Realizácia práva na ochranu osobných údajov v predzmluvných vzťahoch

Autor: Mgr., Martina Kovalčíková
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Výber kvalitného zamestnanca na pracovné miesto je nesmierne náročným procesom. Na prijatie takéhoto rozhodnutia potrebuje zamestnávateľ dostatok informácií o fyzickej osobe, ktorá sa uchádza o pracovné miesto. Takéto informácie zamestnávateľ získava počas výberového konania alebo pracovného pohovoru. Vzťahy, ktoré vznikajú medzi zamestnávateľom a fyzickou osobou, označované ako predzmluvné vzťahy, sú predmetom upravy ustanovenia § 41 Zákonníka práce. V tomto ustanovení zákonodarca vymedzil rozsah informácií, ktoré je zamestnávateľ oprávnený požadovať od fyzickej osoby v týchto vzťahoch. Robí tak z nasledujúcich dôvodov. Prvý spočíva v samotnej povahe predzmluvných vzťahov. V prípade druhého ide o právnu úpravu práva na ochranu osobných údajov reprezentovanú vnútroštátnou, európskou ako aj medzinárodnou právnou úpravou.

Výber kvalitného zamestnanca na pracovné miesto je nesmierne náročným procesom. Na prijatie takéhoto rozhodnutia potrebuje zamestnávateľ dostatok informácií o fyzickej osobe, ktorá sa uchádza o pracovné miesto. Takéto informácie zamestnávateľ získava počas výberového konania alebo pracovného pohovoru. Vzťahy, ktoré vznikajú medzi zamestnávateľom a fyzickou osobou, označované ako predzmluvné vzťahy, sú predmetom upravy ustanovenia § 41 Zákonníka práce. V tomto ustanovení zákonodarca vymedzil rozsah informácií, ktoré je zamestnávateľ oprávnený požadovať od fyzickej osoby v týchto vzťahoch. Robí tak z nasledujúcich dôvodov. Prvý spočíva v samotnej povahe predzmluvných vzťahov. V prípade druhého ide o právnu úpravu práva na ochranu osobných údajov reprezentovanú vnútroštátnou, európskou ako aj medzinárodnou právnou úpravou.

Predzmluvné vzťahy sú pracovnoprávnymi vzťahmi. Sú predmetom úpravy pracovného práva. Na rozdiel od pracovnoprávneho vzťahu, ktorý vzniká medzi zamestnávateľom a zamestnancom, sa v prípade predzmluvných vzťahov neuplatňuje princíp subordinácie, ale rovnosti účastníkov. Ochranná funkcia pracovného práva, ktorá je jeho základnou funkciou, má za úlohu chrániť slabšieho účastníka pracovnoprávneho vzťahu. V prípade vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom je slabším účastníkom zamestnanec. Keďže predzmluvné vzťahy sú taktiež vzťahmi pracovnoprávnymi, a teda sú predmetom právnej úpravy pracovného práva, aj na tieto vzťahy sa bude vzťahovať ochranná funkcia. No v prípade pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom môžeme hneď určiť, kto bude vystupovať v slabšej pozícii vzhľadom na existenciu princípu subordinácie. Pri predzmluvných vzťahov je situácia iná. Vzťah medzi zamestnávateľom a fyzickou osobou uchádzajúcou sa o pracovné miesto je vzťahom založeným na princípe rovnosti. Vychádzajúc z právnej úpravy predzmluvných vzťahov v Slovenskej republike, konkrétne z ustanovenia § 41 Zákonníka práce bude subjektom, ktorému sa bude poskytovať ochrana, fyzická osoba uchádzajúca sa o zamestnanie. Úprava predzmluvných vzťahov v ustanovení § 41 Zákonníka práce teda poskytuje ochranu fyzickej osobe, ktorá je v prípade účasti na výberovom konaní alebo pracovnom pohovore podrobovaná rôznym otázkam. Niektoré otázky majú taký charakter, že sú spôsobilé zasiahnuť do intímnej sféry uchádzača o zamestnanie resp. do jeho súkromia, a tým aj do jeho osobnosti. Uvedené ustanovenie poskytuje ochranu súkromia fyzickej osoby a v rámci toho aj ochranu osobných údajov. „Cieľom pracovnoprávnej úpravy predzmluvných vzťahov podľa ust. § 41 Zákonníka práce je aj ochrana súkromia fyzickej osoby pri spracovávaní jej osobných údajov, rovnako aj ochrana osobnostných práv podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka.“1

V prípade slovenskej právnej úpravy práva na ochranu osobných údajov treba vychádzať z Ústavy Slovenskej republiky. A to predovšetkým z čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý upravuje právo na súkromný a rodinný život. Odsek 3 tohto článku zakotvuje právo každého na ochranu osobných údajov. Jeho znenie možno považovať za určitú formu konkretizácie odseku 1 tohto článku, teda za akési obsahové vymedzenie rámca práva na súkromný a rodinný život. „ ... právny základ na osobitnú právnu úpravu ochrany osobných údajov tvorí Ústava SR. Podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života. Odsek 3 citovaného ustanovenia je v uvedenom smere ešte konkrétnejší ....“[1] [2]

Európska únia v rámci svojej sociálnej politiky považuje právo na ochranu osobných údajov za súčasť práva na súkromie. Vyjadrila to aj v dokumente „Agenda sociálnej politiky Európskej Komisie z 28. júna 2000, v ktorom sa zaviazala rozvíjať a rešpektovať základné sociálne práva, ako aj právo na ľudskú dôstojnosť a právo na súkromie, pod ktoré zahŕňa aj právo na ochranu osobných údajov v pracovnoprávnych vzťahoch. „Za hlavné ciele Agendy sociálnej politiky Komisie z 28 júna 2000 v pracovnoprávnych vzťahoch považuje zaručenie rozvoja a rešpektovania základných sociálnych práv, práva na ľudskú dôstojnosť a práva na ochranu súkromia, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj ochrana osobných údajov. “[3] V súvislosti s úpravou práva na ochranu osobných údajov má v práve Európskej únie dôležité postavenie Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 95/46/EC o ochrane jednotlivcov pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov z 24. októbra 1995. „Hlavným nástrojom pri ochrane osobných údajov v EÚ je Smernica o ochrane údajov, ktorá je často označovaná ako „Všeobecná smernica“.“[4]

Aj právo Rady Európy považuje právo na ochranu osobných údajov ako súčasť práva na súkromný život. Dokazuje to aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Európsky súd pre ľudské práva sa nesnaží vo svojich judikátoch iba o vymedzenie pojmu súkromný život ale aj o jeho obsahové vymedzenie. Robí tak aj v prípade Z v. Finland. V tomto prípade Európsky súd pre ľudské práva vyslovil „že článok 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách sa vzťahuje aj na ochranu osobných údajov.“[5]

Teória pracovného práva v súvislosti so zásahmi do práva na súkromie, a teda aj ochranou osobných údajov stanovuje určité požiadavky, ktorými by sa mali takéto zásahy spravovať. Ide o zásadu legality, legitímnosti a zásadu proporcionality. Tieto zásady sú stanovené v súlade s judikatúrou štrasburských orgánov. „Podľa judikatúry štrasburských orgánov zásahy štátu do práva na súkromie sa majú spravovať zásadou legality, legitímnosti a proporcionality.“[6]

Všeobecná smernica ide v tomto smere ešte ďalej. Rozširuje tieto zásady vo vzťahu k právu na ochranu osobných údajov o ďalšie. A to o:

•       zásadu konečnosti,

•       zásadu transparentnosti,

•       zásadu dôvernosti a bezpečnosti a

•       zásadu kontroly.

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia