IMUNITA ÚSTAVNÝCH ČINITEĽOV

Autor: JUDr. ICLic. Tomáš Majerčák PhD.
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Pojem imunita pochádza z latinského slova immunitas a znamená oslobodenie od určitých povinností, alebo výsady. V oblasti práva nachádzame niekoľko definícii čo je to imunita. Imunita je „vyňatie z trestnej právomoci štátu, trestná nedotknuteľnosť“317 Imunitu ako právny pojem možno definovať ako oslobodenie určitých osôb od stíhania resp. obmedzenie štátnej právomoci proti ním. Inštitút imunity patrí ku klasickým inštitútom verejného práva. Už v starovekom Ríme požívali ľudoví tribúni ochranu pred zákonom, aby mohli slobodne vykonávať svoj úrad. Každý, kto sa pokúsil ich postavenie ohroziť bol potrestaný a mohol byť dokonca popravený. Historické základy v dnešnom ponímaní možno vidieť už napr. v čl. 9 anglickej Bill of Rights (1689), v ktorom je koncipovaná ako osobitná výhoda parlamentu (Dolnej snemovne) voči panovníkovi (monarchovi). Obsahom tejto výsady bola jednak nedotknuteľnosť poslanca za hlasovanie a prejavy v parlamente, jednak garancia, že člen parlamentu nemôže byť zatknutý a uväznený cestou na zasadanie, počas jeho zasadania, ani cestou späť. Dnešné chápanie imunity vychádza z pôvodnej myšlienky a to, že zástupcovia ľudu majú mať určité práva a záruky, ktoré posilňujú výkon ich funkcie a umožňujú im neohrozene plniť ich mandát . Z uvedeného vyplýva, že imunita ústavných činiteľov primárne má zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov, a riadny výkon ústavnej funkcie a samozrejme sekundárne chráni aj fyzickú osobu, ktorá je ústavným činiteľom.

Pojem imunita pochádza z latinského slova immunitas a znamená oslobodenie od určitých povinností, alebo výsady. V oblasti práva nachádzame niekoľko definícii čo je to imunita. Imunita je „vyňatie z trestnej právomoci štátu, trestná nedotknuteľnosť“317 Imunitu ako právny pojem možno definovať ako oslobodenie určitých osôb od stíhania resp. obmedzenie štátnej právomoci proti ním. Inštitút imunity patrí ku klasickým inštitútom verejného práva. Už v starovekom Ríme požívali ľudoví tribúni ochranu pred zákonom, aby mohli slobodne vykonávať svoj úrad. Každý, kto sa pokúsil ich postavenie ohroziť bol potrestaný a mohol byť dokonca popravený. Historické základy v dnešnom ponímaní možno vidieť už napr. v čl. 9 anglickej Bill of Rights (1689), v ktorom je koncipovaná ako osobitná výhoda parlamentu (Dolnej snemovne) voči panovníkovi (monarchovi). Obsahom tejto výsady bola jednak nedotknuteľnosť poslanca za hlasovanie a prejavy v parlamente, jednak garancia, že člen parlamentu nemôže byť zatknutý a uväznený cestou na zasadanie, počas jeho zasadania, ani cestou späť. Dnešné chápanie imunity vychádza z pôvodnej myšlienky a to, že zástupcovia ľudu majú mať určité práva a záruky, ktoré posilňujú výkon ich funkcie a umožňujú im neohrozene plniť ich mandát[1] [2]. Z uvedeného vyplýva, že imunita ústavných činiteľov primárne má zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov, a riadny výkon ústavnej funkcie a samozrejme sekundárne chráni aj fyzickú osobu, ktorá je ústavným činiteľom.

Teoretická koncepcia tohto ústavného inštitútu vymedzuje dve jeho podoby, a to imunitu materiálnoprávnu nazývanú aj indemnita a imunitu procesnoprávnu[3].

Imunita materiálnoprávna - indemnita znamená beztrestnosť, z čoho vyplýva, že určité konanie, aj keď napĺňa znaky protiprávnosti, nie je trestným činom a to z tohto dôvodu, že ústavodarca vyňal túto osobu, ktorá tento skutok spáchala z trestnoprávnej zodpovednosti. Indemnita môže byť absolútna - ak osoba nie je vôbec trestnoprávne zodpovedná, alebo čiastočná, ak ústavný činiteľ nie je trestnoprávne zodpovedný za určite skutky aj keď vykazujú znaky trestného činu. Funkciou indemnity je to, aby ústavný činiteľ svoju ústavnú funkciu vykonával slobodne, zodpovedne, podľa svojho svedomia a presvedčenia v súlade so sľubom a bez strachu z možnej trestnoprávnej zodpovednosti. Teda jej výsostným cieľom je zabezpečiť riadny výkon ústavnej funkcie a to bez strachu.

Imunita procesnoprávna - znamená určitú procesnoprávnu prekážku v tom aby sa stíhanie voči konkrétnej osobe začalo, alebo aby sa v ňom pokračovalo a to či už ohľadom trestného činu, priestupku alebo iného protiprávneho činu. Pre začatie trestného stíhania a jeho pokračovanie je potrebné, aby boli splnené určité podmienky stanovené ústavou, alebo zákonom[4]. Podstatou a cieľom procesnej imunity je taktiež zabezpečenie nerušeného plnenia funkcie ústavné činiteľa[5], ale aj ochranu ústavného činiteľa pred šikanovaní zo strany výkonnej moci.

Subjekty, ktorým ústava priznáva imunitu sú :

-     poslanci Národnej rady SR (čl. 78)

-     prezident SR (čl. 107)

-     sudcovia Ústavného súdu SR (čl. 136 ods. 1)

-     sudcovia všeobecných súdov (čl. 145 ods. 2)[6]

-     generálny prokurátor (čl. 136 ods. 3)[7].

I.      Imunita poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

Poslanecká imunitu obsahuje indemnitu i procesnoprávnu imunitu. Poslanecká indemnita je upravená v ods. 1 čl. 78, kde sa hovorí, že za hlasovanie v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej výboroch nemožno poslanca stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu. Poslanca nemožno stíhať za to ako hlasoval v parlamente a v jeho výborov a to nie len počas výkonu funkcie poslanca ale ani po jej zániku[8]. Teda aj keby hlasoval za zákony, alebo iné uznesenia národnej rady, ktorými by boli porušené ľudské práva - vyhladzovacie, diskriminačné, potupujúce, ktorými by bola naplnená skutková podstata niektorého trestného činu, alebo správneho deliktu nebolo by možné stíhať poslancov za to, že hlasovali za prijatie takéhoto zákona, alebo za prijatie takéhoto uznesenia.

Zodpovednosť poslanca za výroky, ktoré predniesol v parlamente, alebo vo výbore, je upravená v ods. 2 čl. 78 ústavy. Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej orgáne nemožno poslanca trestne stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu. Poslanec podlieha disciplinárnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky. Teda za akékoľvek výroky, ktoré sú prednesené v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej orgáne nemôže byť poslanec trestne stíhaný, ale môže byť disciplinárne stíhaný, ak dá súhlas národná rada.

V ods. 3 a 4 čl. 78 ústavy je upravená procesnoprávna imunita poslancov.

Poslanca nemožno trestne ani disciplinárne stíhať, ani vziať ho do väzby bez súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky; možno však prejednať priestupok, o ktorom to ustanoví zákon. Ak Národná rada Slovenskej republiky súhlas odoprie, trestné stíhanie alebo vzatie do väzby je počas trvania poslaneckého mandátu vylúčené. V takom prípade počas ďalšieho výkonu poslaneckého mandátu premlčacia doba neplynie[9].

Ak bol poslanec pristihnutý a zadržaný pri trestnom čine, príslušný orgán je povinný to ihneď oznámiť predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky. Ak mandátový a imunitný výbor Národnej rady Slovenskej republiky následný súhlas na zadržanie nedá, poslanec musí byť ihneď prepustený.

Podstatou a cieľom poslaneckej imunity to či už vo forme indemnity alebo procesnoprávnej imunity je zabezpečenie nerušeného plnenia funkcie zákonodarného zboru a ochrana slobody rozhodovania zákonodarného zboru. Účelom poslaneckej imunity nie je osobná sloboda poslanca[10]. Pre riadny a náležitý výkon mandátu poslanca je dôležité, aby poslanec hlasoval, vystupoval a konal slobodne podľa svojho svedomia a presvedčenia. Prostredníctvom ochrany poslancov imunitou sa má dosiahnuť primárny a konečný cieľ imunity - ochrana zákonodarného zboru. Imunita nie je individuálnym privilégiom (výsadou) poslanca, ale výsadou (právom) parlamentu, a to napriek tomu, že jej nositeľmi sú poslanci zákonodarného zboru a nie zákonodarný orgán ako taký. Logickým dôsledkom tejto konštrukcie je potom skutočnosť, že poslanec Národnej rady SR sa nemôže individuálnym prejavom vôle vzdať imunity[11], ale musí o tom rozhodnúť ten subjekt, ktorému toto privilégium prináleží, t. j. Národná rada SR[12]. Imunitu požíva poslanec Národnej rady SR počas celej doby výkonu svojho mandátu, a to bez ohľadu na to, či ju bude alebo nebude potrebovať.

Zákaz stíhania poslancov za hlasovanie v Národnej rade SR a v jej orgánoch je absolútny, trvalý a platí aj po zániku mandátu. Podľa môjho názoru táto indemnita je odôvodnená a potrebná pre riadny výkon funkcie poslanca[13]. Co sa týka výrokov, taktiež platí absolútny a trvalý zákaz trestného stíhania, ale len za výroky prednesené v národnej rade SR alebo v jej orgánoch, s tým, že za výroky môže byť poslanec stíhaný disciplinárne Národnou radou SR. Výrokom pri výkone funkcie sa rozumie nielen ústny, ale aj písomný prejav spojený s výkonom funkcie (napr. ústne prednesená interpelácia a jej písomné podanie). Indemnita sa nevzťahuje na výroky prednesené mimo parlamentu alebo mimo rokovania jeho výboru - na pôde politickej strany, ktorej je poslanec členom, na stretnutí s voličmi, na tlačových konferenciách v priestoroch médií. Pre vznik právneho účinku uvedeného v ustanovení čl. 78 ods. 2 sa vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to podmienka miesta a podmienka výroku predneseného v rámci výkonu poslaneckého mandátu. Voči uvedenému rozsahu indemnity nemožno namietať, nakoľko plne zodpovedá a súvisí s výkonom poslaneckého mandátu. Podľa môjho názoru, pre riadny výkon mandátu poslanca Národnej rady SR je dôležité, aby vystupovanie poslanca na rokovaniach Národnej rady SR alebo rokovaniach v jej orgánoch bolo slobodné a nezávislé.

Podľa úmyslu navrhovateľov článkom 78 ods. 2 poslednou vetou ústavného zákona č. 90/2001 Z.z., mala byť deklarovaná občianskoprávna zodpovednosť za výroky poslanca prednesené v Národnej rade SR a v jej orgánoch331. Účelom tohto doplnenia bolo výslovne ustanoviť, že hmotnoprávna imunita za výroky poslancov parlamentu prednesené ma pôde národnej rady sa vzťahuje len na trestnoprávnu zodpovednosť a nie aj na uplatnenie občianskoprávnej zodpovednosti. Tým sa mala zvýrazniť garancia občianskoprávnej ochrany tzv. „tretích osôb“, pretože výroky poslancov prednesené v parlamente (nie zriedka v priamom televíznom prenose) sa nesporne môžu dotknúť ich osobnej cti, či dobrej povesti. Absolútne chápanie hmotnoprávnej imunity totiž uplatnenie občianskoprávnej ochrany prostredníctvom žalôb na ochranu osobnosti vylučuje. Drgonec tvrdí, že„ na to isté správanie sa priznala indemnita pre trestnoprávnu zodpovednosť, ale vylúčila sa indemnita pre občianskoprávnu zodpovednosť. Uplatňovanie poslaneckého mandátu, ktoré v nemalej miere súvisí so slovom, s verbálnym prejavom, sa dostalo do sťaženého postavenia, pokiaľ ide o uplatnenie práva na kritiku a spolu s ním o uplatnenie kontrolnej právomoci parlamentu“332. V súlade s touto platnou právnou úpravou poslanec Národnej rady SR za výroky a prejavy uskutočnené pri výkone mandátu mal znášať občianskoprávnu zodpovednosť .

