, kde sa súkromný sektor stretáva s verejným sektorom a princípmi zastupiteľskej demokracie. De- níciu možno odvodiť z dvoch latinských výrazov.[9] Latinské corrumpere sa prekladá ako zmariť, skaziť, uplácať, podplácať atď. V rôznych krajinách existujú jej rôzne interpretácie. V anglosaskom poňatí je najrozšírenejším vyjadrenie J. Nyeho.[10] Podľa neho ide o správanie, ktoré sa odchyľuje od formálnych povin- ností verejnej roly pre súkromné (osobné, rodinné alebo skupinovo orientované) záujmy, pre nančný alebo iný zisk, správanie, ktoré porušuje pravidlá na účely zvýšenia súkromného vplyvu. Pokiaľ ju chápeme ako zneužitie postavenia pre dosiahnutie súkromného nančného alebo iného zisku, služieb či protislužieb, môže nadobudnúť najrôznejšie podoby a formy, ale vždy sa jej zúčastňujú mi- nimálne dve strany.

Problému sa venovalo a stále venuje mnoho autorov, klasické vysvetlenie jej podstaty ponúkol R. Klitgaard,[11] ktorý ju opísal schematicky prostredníctvom vzorca: Korupcia = Monopolné postavenie + Voľnosť v úvahe (diskrétnosť) – Zodpovednosť. Aj v krajinách, ktoré roky zvádzajú boj s ňou, tvorcovia politiky zápasia so všeobecným chápaním spôsobu, ako presne a jasne de novať korupciu.[12] Univerzálna de nícia neexistuje. Množstvo autorov (Kaufmann, 1997; Rose-Ackerman, 1999; Tanzi, 1998) sa zhoduje, že korupcia je zneužitie verejného úradu na súkromné zisky, resp. zneužitie verejnej moci či autority pre získanie súkromného bene tu prostredníctvom úplatkov, vydierania, ovplyvňovania, nepotizmu, sprenevery a podvodov. Korupcia je v podstate prevracanie (zrada, zneužitie, sprenevera, manipulácia, využívanie) niečoho verejného (úrad, povin- nosť, majetok, dôvera, peňažné prostriedky, zdroje, sila, vplyv) na niečo súkromné (výhoda, zisk, pro t, bene t, prospech, úžitok, záujem).[13]

Je to fenomén, ktorý pôsobí v rôznych formách, na rôznych úrovniach a mno- hými spôsobmi. Korupcia je historicky premenlivý, negatívny spoločenský jav, ktorý okrem prijímania úplatku a podplácania (alias pasívneho a aktívneho úplat- kárstva) zahŕňa aj iné správanie k osobám, ktoré majú zverené kompetencie vo verejnom alebo súkromnom sektore. Správanie smeruje k získaniu nenáležitých výhod akéhokoľvek druhu pre seba alebo pre iných.[14] Ide o zneužitie moci, z kto- rej plynú určité materiálne alebo nemateriálne výhody. K. Staroňová a E. Sičáková-Beblavá de nujú korupciu ako „zneužitie zverenej moci (úradu, postavenia) na súkromný prospech. Pri korupcii dochádza k uprednostneniu súkromného záujmu pred záujmom verejným“.[15]

Takmer každá medzinárodná organizácia zaoberajúca sa korupciou a jej me- raním používa vlastnú de níciu.[16] Ako uvádza E. Kotlánová, „de nícií je veľa a zodpovedajú tomu, ako sa ktorá organizácia na korupciu pozerá. Korupciu vo všeobecnosti de nuje ako akúkoľvek ponuku alebo poskytnutie neoprávnenej výhody v niečí prospech za určitú formu odmeny“.[17] Nemusí byť len nančná, môže ísť o dar, protislužbu, poskytnutie informácií a pod. Korupciu podľa nej nemožno zúžiť len na úplatky a spájať výhradne so štátnou správou. Takéto konanie sa vy- skytuje aj v súkromnom sektore. Za jej hlavný znak považuje nepoctivé správanie pri plnení zverených úloh súvisiacich s pracovným postavením, keď určitý subjekt nekoná nestranne, ale pod vplyvom určitých pohnútok a motívov.

V medzinárodnej dohode proti korupcii[18] „čitateľ zbytočne hľadá de níciu korupcie. Dôvod je jednoduchý, takmer všetci vedia, že korupcia je zlá vec, ale máloktorý štátnik sa zhodne s iným štátnikom na vymedzení, čo korupcia je. Nie každý vníma rovnako, čo je to zneužitie pozície v politike, verejnej správe či hos- podárstve k osobnému prospechu“.[19] Korupcia je úmyselná odchýlka od formál- nych povinností vo verejnej funkcii s cieľom získať výhodu.[20] Motiváciou pre prijímateľa je najčastejšie plnenie majetkovej povahy, no objavujú sa aj plnenia nemajetkovej povahy.[21]

Korupcia sa v praxi často zamieňa s lobingom. Podľa nášho názoru lobing znamená prínos odborných informácií pre kompetentné subjekty, sleduje štruk- turálne zmeny a vynakladá na ne primerané náklady, korupcia vyžaduje proti- právnu protislužbu hneď a bez štrukturálnych zmien.

Na korupcii sa zúčastňujú vždy minimálne dve osoby (korumpujúci a ko- rumpovaný), ktoré vytvárajú prvky vzájomného záväzku a prospechu. Jedným z orgánov zapojených do podvodného konania je aj orgán verejnej moci, pričom účastníci prepájajú výkon súkromných a verejných rolí. Pri korupcii zároveň dochádza k porušeniu dôvery, ktorá je spojená s výkonom určitej funkcie vrátane porušovania povinností a zodpovednosti. Pre zúčastnené strany, ktoré sa sna- žia prispôsobiť výsledok rozhodnutia svojim predstavám a podieľajú sa na jeho ovplyvňovaní, je veľmi dôležité, aby celý proces zostal v tajnosti.[22]

Rozličné štúdie sa zhodujú na tom, že z konceptuálneho hľadiska sa korupcie zúčastňujú tri strany. Ide o dvoch aktérov, klienta, ktorý dáva, a agenta, ktorý be- rie, ale zároveň je zúčastnená vždy aj tretia strana, ktorá je v pozadí, tzv. principál, ktorý je zvyčajne zákonodarca, alebo organizácia, ktorá stelesňuje verejný záujem a zamestnáva agenta na realizáciu pravidiel prijatých principálom. Korupcia je v podstate barter ziskovo výhodný pre obe strany a z toho dôvodu žiadna nemá záujem na prezradení, pretože obe sú priamo dotknuté a právne postihnuteľné. Cieľom korupčného aktu je nadobudnutie neoprávnenej výhody stranou podplá- cajúceho prostredníctvom porušenia pravidiel stranou prijímateľa, ktoré môže spočívať v prekračovaní právomocí, neplnení povinností či zneužití právomoci verejného činiteľa.

Pokiaľ ide o motívy korupčného správania, S. Rose-Ackerman[23] de nuje štyri základné druhy. Ide o

vyrovnávanie vzťahu medzi dopytom a ponukou – vláda poskytuje zdroje za

výhodnejších podmienok ako súkromné subjekty (napríklad vládny grant alebo úver), súkromné subjekty sa často usilujú získať takéto zdroje aj za cenu podstúpenia korupčného rizika,

motivovanie – zamestnanci úradov sú zavalení množstvom dokumentov, dochádza k „naťahovaniu“ lehôt a k predlžovaniu doby na vybavenie rôznych žiadostí, zástupcovia súkromných riem alebo jednotlivci sú ochotní vzdať sa časti svojich voľných zdrojov a „motivovať“ nimi príslušných verejných či štátnych zamestnancov k tomu, aby konkrétnu žiadosť vybavili rýchlejšie alebo aby ju posudzovali inak ako ostatné žiadosti,

znižovanie nákladov – ak má príslušný orgán legislatívne vymedzenú voľ- nosť v rozhodovaní (napríklad ak môže príslušník dopravnej polície alebo kontrolór obchodnej alebo potravinárskej inšpekcie rozhodovať o konečnej výške pokuty), subjekty, ktorých sa toto rozhodnutie týka, majú tendenciu do určitej miery ovplyvniť proces rozhodovania a „znížiť“ tak svoje náklady, je pre nich výhodnejšie zaplatiť polovičnú sumu z vyrubenej pokuty aj za cenu toho, že „putuje do vrecka“ reprezentanta či zamestnanca daného orgánu,

zastieranie trestných činov – organizácie páchajúce trestnú činnosť majú „svojich ľudí“ aj v orgánoch, ktoré by jej mali predchádzať alebo ju utlmovať, osoby zodpovedné za boj proti trestnej činnosti sú vďaka výhodám, ktoré im z toho plynú, pasívne alebo ochotné prehliadať „prešľapy“ tých, ktorí im tieto výhody poskytujú.

 

 

E. Sičáková-Beblavá a D. Zemanovičová[24] pripomínajú, že jednotlivé motívy sa môžu navzájom kombinovať alebo prelínať, čo zvyšuje mieru ochoty jednot- livcov ku korupčnému správaniu.

Dohľad nad korupciou v spoločnosti vykonávajú medzinárodné, mimovládne neziskové organizácie, ako napr. Transparency International.[25] Na Slovensku pôsobí občianske združenie Amnesty International, cieľom ktorého je vykonávať aktivity v prospech ľudských práv. Jednotlivé organizácie majú odlišný pohľad aj na jej typológiu.

1.1 Druhy korupcie

 

Dostupná literatúra nie je v členení korupcie jednotná a ponúka veľa najrôznej- ších kritérií. Z normatívneho hľadiska existujú typológie členenia na základe stupňa (malá, administratívna, štátna), frekvencie (rutinná alebo výnimočná, vykonávaná väčším alebo menším počtom aktérov), motivácie (z donútenia, dobrovoľne), úrovne (centralizovaná, decentralizovaná), rozmerov (predvída- teľná, nemerateľná).[26]

Najjednoduchšie rozdelenie je podľa veľkosti, respektíve rozsahu na veľkú a malú korupciu. Veľká korupcia býva spojená s politickými špičkami a čelnými predstaviteľmi verejného a spoločenského života. Úplatky dosahujú značný rozsah a bývajú veľmi dobre utajované, prospech je pre korumpujúceho a korumpova- ného výrazný. Najčastejšie nadobúda tieto podoby:
• sprenevera verejných zdrojov,
• nehospodárne využívanie verejných zdrojov,
• súkromný prospech z privatizácie,
• zneužívanie verejnej moci pri udeľovaní verejných zákaziek,
• prideľovanie monopolných licencií,
• klientelizmus, prípadne „predaj pozícií“,
• získanie dôležitých, bežne nedostupných informácií.

Malá korupcia je opakom veľkej, vyskytuje sa v bežnom živote. Je do nej zapojené väčšie množstvo účastníkov, úplatky sú menšie. V mnohých štátoch môže byť akceptovaná ako vžité vzorce správania vnímané ako nevyhnutná súčasť kultúry spočívajúca v dedičstve z minulosti. V socializme sa udomácnil pojem „kultúra korupcie“, bez určitého daru človek nevybavil takmer nič. Obyvateľstvo bolo socializované k osvojeniu noriem a očakávaní, vďaka ktorým sa korupcia stala súčasťou ich spôsobu života. Býva spájaná s nasledujúcimi prípadmi:

• podplácanie úradníkov,
• zámerné prehliadnutie regulácie,
• zatemňovanie pravidiel,
• zneužívanie právomoci vyplývajúcej z dozornej činnosti verejnej správy a jej orgánov.

Podľa O. Krejčího[27] sa u nás v časoch socializmu vyskytovala najmä malá korupcia. Veľká prišla až so slobodou podnikania.

Transparency International rozlišuje korupciu:

drobnú (je praktizovaná štátnymi úradníkmi, ktorí sú často zle platení a sú preto závislí od hoci aj malých poplatkov od verejnosti),

vysokú, zahŕňa rozsiahle medzinárodné úplatky a tajné zahraničné účty. Experti Svetovej banky delia korupciu na

administratívnu (úplatky verejným činiteľom, ktorí môžu zmeniť spôsob realizácie stanovených pravidiel),

ovplyvňovaciu (predstavuje schopnosť subjektu ovplyvňovať tvorbu základ- ných pravidiel bez nutnosti podplácať verejných činiteľov, vplyv tu hrá veľkosť rmy, väzby na štát atď.),

state capture (korupcia slúžiaca na ovládnutie štátu, ide o ovplyvňovanie tvorby základných pravidiel, zákonov, regulácií, nariadení, prebieha formou nezákonných, netransparentných platieb).[28]

 

 

Štruktúra korupcie sa v priebehu času mení. Stále častejšie zaznamenávajú medzinárodné organizácie posun od administratívnej k ovplyvňovacej a tzv. state capture. State capture stojí niekde uprostred oboch predchádzajúcich typov. Zna- mená ovládnutie legislatívneho procesu súkromnými subjektmi, formovanie korupčných sietí. V krajnom prípade môže dosť až k „privatizácii verejnej správy“, ktorá sa dostane do súkromných rúk a symbióze politických elít s vplyvnými ekonomickými štruktúrami. Takto zavedený klientelizmus potom spôsobuje obojstrannú existenčnú závislosť na trvaní vzťahu. Aj tento druh je spájaný s ur- čitými prejavmi:

• kontrola verejných inštitúcií pre súkromný prospech alebo trestnú činnosť,
• formovanie koluzívnych sietí, ktoré obmedzujú politickú súťaž,
• podkopávanie slobodných volieb skrytou reklamou a nepriehľadným financovaním kampaní,

• zneužitie legislatívnej moci,

• korupcia v súdnych pojednávaniach,
• zneužite auditu, vyšetrovania, dozoru,
• používanie kompromitujúcich materiálov pre politické vydieranie a nátlak, • korupcia médií.

V oblasti spoločenských vied existujú rôzne prístupy ku korupcii. P. Frič[29] medzi ne zaraďuje legalistické chápanie (činnosť, ktorú ako korupciu postihuje právny poriadok), public opinion de níciu (najširšie chápanie, je spojené s ve- rejnou mienkou, znamená také správanie, ktoré je vo všeobecnosti považované za korupciu) a public o ce de níciu (zahŕňa vnútorné pravidlá, napr. rmy, ich porušenie však nie je ani trestným činom, ani priestupkom). Nie vždy je ľahké uvedené druhy korupcie presne rozlíšiť, každý druh môže nadobudnúť nespo- četne veľa podôb.

Podľa J. S. H. Gildenhuysa[30] možno korupciu pri veľkej miere zjednodušenia de novať ako zneužitie verejnej pozície na súkromné účely. Pripomína, že ide o fenomén, ktorý má mnoho podôb a na ktorý možno nazerať z rôznych uhlov pohľadu. Rozlišuje štyri druhy:

kriminálna korupcia – podplácanie, vydieranie, neoprávnené vynucovanie niečoho, neodôvodnené poskytovanie provízií, defraudácia, falšovanie, klam- stvo, sprenevera, úplatkárstvo, metóda „bielych koní“, neoprávnené využitie, presmerovanie verejných zdrojov,

administratívna korupcia – nemusí byť automaticky kriminálnou korup- ciou, napríklad zneužívanie postavenia a využívanie podriadených na drobné „služby“, využívanie služobných telefónnych prístrojov na súkromné účely, vedomá nedbalosť, vedomé omeškanie nejakej lehoty či vedomé uvedenie niekoho do omylu,

politická korupcia – nemusí byť nevyhnutne kriminálnou formou, často sa prekrýva nielen s kriminálnou, ale aj s administratívnou, medzi jej najčastejšie prejavy patria aktivity odporujúce ústave, ignorancia demokratických princí- pov, volebný podvod, odmietanie kolektívnej zodpovednosti, prijatie nepopu- lárnych opatrení, ignorancia ekonomických princípov, politické uprednostňo- vanie príbuzných, násilné aktivity, špionážne aktivity, neoprávnené sledovanie iných, zatajovanie, využívanie dôverných informácií a dezinformovanie,

náboženská korupcia – napríklad „zraňovanie“ príslušníkov náboženských skupín prostredníctvom rôznych politických aktivít počas o ciálnych sviat- kov, zneužívanie pohrebov na politické účely s cieľom vyvolať v účastníkoch žiaduce emócie a pod.

1.2 Príčiny a dopady korupcie

Varianty korupcie slúžia k pochopeniu syndrómov korupcie. Prvým sú snahy záujmových skupín využiť svoje bohatstvo k ovplyvňovaniu. Úradníci sú náchylní k individuálnej a nesystémovej korupcii. Akékoľvek previnenia sú kontrolova- teľné, pretože ponukový proces je otvorený nielen konkurenčným záujmom, ale tiež kritike. Druhým syndrómom je nadvláda elít. Zakorenená politická elita je vystavená nízkej konkurencii a nie je poháňaná k zodpovednosti. Politické osobnosti, byrokracie a celé úrady môžu vstupovať do podnikania a obchodo- vania. Politická súťaž existuje iba medzi určitými skupinami elít. Ak naberá na intenzite a ohrozuje existujúci politický systém, môže vyvolať extrémnu korupciu. Podnikanie potom môže byť spojené s organizovaným vymáhaním a vydieraním. Tretím syndrómom je roztrieštený klientelizmus. Úradníci zarábajú na rozde- ľovaní vzácnych zdrojov a budujú sieť svojich stúpencov. Ich moc však nie je istá, a preto musia svojich stúpencov uplácať znovu a znovu. Korupcia v politike je často nástrojom odvetných diskreditujúcich opatrení. Zvykový (patronátny) mechanizmus je taká korupcia v politike, ktorá nadobúda disciplinovanú a orga- nizovanú podobu a je riadená iba určitými skupinami spoločnosti. Manipulácia volieb a ostatných demokratických prvkov je častá.

Podľa Transparency International[31] môžeme medzi najčastejšie príčiny ko- rupcie zaradiť:
• myslenie, názory a politické idey,
• udeľovanie exkluzívnych práv (dotácie, regulácie, povolenia, licencie),
• nejasnú a zložitú úpravu daňovej problematiky, nízke platy správcov daní a ich časté kontakty s daňovými poplatníkmi,

• rozhodovanie o smere a výške vládnych výdavkov, udeľovanie štátnych zákaziek,

• nancovanie politických strán,
• mzdy vo verejnom sektore (vyššia mzda – nižšia potreba úradníka žiadať úplatok),

• poskytovanie určitých statkov a služieb za nižšie ako trhové ceny (dodávky elektriny, vody, zabezpečenie bývania, prístupu k vzdelaniu, prideľovanie dôchodkov a sociálnych dávok),

• privatizáciu štátneho majetku,
• zložitosť zákonov, regulácií a postupov,
• ostatné faktory (nesprávne de nované vlastnícke práva, nedostatočné konkurenčné prostredie).

Náklady korupcie je zložité vyčísliť. Je možné určiť oblasti, v ktorých prináša negatívne dôsledky. Podľa Rose-Ackerman[32] ich môžeme rozdeliť na politické, spoločenské a ekonomické. Politické dôsledky môžu byť krátkodobé (strata dôvery v politiku vlády, ktorá je pri moci) a dlhodobé (strata dôveryhodnosti krajiny vo vzťahu k okolitému svetu, nedôvera v politický systém a jeho legitimitu). Ekonomické dôsledky zahŕňajú:

• neefektívnosť v rozdeľovaní,
• zvyšovanie počiatočných nákladov o úplatky, ktoré sú určené na prekonanie administratívnych bariér, čo vedie k narušeniu trhovej rovnováhy,

• dopad na rast HDP, korupcia znižuje podiel investícií na tvorbe HDP a má záporný vplyv na výdavky na zdravotníctvo a vzdelávanie (Tanzi a Davoodi, 1997; Mauro, 1995; Kotlánová – Kotlán, 2013),

• obmedzenie prílivu priamych zahraničných investícií (korupcia negatívne ovplyvňuje rating krajiny),

• neschopnosť vlády dosiahnuť svoje ciele (korupcia ako zdroj neefektívnosti pri menovaní do funkcií),

• zhoršenie kvality prostredia, v ktorom funguje súkromný sektor,
• rast administratívnych nákladov (daňový poplatník zaplatí za rovnakú službu viac, ako by mal),

• pokles produktivity práce, čas i energia sú venované skôr získavaniu kontaktov a obchádzaniu pravidiel,

• rast verejných výdavkov (korupcia je spojená s plytvaním verejnými prostriedkami).[33]

Spoločenské dôsledky majú demoralizujúci vplyv na celý aparát verejnej správy.

2 Vývoj právnej úpravy korupcie

Korupcia nie je produktom 20. či 21. storočia. Jej formy a rozsah v jednotlivých krajinách závisia od niekoľkých faktorov: kultúry krajiny, dejinného obdobia, sociálneho kontextu obdobia, právneho systému, tradícií či tolerancie ľudí. Prvý zoznam úradníkov akceptujúcich úplatky pochádza z 13. storočia pred n. l. a bol nájdený v Sýrii. Za prvé príznaky korupcie na území Slovenskej republiky možno pokladať kupovanie úradov a ich obsadzovanie iba osobami z vyšších majetných spoločenských vrstiev v 15. storočí. Nový rozmer v pohľade na korupciu a jej rie- šenie priniesol francúzsky napoleonský trestný zákonník Code pénal z roku 1810. S cieľom zápasiť proti korupcii vo verejnom živote zavádzal prísne tresty za trestné činy, ktoré boli v rozpore s úradnými povinnosťami osoby, ale aj za činy, ktoré v rozpore s takýmito povinnosťami neboli. Príchodom modernej štátnej správy v 19. storočí sa zneužitie úradov verejných činiteľov začalo považovať za závažný trestný čin proti verejnej dôvere v bezúhonnosť.[34]

2.1 Právna úprava korupcie v medzivojnovom období

S vývojom spoločnosti sa postupne vyvíjala aj trestná úprava postihu korupcie. Vznikom Československého štátu v roku 1918 tzv. recepčnou normou, zákonom č. 11/1918 Zb. z. a n. o zriadení samostatného československého štátu sa prevzal právny poriadok z obdobia Rakúsko-Uhorska. V používanom práve na území československého štátu sa vytvoril stav tzv. právneho dualizmu. Tento stav zname- nal, že na území českých krajín sa používalo právo rakúske a na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi právo uhorské. V oblasti trestného práva sa na Slovensku recipoval uhorský trestný zákon publikovaný ako zákonný článok 5/1878. Tento trestný zákon tak, ako aj trestné zákony v iných krajinách Európy vychádzal z napoleonského trestného zákonníka z roku 1810, v ktorom boli de nované trestné činy korupcie.[35]

V § 465 až 470 trestného zákonníka boli de nované skutkové podstaty prijí- mania úplatku a podplácania. Trestného činu prijímania úplatku sa mohol dopus- tiť verejný úradník, „ktorý za svoj čin, ktorý mal vykonať mocou svojho úradu, dar alebo odmenu požaduje alebo sľub ohľadom toho daný neodmietol“. Zvláštnosťou tejto skutkovej podstaty bolo, že táto skutková podstata sa nevzťahovala na zvy- čajné dary, ktoré sa de novali vo veľkosti „aké sa zvyčajne služobníctvu dávajú“. Odôvodňovalo sa to tým, že takýto „dar“ sa dáva „bez vyzvania“ a prijatie také- hoto daru neodporuje služobným predpisom. Verejný úradník, ktorý za odmenu alebo dar porušil svoju úradnú povinnosť bol potrestaný prísnejšou trestnou sadzbou. Tento trestný zákonník tiež de noval špeciálne subjekty, ktoré ak spá- chali trestný čin prijímania úplatku, tak vzhľadom na ich postavenie v spoločnosti sa trestali prísnejšími sankciami. Medzi takéto subjekty patrili:

sudcovia (ak v súvislosti s prijatím úplatku v trestnej alebo občianskoprávnej veci nezákonne rozhodli),

vyšetrujúci sudcovia,

dražobní úradníci (ak v súvislosti s prijatím úplatku protizákonne postupovali a spôsobili svojím konaním škodu vyššiu ako 5 000 zlatých).

 

 

Trestného činu podplácania sa dopustila osoba, ktorá poskytla úradníkovi dar alebo sľub takejto odmeny. Ak osoba poskytla úplatok sudcovi, vyšetrujúcemu sudcovi alebo členovi porotného súdu, bola potrestaná prísnejšou trestnou sa- dzbou (až do 5 rokov a peňažným trestom do 2 000 zlatých).[36]

 

Nepriamu formu korupcie sa snažil postihovať § 465 trestného zákonníka (aj keď zatiaľ len dosť neurčito). Mohol ju spáchať verejný úradník v tom prípade, ak dar alebo odmena bola tretej osobe daná alebo sľúbená s jeho privolením. Z hľadiska trestov sa používala kombinácia trestu odňatia slobody (trest trvateľnej väznice) a peňažného trestu.[37]

Trestný zákonník teda de noval základné formy korupcie. Aj keď trestno- právna úprava týchto trestných činov nebola dokonalá, položila základy ďalšieho rozvoja týchto skutkových podstát.

Prijatím zákona č. 178/1924 Zb. z. a n. o úplatkárstve a proti porušovaniu úradného tajomstva bol prvýkrát de novaný pojem „verejný činiteľ “, ktorý v pred- chádzajúcich úpravách nebol de novaný. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 178/1924 Zb. z. a n. boli verejnými činiteľmi orgány a zamestnanci štátu, krajiny, župy, okresu, obce alebo inej verejnoprávnej korporácie, verejných podnikov, ústavov, fondov. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 178/1924 Zb. z. a n. sa za verejných činiteľov pova- žujú aj orgány a zamestnanci bánk, sporiteľní, záložní a iných peňažných ústa- vov, hospodárskych a zárobkových spoločenstiev, ak sú pod štátnym dozorom. V ustanovení § 6 ods. 3 zákona č. 178/1924 Zb. z. a n. bolo ustanovené, že: „Pri orgánoch zložených z niekoľkých fyzických osôb je činiteľom každá osoba, ktorá je členom tohto orgánu.“ Verejný činiteľ sa mohol dopustiť trestného činu prijímania úplatku, ktorý za to, že bude niekomu udelené nejaké oprávnenie alebo povolenie, poskytnutá výhoda alebo úľava, uzatvorená s ním alebo s iným zmluva, alebo bude vykonaný/opomenutý úkon, ku ktorému je tento verejný činiteľ povolaný, priamo alebo nepriamo žiada alebo sebe/inej osobe dá/sľúbi prospech.

Trestného činu podplácania sa dopustil ten, kto verejnému činiteľovi alebo s jeho vedomím inej osobe za to, že bude jemu alebo niekomu inému udelené určité oprávnenie alebo povolenie, poskytnutá výhoda alebo úľava, uzatvorená s ním alebo s iným zmluva, alebo bude vykonaný/opomenutý úkon, ku ktorému je tento činiteľ povolaný, priamo alebo nepriamo ponúka, sľúbi alebo poskytne prospech, na ktorý tento činiteľ nemá právo.

Zákon pod prospechom nerozumel len majetkový prospech, ale ak takýto prospech bol poskytnutý (a išlo o nie nepatrný prospech), tak súd obligatórne musel v rozsudku uviesť aj trest prepadnutia takéhoto majetku.[38]

Zákon č. 178/1924 Zb. z. a n. z hľadiska výšky trestu za podplácanie a pri- jímanie úplatku nepriniesol nič nové, dokonca ponechal v platnosti aj tradíciu „nepatrných darčekov“, no jeho význam spočíval v tom, že zaviedol inštitút verej- ného činiteľa a rozšíril subjekty, ktoré sa mohli trestných činov prijímania úplatku a podplácania dopustiť.[39]

V období prvej Československej republiky sa rozmáhali vo veľkej miere rôzne úplatkárske aféry motivované snahou po osobnom obohatení politických expo- nentov. Podľa druhu a predmetu, ktorého sa dotýkali, dostávali také zodpoveda- júce pomenovania (liehová, benzínová, cukrová aféra atď.). Vznikali nie preto, že by princíp demokracie sám osebe bol zlý, ale ich príčinou bol hlavne nedostatok osobných a mravných kvalít tých, ktorí do nich boli zapletení.

Keďže žiadna strana vo voľbách nezískala väčšinu, bola potreba vytvárania koalícií. Koalícia sa obyčajne vytvárala z piatich a viac koaličných strán, ktoré mali rôzne politické, ekonomické záujmy, a preto konsenzus sa vytváral aj za cenu ústupkov, kde bol iba krôčik ku korupcii. Aféry sa koalícia snažila zmiesť zo stola, už aj s ohľadom na svojich voličov a neželanú publicitu.[40]

V roku 1943 bol prijatý zákon č. 150/1943 Sl. z. o úplatkárstve a podplácaní, ktorý reagoval na rozširovanie korupcie počas vojnových rokov. Zákon de noval, okrem iného, verejný orgán, pod ktorým rozumel osobu, ktorej podľa platných predpisov bol zverený výkon verejnej právomoci.[41]

Na túto úroveň boli postavení:

zamestnanci štátu a verejnoprávnych korporácií, ich alebo nimi spravovaných podnikov, ústavov a fondov,

správnych a dozorných orgánov (ich členov) a zamestnancov peňažných ústavov, hospodárskych a zárobkových spoločenstiev, ústavov povinného poistenia a všetkých súkromných podnikov a ústavov, ktoré sú pod štátnym dozorom, ak tým, za čo bol prospech ponúknutý, sľúbený, poskytnutý, prijatý alebo žiadaný, prípadne činnosťou, v ktorej sa použil alebo mal použiť vplyv na dotyčnú osobu, bol dotknutý verejný záujem.

Zákon č. 150/1943 Sl. z. zrušil de níciu trestných činov prijímania úplatku a podplácania, ako ho chápala predchádzajúca právna norma (zákon č. 178/1924 Zb. z. a n.) a nanovo ich de noval. Podplácania sa dopúšťala osoba, ktorá priamo alebo nepriamo ponúkla, sľúbila alebo poskytla úplatok podplácanému, alebo s jeho vedomím osobe jemu blízkej, alebo s jeho súhlasom niekomu inému. Trest- ného činu prijímania úplatku sa dopúšťala osoba, ktorá prijala alebo žiadala úplatok. Úplatok prijme (žiada), kto pre seba alebo pre niekoho iného priamo alebo nepriamo prijme (žiada) úplatok alebo sľub úplatku, alebo prejaví súhlas, aby tak učinila iná osoba. Úplatkom sa rozumel akýkoľvek prospech, na ktorý podplácaný podľa vtedajších predpisov nemal nárok.

Zákon v ďalších ustanoveniach rozvádzal jednotlivé skutkové podstaty trestných činov a pre trestnosť činu vyžadoval prospech nie nepatrnej hodnoty a zároveň, aby bol pritom dotknutý aj verejný záujem. Výnimku tvorili iba kva- li kované skutkové podstaty, ktoré sa spájali s výkonom sudcovskej právomoci alebo s rozhodovaním o veciach verejných, kde sa pre trestnosť činu skôr uvedené podmienky nevyžadovali.

Za trestné činy spojené s úplatkárstvom a podplácaním hrozil trest odňatia slobody, ktorý závisel od konkrétnej skutkovej podstaty a zároveň vedľajším trestom pre už uvedené trestné činy bola strata úradu a volebného práva. V od- sudzujúcom rozsudku pre trestné činy uvedené v zákone č. 150/1943 Sl. z. bolo potrebné vysloviť, že majetkový prospech, ktorý vinník získal trestným činom podľa tohto zákona, sa zhabe a prepadne v prospech štátu.

Zákon č. 150/1943 Sl. z. zaviedol inštitúty, ktoré v kontexte vtedajšieho obdo- bia môžeme považovať za prevratné. Právna norma používala modernú právnu terminológiu a upúšťala od pojmov, ktoré používal trestný zákonník. Boli de - nované všetky formy korupcie (podplácanie, prijímanie úplatku, nepriama ko- rupcia) a v súvislosti s týmito trestnými činmi zákon tiež de noval blízku osobu (táto de nícia sa týkala hlavne trestného činu podplácania).[42]

2.2 Trestnoprávna ochrana pred korupciou po druhej svetovej vojne

V povojnovom období bol prijatý zákon č. 86/1950 Zb. Trestný zákon, ktorého hlavný prínos spočíval v tom, že zrušil dvojkoľajnosť právneho systému zavede- ného po vzniku republiky a zjednotil právnu úpravu v Čechách a na Slovensku. Zároveň jeho prijatím bol zrušený trestný zákonník, ktorý sa dovtedy používal na Slovensku. Zákon okrem prijímania úplatku, podplácania a nepriamej korupcie poznal špeci cký trestný čin úplatkárstva pri voľbách (§ 156 zákona č. 86/1950 Zb.). Zákon zaviedol aj zánik trestnosti podplácania, ktorý bol upravený formou špeciálnej účinnej ľútosti. Objektívnu stránku trestných činov prijímania úplatku a podplácania chápal veľmi úzko, len v súvislosti s rozhodovaním vo veciach všeobecného záujmu alebo s výkonom takéhoto rozhodnutia.[43]

Trestného činu sa dopustila osoba, ktorá v súvislosti s rozhodovaním o ve- ciach všeobecného záujmu alebo s výkonom takéhoto rozhodnutia prijme alebo dá si sľúbiť úplatok. Podplácania sa dopustil ten, kto inému v súvislosti s rozho- dovaním o veciach všeobecného záujmu alebo s výkonom takéhoto rozhodnutia poskytne alebo sľúbi úplatok.

Zákon poznal aj osobitné ustanovenie o účinnej ľútosti. K beztrestnosti mohlo dôjsť len za podmienky, že páchateľ bol o úplatok požiadaný alebo aspoň ne- priamo mu to bolo naznačené (urobil o tom dobrovoľné oznámenie prokurátorovi alebo orgánu bezpečnosti).

Dňa 1. januára 1962 vstúpil do účinnosti zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon. Z pohľadu súčasnosti možno pôvodnú právnu úpravu hodnotiť ako krok vpred, pretože zákonodarca sa snažil silný ideologický náboj, ktorý bol v popredí v zá- kone č. 86/1950 Zb. potlačiť (aj vzhľadom na zmeny v spoločnosti), ale aj tak stále išlo o „socialistický trestný kódex“ (napr. z hľadiska usporiadania jednotlivých hláv osobitnej časti Trestného zákona atď.). Zákon č. 140/1961 Zb. bol po vzniku sa- mostatnej SR 1. januára 1993 recipovaný a stal sa súčasťou právneho systému SR.

Korupčné trestné činy zákonodarca začlenil do tretej hlavy (tretí oddiel) pod názvom „Úplatkárstvo“. Zákon rozoznával tri formy týchto trestných činov: prijímanie úplatku (§ 160 zákona č. 140/1961 Zb.), podplácanie (§ 161 zákona č. 140/1961 Zb.) a nepriama korupcia (§ 162 zákona č. 140/1961 Zb.). De nície jednotlivých foriem týchto trestných činov zákon prebral z predchádzajúceho Trestného zákona, zmenili sa však druhy a výška trestov. Trestné činy prijíma- nia úplatku alebo podplácania bolo možné spáchať len v súvislosti s obstaraním veci všeobecného záujmu. Tento pojem sa ďalej precizoval a súdna judikatúra ho ďalej doplňovala.

Základným znením bol § 160 zákona č. 140/1961 Zb., ktorý hovoril, že trestne zodpovedným je ten, kto za úplatok alebo inú nenáležitú výhodu zneužije svoje zamestnanie, povolanie, postavenie alebo funkciu na poskytnutie výhody nie- ktorej osobe alebo jej neodôvodnené uprednostnenie pred inými. Podľa § 160a zákona č. 140/1961 Zb. bol trestne zodpovedný ten, kto v súvislosti s obstará- vaním veci všeobecného záujmu priamo alebo cez sprostredkovateľa prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok alebo inú nenáležitú výhodu. Podľa § 161 zákona č. 140/1961 Zb. bol trestne zodpovedný ten, kto poskytol úplatok alebo inú nená- ležitú výhodu alebo sľúbil inému, aby tento zneužil svoje zamestnanie, povolanie, postavenie alebo funkciu na poskytnutie výhody niektorej osobe.

Zákonom č. 102/1995 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon č. 140/1961 Zb., došlo k zrušeniu trestnej zodpovednosti za trestný čin podplácania podľa § 161 a § 162 zákona č. 140/1961 Zb. a k zrušeniu ustanovenia o účinnej ľútosti podľa § 163 zákona č. 140/1961 Zb. Tieto ustanovenia boli zrušené v dôsledku toho, že došlo k názoru o „beztrestnosti osôb“, ktoré podplácajú a že tieto osoby budú oznamovať prípady podplácania orgánom činným v trestnom konaní. To sa však v praxi nepotvrdilo, a preto došlo k ďalšej novele, a to zákonom č. 10/1999 Z. z., kde bol opäť zavedený trestný čin podplácania. Nasledujúca novela (zákon č. 183/1999 Z. z.) zmenila názov tretieho oddielu z pôvodného „Úplatkárstva“ na „Korupciu“ a do zákona vložila nové skutkové podstaty. Novely z roku 1999 sa snažili vystihnúť všetky požiadavky medzinárodných dohovorov a aktov vrátane OECD, Rady a Európskej únie, ktoré boli pre Slovenskú republiku záväzné.

Skutkové podstaty boli rozšírené o formy konania – poskytnúť, sľúbiť úplatok, ako aj prijať, žiadať, dať si sľúbiť úplatok; priamo alebo cez sprostredkovateľa.

Novým bolo ustanovenie § 160b a § 161b zákona č. 140/1961 Zb. o trestnosti podplácania zahraničného verejného činiteľa v zahraničnom obchode, ako aj § 160c a § 161c zákona č. 140/1961 Zb. o trestnosti podplácania členov zahranič- ného parlamentného zhromaždenia, sudcov alebo úradníkov medzinárodných, nadnárodných medzivládnych organizácií. V týchto prípadoch postačovalo, že k podplácaniu došlo v súvislosti s výkonom funkcie, aj keď svoje povinnosti neporušili.[44]

3 Trestnoprávna úprava korupcie v Slovenskej republike

Základným prameňom trestného práva v Slovenskej republike je Trestný zákon. Ôsma hlava osobitnej časti Trestného zákona, ktorá sa člení na 5 dielov, zahŕňa trestné činy, ktoré priamo alebo nepriamo ohrozujú chod právneho štátu naru- šením alebo ohrozením poriadku vo verejných veciach (nie verejný poriadok) tým, že ohrozujú riadny a bezproblémový chod štátnych inštitúcií a iných orgánov verejnej moci niektorým z konaní uvedených v skutkových podstatách jednot- livých trestných činov. Trestné činy zaradené v tejto hlave nie sú zamerané proti individuálnym právam a slobodám jednotlivca, aj keď hmotným predmetom útoku sú často aj jednotlivci, ale smerujú proti výkonu právomocí týchto orgánov a jednotlivcov a proti ich rozhodnutiam.

3.1 Trestnoprávna úprava korupcie podľa Trestného zákona

Naša právna úprava rozlišuje v zmysle Trestného zákona (ďalej aj „TZ“) aktívnu, pasívnu a nepriamu korupciu.

V prípade pasívnej korupcie hovoríme o prijímaní úplatku a inej náležitej výhody, pri aktívnej korupcii ide o podplácanie a v neposlednom rade je rozšírená v našej spoločnosti aj nepriama korupcia.

Pasívna korupcia

Podľa významu slova úplatok sa v zmysle § 131 TZ de nuje tento pojem ako „vec alebo iné plnenie majetkovej či nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok. Plnenie majetkovej povahy môže spočívať v poskytnutí peňazí, ale aj v zaplatení dovolenky alebo rekreácie“.[45] Môžeme sem zaradiť aj určité vzájomné majetkové výhody. Úplatkom teda uplácaný získava určitý prospech, na ktorý nemá právny nárok. „Za plnenie nemajetkovej povahy môžeme považovať napríklad poskytnutie sexuálneho styku, neodôvodnené zaoberanie sa vecou iného v kratšom čase, prí- padne zvýhodňovanie v kariérnom postupe.“[46]

Trestné činy proti poriadku vo verejných veciach sú upravené v ôsmej hlave Trestného zákona. Korupcia je obsiahnutá v treťom diele. Sú to úmyselné prečiny, ale aj zločiny.

Skutkové podstaty trestného činu prijímania úplatku sú upravené v § 328 až 330 TZ. K spáchaniu trestného činu prijímania úplatku dôjde vtedy, ak páchateľ (akceptant úplatku) priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok, aby konal alebo sa zdržal konania tak, že poruší svoje povinnosti vyplývajúce zo zamestnania, povolania, postave- nia alebo funkcie. Páchateľ žiada úplatok vtedy, ak zreteľne, výslovne, písomne alebo inak prejaví svoju vôľu získať pre seba alebo inú osobu úplatok. Pri žiadaní úplatku sa nevyžaduje, aby páchateľ žiadal úplatok výslovne, stačí akékoľvek kona- nie, z ktorého je zrejmé, že páchateľ úplatok očakáva a chce. Páchateľ si dá sľúbiť úplatok, ak neodmietne ponuku úplatku a berie ju ako záväzný sľub, a to aj v prí- pade, ak je tento úplatok sľúbený pre inú osobu. Nezáleží na tom, či neskôr dôjde k splneniu sľubu a úplatok bude poskytnutý. Už samo prijatie sľubu je dokonaným trestným činom. Subjekt tohto trestného činu je špeciálny, páchateľom môže byť len osoba, ktorá má zamestnanie, povolanie, postavenie alebo funkciu, z ktorej jej vyplývajú povinnosti takéhoto druhu, ktoré môže za úplatok porušiť. Z uve- deného hľadiska ide o pomerne široko formulovanú skutkovú podstatu, ktorej použitie je možné vo veľkom rozsahu. Predmetná skutková podstata v porovnaní s predchádzajúcim stavom rozšírila trestnosť prijímania úplatku aj o súkromnú sféru, kde dosiaľ trestná zodpovednosť spravidla neprichádzala do úvahy.

Subjektívna stránka tohto trestného činu vyžaduje úmyselné zavinenie, ktoré zahŕňa nielen úmysel prijať, žiadať alebo si dať sľúbiť úplatok, ale aj úmysel za úplatok konať alebo sa zdržať konania, a tak porušiť svoje povinnosti. Ak by páchateľ nemal úmysel konať alebo sa zdržať konania, nešlo by o korupciu, ale mohlo by to byť kvali kované ako niektoré z podvodných konaní.

V prípade § 329 TZ ide o klasické prijímanie úplatku v súvislosti s obstará- vaním vecí všeobecného záujmu. Tohto trestného činu sa môže dopustiť ten, kto v súvislosti s obstarávaním vecí všeobecného záujmu priamo alebo cez sprostred- kovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok. Vecou všeobecného záujmu sa podľa § 131 ods. 1 TZ rozumie záujem presahujúci rámec individuálnych práv a záujmov jednotlivcov, ktorý je dôležitý z hľadiska záujmov spoločnosti. Ide o obstarávanie všetkých úloh, na plnení ktorých má záujem celá spoločnosť, právnické osoby alebo aspoň väčšia skupina ľudí. Ob- starávaním vecí všeobecného záujmu je nielen samorozhodovanie o nich, ale aj ďalšie činnosti, ktoré môžu ovplyvniť rozhodnutie.

V ustanovení § 330 TZ ide o prijímanie úplatku so zahraničným prvkom. Podľa uvedeného ustanovenia Trestného zákona je ustanovená trestná zodpo- vednosť za korupciu v oblasti medzinárodného obchodu. Pre trestnosť prijímania úplatku je rozhodujúce, že zahraničný verejný činiteľ ako špeciálny subjekt tohto trestného činu prijal, žiadal alebo si dal sľúbiť úplatok v súvislosti s výkonom svojich úradných povinností.

Aktívna korupcia

Skutková podstata aktívnej korupcie, teda podplácania je de novaná v § 332 až 335 Trestného zákona, pričom je ich možné tiež chápať ako zrkadlový obraz trestných činov prijímania úplatku.

K spáchaniu trestného činu podplácania podľa § 332 TZ dôjde vtedy, ak pá- chateľ priamo alebo cez sprostredkovateľa sľúbi, ponúkne alebo poskytne úplatok inému, aby konal alebo sa zdržal konania tak, že poruší svoje povinnosti vyplýva- júce zo zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, alebo z tohto dôvodu priamo alebo cez sprostredkovateľa sľúbi, ponúkne alebo poskytne úplatok inej osobe. Adresátom plnenia môže byť aj príbuzný alebo iná osoba spriaznená s akceptantom plnenia.

Poskytnutím úplatku sa rozumie skutočné odovzdanie predmetu, ktorý tvorí úplatok alebo aj poskytnutie inej nemateriálnej výhody. Úplatok bude poskytnutý, ak osoba, ktorej je určený, ho priamo prevezme alebo si je vedomá toho, že jej bol iným spôsobom prevedený do dispozície alebo vlastníctva.

Podľa § 333 TZ páchateľ inému v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo alebo cez sprostredkovateľa poskytne, ponúkne alebo sľúbi úpla- tok, alebo z tohto dôvodu poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok inej osobe. Akceptant koná pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu v zmysle požiadaviek páchateľa.

Podplácania sa podľa § 334 TZ dopustí aj ten, kto priamo alebo cez sprostred- kovateľa zahraničnému verejnému činiteľovi alebo inej osobe poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok v súvislosti s výkonom úradných povinností alebo v súvislosti s výkonom jeho funkcie zahraničného verejného činiteľa v úmysle, aby sa získala alebo zachovala neprimeraná výhoda. Povinným znakom subjektívnej stránky je príčina (motív) takéhoto konania, a to, že chce, aby sa v rámci medzinárodného obchodu získala alebo zachovala neprimeraná výhoda. Z hľadiska dokonania činu nie je rozhodujúce, či podplácaný v skutočnosti pri výkone svojej funkcie páchateľa nejakým spôsobom zvýhodní.

Nepriama korupcia

Nepriama korupcia je upravená v § 336 TZ, podľa ktorého sa páchateľ dopustí priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo dá si sľúbiť úplatok za to, že bude svojím vplyvom pôsobiť na výkon právo- moci osoby uvedenej v § 328, § 329 alebo § 330 TZ, alebo za to, že tak už urobil. Páchateľ (akceptant úplatku) teda uplatní vplyv svojej osoby alebo postavenia na osobu uvedenú v § 328 až 330 TZ, bez toho, aby jej poskytol výhodu plynúcu z úplatku, ktorý mu bol poskytnutý. Ide teda o intervenciu páchateľa u skôr uvedených osôb.

Nepriamej korupcie sa dopustí aj ten, kto priamo alebo cez sprostredkovateľa inému sľúbi, ponúkne alebo poskytne úplatok za to, že bude svojím vplyvom pôsobiť na výkon právomoci osoby uvedenej v § 332, § 333 alebo § 334 TZ, alebo za to, že tak už urobil, alebo z tohto dôvodu poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok inej osobe.

V prípadoch, ak páchateľ len predstiera, že bude svojím vplyvom pôsobiť na výkon právomocí danej osoby, ale v záujme vybavenia veci nepodnikne nič, a ani nemal úmysel niečo podniknúť, dopustí sa trestného činu podvodu, prípadne pokusu, ak úplatok žiadal, ale ho neprijal. Tiež nemožno opomenúť zánik trest- nosti podplácania. Podľa § 86 TZ sú ustanovené osobitné prípady účinnej ľútosti, podľa ktorých trestnosť trestného činu zaniká aj vtedy, pokiaľ ide o trestný čin podplácania a nepriamej korupcie, ak páchateľ úplatok poskytol alebo sľúbil len preto, že bol o to požiadaný a urobil o tom dobrovoľne bez odkladu oznámenie orgánu činnému v trestnom konaní alebo Policajnému zboru; vojak môže toto oznámenie urobiť aj svojmu nadriadenému alebo služobnému orgánu a osoba vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo výkone väzby aj príslušníkovi Zboru väzenskej a justičnej stráže. Podmienkou tohto zániku trestnosti podplácania je fakt, že osoba bola o úplatok požiadaná a urobila o tom ihneď oznámenie príslušnému orgánu.[47]

3.2 Zákonný postih korupcie

V prípade hľadania de nície korupcie je hlavne potrebné diferencovať užší pohľad tzv. právny, pri ktorom je nevyhnutné vychádzať z právnych predpisov, cha- rakterizujúcich korupčné konanie ako protiprávne, pričom pri širšom vnímaní korupcie sa neprihliada na rozmer zákonnosti, keďže dôležitú úlohu v takomto prípade predstavuje hlavne verejná mienka. Ustanoveniami o korupcii, s ktorými sa stretávame v Trestnom zákone, plní Slovenská republika záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv a dokumentov.

Korupciu ako takú je nutné posudzovať v širšom kontexte ako termín úplat- kárstvo, keďže spočíva v prijímaní úplatku, podplácaní alebo ktoromkoľvek inom správaní vo vzťahu k osobám, ktorým sú zverené právomoci vo verejnom alebo súkromnom sektore, disponujúcimi povinnosťami bezprostredne sa viažucimi na ich postavenie s cieľom získať výhody, na ktoré sa nevzťahuje žiadny právny nárok.

Na všetky základné skutkové podstaty trestných činov prijímania úplatku a podplácania nadväzujú samostatné, kvali kované skutkové podstaty viažuce na seba aj okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby odňatia slobody ako legálne vyjadrenie miery závažnosti foriem korupcie. Významnejšia miera závažnosti trestného činu môže spočívať v okolnosti, že páchateľ je verejným činiteľom, prípadne, že bol čin spáchaný vo veľkom rozsahu (suma dosahujúca najmenej 133-tisíc eur) alebo bol čin spáchaný závažnejším spôsobom konania.

Trestný zákon súčasne predvída aj korupčné správanie v súvislosti so skutko- vými podstatami trestných činov, ktoré sú tak výrazom snahy o ochranu hospo- dárskej súťaže, keďže pri trestných činoch machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe zavádza v súvislosti s nimi korupčný prvok, ako aj výrazom snahy o ochranu zákonnosti trestného konania a konania pred súdom, keďže pri trestnom čine marenia spravodlivosti zavádza korupčný prvok v súvislosti s pôsobením na stranu trestného konania, účastníka súdneho konania, svedka, znalca, tlmočníka, prekladateľa alebo orgán činný v trestnom konaní.

Z praktických skúseností prípadov vyšetrovaných Úradom boja proti ko- rupcii Prezídia Policajného zboru (od roku 2012 je tento orgán súčasťou NAKA, t. j. Národnej kriminálnej agentúry). Táto úprava sa javí ako neúčelná a duplicitná, keďže toto konanie by bolo možné v prípade legislatívnej zmeny postihovať v zmysle všeobecnej úpravy korupcie za predpokladaného súbehu s označenými trestnými činmi, ktoré sú podľa platnej a účinnej právnej úpravy voči trestným činom korupcie vo vzťahu špeciality.

S poukazom na uvedené faktom ostáva, že korupčné konanie je ako také v rámci trestných činov machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe a trestného činu marenia spravodlivosti v porovnaní so všeobecnou právnou úpravou korupcie miernejšie postihované trestným právom, následkom čoho môže dôjsť k miernejšiemu uloženiu trestu pre páchateľa. Predmetnými ustano- veniami týkajúcimi sa vymedzenia skutkových podstát trestných činov korup- cie v Trestnom zákone sa garantuje ochrana spoločenského záujmu na čistote verejného života a obstarávaní vecí všeobecného záujmu v súlade s príslušnými zákonnými úpravami.

3.3 Riešenia a opatrenia problému korupcie

Nástroje verejnej politiky

Štát ako subjekt práva sa snaží riešiť existujúce problémy v spoločnosti a využíva pritom „nástroje intervencie“. V prípade riešenia problému korupcie môžeme nástroje verejnej politiky rozdeliť na

• nástroje regulačného charakteru (tzv. právne nástroje),

• nástroje administratívneho charakteru (tzv. organizačné nástroje),

• nástroje nančného charakteru,

• nástroje ekonomického charakteru.

Nástroje regulačného charakteru

Nástroje regulačného charakteru (tzv. právne nástroje) najčastejšie prostredníc- tvom trestnoprávneho, občianskoprávneho alebo administratívneho zavedenia sankcie určia všeobecne záväzné a vynútiteľné rámce, na základe ktorých sa re- alizuje verejná politika. Ide pritom o prehľadné vymedzenie foriem korupčného správania a ich trestnoprávneho, občianskoprávneho alebo administratívno- právneho postihu.[48]

Medzi právne nástroje, ktoré majú potenciálny dosah na zníženie korupčného správania v SR môžeme zaradiť:

ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., ktorým sa novelizovala Ústava SR, rozšíril a spresnil právomoci Najvyššieho kontrolného úradu SR, ÚS SR, zaviedol inštitút verejného ochrancu práv, Súdnu radu SR a spresnil mechanizmy nominovania sudcov,

zákon č. 583/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy v znení neskorších predpisov – ide o nové pravidlá tvorenia rozpočtu a hos- podárenia na zabezpečenie transparentnosti a jednotnosti,

ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov,

zákon č. 369/2004 Z. z., ktorý novelizoval zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.

 

 

Nástroje administratívneho charakteru (tzv. organizačné nástroje)

Nástroje administratívneho charakteru majú potenciál znižovať dosah korupč- ného správania v SR. Medzi takéto nástroje môžeme zaradiť:

 

nástroj centralizovaného koordinačno-usmerňovacieho úseku boja proti ko-

rupcii a klientelizmu – Úrad vlády SR, odbor prevencie proti korupcii,

nástroj „súdneho manažmentu“, kladie si za cieľ preverovať a vylepšovať pra- covné postupy zaužívané na súdoch a následne ich overovať a optimalizovať,

rozšírenie kompetencií Najvyššieho kontrolného úradu SR,

mechanizmy na kontrolu poskytovania a následného čerpania prostriedkov EÚ,

posilnenie nezávislosti súdnej moci – vznik Súdnej rady SR,

posilnenie etickej zodpovednosti súdnej moci: súdny kódex, t. j. Zásady sudcovskej etiky, zavádza disciplinárne konanie a majetkové priznania sudcov.

 

 

Nástroje informačného charakteru

Nástroje informačného charakteru majú potenciál znižovať korupčné správanie v SR. Sú nimi napríklad:

 

Centrálny register zmlúv, ktorý je od 1. januára 2011 zoznamom zmlúv uzatvorených ministerstvami, ústrednými orgánmi štátnej správy, verejnoprávnymi inštitúciami a podriadenými organizáciami týchto inštitúcií – podľa zákona č. 546/2010 Z. z., ktorý novelizoval zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov nadobúda takáto zmluva účinnosť deň po zverejnení v registri,

Úrad pre verejné obstarávanie, ktorý prostredníctvom svojho portálu za- bezpečuje prehľadné obstarávanie verejných zákaziek, ako sú tovary, služby a stavebné práce,

pripomienkové konanie na internete – na základe smernice na prípravu a predkladanie materiálov na rokovanie vlády SR musia byť všetky pred- kladané materiály na rokovanie vlády predkladateľom zverejnené na jeho internetovej stránke,

zákon č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov – politické strany a hnutia majú zo zákona povinnosť každoročne predkladať NR SR do konca apríla výročnú správu za predchádza- júci kalendárny rok, čo má za cieľ zvýšenie transparentnosti a sprehľadnenie nancovania politických strán a hnutí,

majetkové priznania verejných činiteľov a sudcov na internete,

opatrenia na zvýšenie dostupnosti informácií o činnosti justície – súdne rozhodnutia sa zverejňujú na internete,

otvorené pripomienkové konanie na samosprávnej úrovni – je povinnosťou miestnej samosprávy, aby zverejnila všetky svoje návrhy na internete a úradnej tabuli.

 

 

Nástroje ekonomického charakteru

Za ekonomické nástroje, ktoré majú potenciálny dosah na zníženie korupcie v SR, možno považovať:

 

privatizáciu, dereguláciu a liberalizáciu energetiky – napríklad pri privatizácii

SPP bola zmena vlastníka základným predpokladom eliminácie politických tlakov, možností korupcie a ich negatívnych dopadov na riadenie podniku a výsledky jeho hospodárenia,

vytvorenie centrálneho registra daňových a účtovných dokladov – predpo- kladá zabránenie manipulácie s účtovnými a daňovými dokladmi, ktoré sú už riadne zaúčtované,

zníženie možnosti úhrady v hotovosti na nutné minimum – tento nástroj bráni vyplácaniu pochybných transakcií, ktoré slúžia len na zakrytie úplat- kárstva.

4 Korupcia vo verejnej správe a verejnom sektore

 

Orgány verejnej správy napĺňajú záujem verejnosti, podieľajú sa na verejných veciach. Na tento účel potrebujú moc, ktorá prináša určité podoby zlyhania, medzi ktoré patrí aj korupcia. H. Whitton[49] vníma korupciu ako neetickú sú- časť verejnej správy, ako zlyhanie profesijnej etiky a inštitúcií verejného sektora. Netransparentné, neefektívne, nepredvídateľné a preregulované prostredie verej- nej správy je pre ňu živnou pôdou.

Pre definíciu korupcie vo verejnej správe podľa R. Pomahača a O. Vidlákovej[50] platí:

• vždy sa jej zúčastňujú aspoň dve osoby (korumpujúci a korumpovaný);
• jej účastníci sa ju snažia utajiť;
• v rámci nej sa vytvárajú prvky vzájomného záväzku a prospechu;
• jej aktérmi sú jednak tí, ktorí chcú, aby nejaké rozhodnutie zodpovedalo ich predstavám alebo potrebám a jednak tí, ktorí proces rozhodovania priamo ovplyvňujú;

• v podvodnom konaní je zapojený orgán verejnej moci;
• vždy ide o porušenie dôvery spojenej s výkonom určitej funkcie a zároveň o porušenie povinnosti a zodpovednosti súvisiacej s touto funkciou;

• dochádza k rozporom sociálnych rol, pretože tí, ktorí sa jej dopúšťajú, prepájajú výkon verejných a súkromných rol.

D. Klimovský[51] uvádza, že korupciu vo verejnej správe je možné de novať ako monopolné postavenie určitého subjektu doplnené o diskrétnosť (voľnosť v úvahe), pričom v celom modeli absentuje zodpovednosť.

„Korupcia vo verejnom živote má viacero podôb, súvislostí a zahŕňa celú mno- žinu javov, ktoré sa dajú označiť ako korupčné správanie. De novanie korupcie nie je jednoduché, ťažko sa hľadá všeponímajúca a vyčerpávajúca de nícia tohto javu.“[52] Podľa V. Pirošíka[53] možno korupciu vo verejnom sektore jednoznačne de novať ako zneužitie zverenej moci nad verejným majetkom s cieľom získať vlastné, súkromné výhody, dochádza k uprednostneniu súkromného záujmu pred záujmom verejným. Je zlyhaním kolektívneho konania, kde minimálne dvaja jedinci majú na úkor ostatných prospech. Môže ísť o zlyhanie zo strany inštitúcie alebo zo strany jednotlivcov. Vzniká z toho dôvodu, že zákony či inštitúcie ju umožňujú, resp. ju efektívne netrestajú a aj preto, že postoje ľudí, ich hodno- tové nastavenie ju v tom podporujú alebo tolerujú. „Korupcia má vo všetkých svojich podobách dopady na verejné zdroje, či už v podobe zvýšených nákladov kvôli zneužitiu verejných prostriedkov, alebo dodatočne vyvolanej záťaže verejných rozpočtov, a tak sa v konečnom dôsledku týka všetkých občanov. Diskvali kuje tiež miestnu verejnú správu a otvára priepasť medzi občanmi a verejným životom.“[54]

Korupcia sa prejavuje zložitosťou fungovania verejnej správy, nejednoznač- ným a neprehľadným významom vydaných smerníc, právnych predpisov, nedo- statočnou kontrolou verejných nancií (zo strany nezávislých orgánov na strane verejného sektora), politickými nomináciami vybraných aktérov do vrcholových funkcií a tiež ju podmieňuje vzájomné prepojenie verejného a súkromného sek- tora v správnych radách veľkých podnikov.[55] Problematika korupcie vo verejnej správe je permanentne aktuálnym problémom, rozhlodáva spoločenské a medzi- ľudské vzťahy, deformuje spoločnosť, pácha nevyčísliteľné morálne aj materiálne škody. Osobitne nebezpečnou sa stáva vtedy, ak prerastie do najvyšších štátnych funkcií, do politických centrál, do podnikateľských špičiek. Najcitlivejšie je vní- maná na úrovni, na ktorej ju pociťujú radoví občania, v polohe činnosti miest- nych, resp. obecných a regionálnych orgánov verejnej správy.[56]

Korupcia presahuje hranice verejnej správy, prejavuje sa v politickom a súd- nom systéme, znižuje dôveryhodnosť štátu, efektívnosť využitia verejných zdrojov a ekonomickú výkonnosť. Jej prítomnosť je obvykle prejavom nedostatočného rešpektu korumpujúceho a korumpovaného voči stanoveným pravidlám. Rozťatie tohto kruhu by malo byť jednou z predných priorít verejnej správy, inštitúcie ve- rejnej správy a ich predstavitelia hrajú v boji s ňou kľúčovú rolu. Na jednej strane nesú zodpovednosť za vytvorenie transparentného právneho prostredia, ale musia aj sami rešpektovať vysoké etické štandardy a stanovené pravidlá. Transparentnosť zohráva dôležitú úlohu vo fungovaní demokratickej spoločnosti, má význam v informovaní verejnosti o veciach verejných. Občan ovplyvňuje a vytvára ve- rejnú politiku, s tým súvisí požiadavka sprístupnenia informácií týkajúcich sa verejných vecí – mal by mať prístup ku všetkým informáciám, ktoré ovplyvňujú jeho rozhodovanie. Poskytovanie informácií je najúčinnejší preventívny prostrie- dok proti korupcii. Čím viac informácií bude pre občanov sprístupnených, tým bude menší priestor pre korupciu.[57] Prístup k informáciám prispieva k dobrému a zodpovednému fungovaniu správy vecí verejných, posilňuje dôveru občana v štát a jeho orgány.

S korupciou vo verejnej správe súvisí aj tzv. kon ikt záujmov. Kon ikt záuj- mov sa deje, keď orgán vykonáva rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú verej- nosti a na rozhodnutie vplývajú vlastné záujmy. Určitým druhom kon iktu je nepotizmus. Ide o situáciu, keď jednotlivec zneužije svoju právomoc v prospech rodinného príslušníka. O klientelizme hovoríme, keď jednotlivec zneužije prá- vomoc pre svojich známych. Korupciu, nepotizmus, neprofesionálny prístup, neefektívne a netransparentné vynakladanie verejných prostriedkov možno po- zorovať vo verejnej správe v podmienkach Slovenskej republiky. Determinuje vzťah verejného sektora a jeho spoluprácu so súkromným sektorom.

Podľa V. Nižňanského a K. Tomanovej[58] v Slovenskej republike existuje 11 charakteristických prvkov schopných ovplyvňovať mieru korupcie vo verej- nom sektore. Ide o tieto charakteristiky:

 

a)  verejná správa rozhoduje, ale súčasne aj realizuje a následne kontroluje výkon svojich vlastných rozhodnutí (t. j. neexistuje jednoznačné rozdelenie kompetencií medzi jej jednotlivými subsystémami),

 

b)  verejná správa nie je zameraná na podporu zmien, ale pôsobí skôr ako brzda ekonomického rozvoja,

 

c)  v oblasti verejného sektora pretrváva sektorová hierarchizácia namiesto sektorového partnerstva,

 

d)  centralizmus v oblasti verejného sektora je eliminujúcim aspektom mobilizácie a aktivizácie ľudského potenciálu,

 

e)  aktivity jednotlivých inštitúcií verejného sektora sú nedostatočne a neefektívne koordinované a kooperované,

 

f)  správne konania sú neprehľadné a netransparentné, na všetkých úrovniach systému verejnej správy sa nedodržiavajú zákonné postupy,

 

g)  tok verejného nancovania a hospodárenia s verejnými nanciami je netransparentný a neprehľadný,

 

h)  permanentnerastieneefektívnevyužívanieverejnýchvýdavkov(vrátane prerozdeľovacích mechanizmov),

 

i)  kvalita poskytovaných služieb, ich riadenie zo strany verejného sektora je nízke,

 

j) v prípade služieb zabezpečovaných orgánmi verejného sektora absentuje konkurencia.[59]

 

4.1 Prerozdeľovanie a čerpanie eurofondov

Vo všetkých oblastiach, na ktoré sú príslušné fondy viazané, môžeme pozorovať problém páchania trestného činu korupcie vo vzťahu k prerozdeleniu a čerpaniu prostriedkov zo štrukturálnych fondov EÚ, najmä formou akýchsi konzultačných služieb či prípravy podkladov pre úspešné čerpanie týchto prostriedkov. Jedným z najčastejších a najviac sa vyskytujúcich problémov v už spomínanej oblasti je predkladanie správnych podkladov na získanie takýchto prostriedkov zo štruk- turálnych fondov EÚ. Stretávame sa však aj s javom, že zo strany páchateľov nedochádza k používaniu týchto prostriedkov na taký účel, na aký bol tento nančný prostriedok poskytnutý.[60]

Pri formách páchania takejto trestnej činnosti korupcie a klientelizmu pri čerpaní a prerozdeľovaní prostriedkov zo štrukturálnych fondov EÚ majú spoloč- nosti vybudovaný so stikovaný postup, ktorý začína poradenstvom a prípravou nadhodnoteného projektu, až po zabezpečenie a schválenie samotného projektu. Následne cez blízke a spriaznené osoby, ktoré sú na príslušných riadiacich a kon- trolných orgánoch, zabezpečujú verejné obstarávanie s vopred dohodnutým víťazným subjektom. Takto majú pripravené spoločnosti a podnikateľské subjekty, prostredníctvom ktorých sú vykonávané ktívne úkony, a na základe takýchto ktívnych zmlúv o poradenstve sú nazbierané nančné prostriedky, ktoré sú následne presúvané k organizátorom a samotným realizátorom spomínaného biznisu.

Z uvedeného a avizovaného rozsahu pomoci štrukturálnych fondov EÚ je veľké množstvo schválených žiadostí o poskytnutie nenávratnej nančnej vý- pomoci s nedostatočnou kontrolou realizovaných projektov zo strany riadia- cich a kontrolných orgánov a následne aj implementačných agentúr. Z pohľadu počtu zainteresovaných podnikateľských subjektov na realizáciu projektov sa javí predmetná oblasť v nasledujúcom období ako vysokoriziková hlavne z pohľadu páchania trestného činu korupcie, klientelizmu, majetkových a hospodárskych trestných činov, a to najmä trestného činu poškodzovania nančných záujmov ES.

Na základe uvedenej činnosti je možné ustanoviť negatívne javy, ktoré priamo súvisia s prerozdeľovaním štrukturálnych fondov EÚ, a sú v priamom prepojení na neželané navyšovanie zmluvných cien. Navyšovaním zmluvných cien dochá- dza k nančne nevýhodnému odčerpávaniu nančných prostriedkov z rozpočtov EÚ a štátneho rozpočtu SR.

Ďalším negatívnym vplyvom je diskriminácia neúspešných, a dovolíme si povedať, poctivejších žiadateľov a samotného trhu, čím dochádza k realizácii menej potrebných projektov na úkor kvalitnejších a potrebnejších projektov.

V neposlednom rade nemôžeme zabudnúť ani na skutočnosť, že takýmto konaním určitých subjektov dochádza k poškodzovaniu a následnému oslabova- niu kreditu SR v zahraničí. Toto všetko môže mať takisto vplyv aj na odrádzanie zahraničných investorov od investícií v SR.

Celý proces čerpania štrukturálnych fondov EÚ má ako celok dlhodobý cha- rakter a je rozdelený na programové obdobia. Prioritou by mala byť snaha vylepšiť a skvalitniť mechanizmy, ktoré sú, či už priamo, alebo ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia