Ochrana ľudských práv a využitie agenta pri odhaľovaní najzávažnejších foriem kriminality

13.1.   Úvod

Odborné práce z trestného práva písané rukou či už sociológa, kriminológa, právneho teoretika alebo aj praktika vychádzajú jednotne z ustáleného záveru, že najzávažnejšou formou kriminality je organizovaný zločin. Medzi najnebezpečnejšie prejavy organizovaného zločinu patrí vysoká konšpiratívnosť, profesionalizmus, špecifickosť štruktúry a osobitosť fungovania každej jednej „zločineckej jednotky" a v neposlednom rade aktívna snaha o prenikanie do oficiálnych spoločenských, predovšetkým podnikateľských a politických štruktúr, teda úsilie o infiltráciu do legálnych oblastí života.

Legálna definícia zloči neckej skupiny je zakotvená v ustanovení § 129 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, podľa ktorého zločineckou skupinou sa na účely tohto zákona rozumie štruktúrovaná skupina najmenej troch osôb, ktorá existuje počas určitého časového obdobia a koná koordinovane s cieľom spáchať jeden alebo viacej zločinov, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 alebo niektorý z trestných činov korupcie podľa ôsmej hlavy tretieho dielu osobitnej časti na účely priameho alebo nepriameho získania finančnej alebo inej výhody. Citovaná definícia zločineckej skupiny je jediným formálno- právnym, legálnym vymedzením pojmu organizovaný zločin v národnom právnom poriadku.

Je potrebné poznamenať, že takto legálne definovaný pojem zločineckej skupiny sa javí prekonaný. Zvlášť problematickou imanentnou časťou definície je slovné spojenie „štruktúrovaná skupina". Markantným znakom súčasných tendencií vývoja organizovaného zločinu sa stáva tzv. decentralizácia štruktúr jednotlivých zločineckých organizácií spojená predovšetkým s technickou modernizáciou.

Vzhľadom na uvedené nie je prekvapujúce, že využívanie všeobecných metód práce pri objasňovaní trestných činov, súvisiacich s činnosťou členov zločineckej organizácie, je neefektívne a nie výnimočne v konečnom dôsledku absolútne zlyháva. Dôsledkom tohto stavu sa preto stáva návrat k (takmer zabudnutým) skôr existujúcim inštitútom, či zrod nových, inovatívnych opatrení, ktorých jednotiacim znakom je hraničná zákonnosť. Jedným z nástrojov využívaných v rámci trestného konania, ktorý rozhodne môžeme zaradiť do tejto nami označenej skupiny, je agent. Výnimočná efektívnosť procesu infiltrácie agenta do kriminálneho sveta však často naráža na právne mantinely postavené z noriem zabezpečujúcich ochranu ľudských práv.

Cieľom autora tohto príspevku je analýza trestnoprávnych ustanovení pojednávajúcich o inštitúte agenta (ako o určitom právnom transplantáte, ktorý bol „vtlačený" do existujúcej úpravy rôznych prostriedkov operatívno-pátracej činnosti), vo svetle vybranej judikatúry všeobecných súdov, osobitne v koreláte s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské práva.

13.2.   Východiskové poznámky

Pre odhaľovanie existencie a jednotlivých aktivít kriminálnych organizácií, predovšetkým štruktúry a metód ich činnosti, má podstatný význam postup policajných orgánov pred začatím trestného stíhania. Ako už bolo v rámci úvodných slov načrtnuté, charakteristickým rysom tejto fázy vyšetrovania je používanie špeciálnych vyšetrovacích prostriedkov. Faktické využitie zvláštnych operatívnych prostriedkov a vyšetrovacích techník, však mnohokrát môže znamenať nadraďovanie záujmu ochrany spoločnosti pred trestnými činmi nad rešpektovaním práv jednotlivca. Za predpokladu uprednostňovania takto interpretovaných záujmov spoločnosti s absenciou adekvátnej kontroly kompetentnými orgánmi, vysoko stúpa riziko zneužitia udelenej moci čo je bezprostredne spojené s porušovaním ľudských práv. Otázkami obdobného charakteru sa v posledných rokoch relatívne intenzívne zaoberá aj Medzinárodná spoločnosť pre trestné právo (L'Association internationale de droit pénal - AIDP).[1]. Vo svojich stanoviskách[2] zdôrazňuje, že práve v počiatočných fázach vyšetrovania môžu byť vážne ohrozené základné ľudské práva, a preto je nevyhnutné prihliadať na to, aby:

- neboli používané iné metódy vyšetrovania, resp. odhaľovania trestnej činnosti ako tie, ktoré sú upravené pozitívnym právom (princíp legality),

-   metódy odhaľovania trestnej činnosti pred začatím trestného stíhania (tzv. „proac- tive investigation") zasahujúce do občianskych práv by mali byť používané len v nevyhnutných prípadoch, ak nie sú k dispozícii menej reštriktívne právne prostriedky (princíp subsidiarity),

-   tieto postupy musia byť autorizované súdnym rozhodnutím alebo musia byť vykonávané pod súdnym dohľadom (princíp judiciarity),

-   tieto metódy môžu byť použité len v závažných prípadoch (princíp proporcionality).

Obsah požiadavky proporcionality je v uvedených intenciách vykladaný v dimenzii troch aspektov:[3]

-   existencia racionálnej súvislosti medzi posudzovaným opatrením a cieľom;

-   minimálne porušenie práv alebo slobôd;
-   vhodná rovnováha medzi účinkami obmedzujúceho opatrenia a legislatívnym cieľom (Najvyšší súd Kanady).[4]

Popísané všeobecne platné princípy je nutné bezvýhradne zachovávať aj pri nasadení agenta. Agent (agent infiltré, undecover agent) sa pohybuje na hranici zákona a zločinu, a môže ľahko skĺznuť do presvedčenia, že mu je dovolené všetko.[5] Jedná sa o procesný inštitút, ktorý od doby formálno-právneho zakotvenia vyvoláva radu polemík a výhrad.[6] Podľa názoru niektorých autorov[7] je to dané predovšetkým tým, že činnosť utajeného agenta už zo svojej podstaty musí byť založená na klame a predstieraní, čo logicky môže veľmi jednoducho viesť až k ovplyvňovaniu vôle sledovaných osôb (členov organizovanej zločineckej skupiny) alebo i ďalších inak nezúčastnených osôb jednať tak, ako by bez pôsobenia agenta nekonali. Existuje preto značné riziko, že činnosť agenta bude kvalifikovaná ako policajná provokácia.

Faktom však ostáva skutočnosť, že kombináciou spôsobu získavania trestnoprávne relevantných dôkazov spolu so spravodajskými schopnosťami agenta sa tomuto inštitútu žiadna iná metóda nevyrovná.

13.3.   Právny stav de lege lata

Kľúčovou právnou normou, upravujúcou skúmaný inštitút, účel jeho použitia a predpoklady nasadenia je ustanovenie § 117 Trestného poriadku.[8] V spojitosti s hmotnoprávnou úpravou (§ 30 Trestného zákona[9] [10]), zaručujúcou za splnenia zákonom stanovených predpokladov beztrestnosť osoby v právnej pozícii agenta v prípade spáchania činu inak trestného,11 vytvára táto trestnoprávna legislatíva predpoklad využitia tohto prostriedku operatívno-pátracej činnosti v kriminalistic- ky mimoriadne hraničných situáciách.

Agenta možno použiť iba za splnenia zákonom taxatívne stanovených kumulatívnych podmienok. Podľa § 117 ods. 1 Trestného poriadku: „Na odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov zločinov, korupcie, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa alebo trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti možno použiť agenta (podmienka č. 1). Jeho použitie je prípustné len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov by bolo iným spôsobom podstatne sťažené (podmienka č. 2) a získané poznatky odôvodňujú podozrenie, že bol spáchaný trestný čin alebo má byť spáchaný taký trestný čin (podmienka č. 3).". V ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia sú definované kritériá konania agenta: „Konanie agenta musí byť v súlade s účelom tohto zákona a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní alebo usvedčovaní ktorého sa zúčastňuje. Agent nesmie iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu; to neplatí, ak ide o korupciu verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa a zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.".

Z ...