Novelizáciou ústavy a to schválením ústavného zákona č. 140/2004 Z. z. sa ustanovenie o občianskoprávnej zodpovednosti z ústavy vypustilo. Podľa navrhovateľa tejto novely Drgonca, vypustením tohto ustanovenia z ústavy poslanci mali nadobudnúť občiansko-právnu imunitu za výroky prednesené v národnej rade. Odôvodňoval to tým, že „ zásada spravodlivej rovnováhy, ktorá je [14] [15] [16]

základom riešenia proti sebe stojacich záujmov v právnom štáte je tak narušená v neprospech takého mimoriadne dôležitého ústavnoprávneho inštitútu, akým poslanecká indemnita bez pochybností je. Za účelom obnovenia rovnováhy v ústavnom postavení poslanca, ktorá sa nadmerne narušila schválením ústavného zákona č. 90/2001 Z.z. sa z čl. 78 ods. 2 vypúšťa jeho tretia (posledná) veta“[17]. Samozrejme vypustením tejto vety sa právny stav, mal vrátiť k stavu spred 30.6.2001[18]. Podľa môjho názoru v súlade s ústavou poslanci vždy boli a sú občianskoprávne zodpovední. Ak by chcel ústavodarca vylúčiť občianskoprávnu zodpovednosť poslancov, mal by to pozitívne vyjadriť v ústave[19]. Ale neurobil tak. Preto je jedno či veta o občianskoprávnej zodpovednosti poslanca v ústave bola alebo už tam nie je. Ak ústava výslovne neuvádza možnosť vyvodenia občianskoprávnej zodpovednosti za výroky poslanca Národnej rady SR, ešte to neznamená, že takáto možnosť ochrany práv nie je. Ak by ústavodarca chcel oslobodiť poslancov aj z pod občianskoprávnej zodpovednosti mal by to vyjadriť explicitne a to či už negatívne alebo pozitívne.

Autor úvodnej štúdie tejto publikácie L. Orosz (časť II. 1. 3) zdôrazňuje, že popri minimálne diskutabilnom zámere sledovaným tzv. „Drgoncovou“ ústavnou novelou sa ňou opätovne otvoril aj problém interpretácie prvej vety čl. 78 ods. 2 ústavy („Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej orgáne nemožno poslanca trestne stíhať...“). Ide o hľadanie odpovede na otázku, či možno slovné spojenie „trestne stíhať“ vykladať extenzívne, t. j. aj vo vzťahu k uplatneniu občianskoprávnej zodpovednosti. Podľa L. Orosza treba súhlasiť s tým, že účel tejto ústavnej iniciatívy možno zreteľne vyvodiť z citovaného textu dôvodovej správy, ale zároveň poukazuje na to, že je diskutabilné, či tento argument uplatňovaný J. Drgoncom postačuje. Vychádzajúc z tejto argumentácie sa v zhode s inými autormi tiež prikláňam skôr k názoru, že zvoleným legislatívno-technickým riešením sa zámer tejto rozoberanej ústavnej novely nepodarilo dosiahnuť, t. j. poslanci za svoje výroky v parlamente podľa môjho názoru naďalej podliehajú občianskoprávnej zodpovednosti.[20] [21]

Pre úvahy o uplatnení občianskoprávnej zodpovednosti je nevyhnutné ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU