Vydržanie v rímskom a súčasnom občianskom práve - spoločné znaky a odlišnosti

Právne dejiny Európy, ba aj celého sveta sú neoddeliteľne späté s rímskym právom. Všetky právne systémy sú nim viac, či menej ovplyvnené a práve to je dôvod, prečo je vyučované na právnických fakultách kdekoľvek na svete. Aj keď uplynulo mnoho rokov od zániku Rímskej ríše, viaceré inštitúty rímskeho práva si našli vo svojej m o- difikovanej podobe miesto aj v moderných právnych poriadkoch. Cieľom príspevku je poukázať na inštitút vydržania vo svetle rímskych spoločenských podmienok. V prvej časti príspevku sa pokúsime priblížiť rímske nazeranie na inštitút vydržania, v druhej časti poukážeme na náležitosti pre platné vydržanie a na najzásadnejšie rozdiely.

Inštitút vydržania v našom právnom priestore sa najčastejšie využíval v 90. rokoch 20. storočia, aj keď možnosť a prípady vydržania existovali aj predtým. Rozvoj používania tohto inštitútu súvisel najmä so zmenou spoločenských pomerov v štáte a so snahou o úpravu vlastníckych pomerov najmä k nehnuteľnostiam.

13.1.   Vydržanie v starovekom Ríme

Inštitút vydržania v rímskom práve nebol inštitútom absolútne rigidným a už len s prihliadnutím na dĺžku existencie Rímskej ríše je zrejmé, že nevyhnutne musel prejsť svojím vývojom. Neskorší latinský názov usucapio našiel svoj pôvod v skoršom inštitúte usus auctoritas, ktorý je používaný už v Zákone XII. tabúľ.[1] Pôvodné usus auctoritas bolo ustanovením dôkazového práva, teda skutočné a pokračujúce užívanie veci zbavovalo držiteľa povinnosti preukazovať titul nadobudnutia veci. Dôraz nebol kladený na získanie vlastníctva, ale na zbavenie povinnosti predložiť dôkaz.[2] Zákon XII. tabúľ neobsahoval žiadne podrobné ustanovenia, bol viac-menej rámcovým (samozrejme na svoju dobu veľmi pokrokovým) a v prípade usus auctoritas išlo o prevod držby bez ohľadu na spôsob nadobudnutia- pokiaľ nešlo o krádež, na zákonné vlastníctvo za predpokladu uplynutia zákonom stanovenej doby.[3] Vychádzajúc zo stavu vývoja rímskej spoločnosti a práva v kráľovskej dobe sa spoločne s inými nedomnievame, že pre usus auctoritas bolo nevyhnutné splnenie neskorších esenciálnych podmienok ako dobromyseľnosť a právny (právoplatný) titul.

S určitosťou môžeme však tvrdiť, že aj pre kráľovské usus aucotritas platili isté obmedzenia. Spomínanú istotu nadobúdame priamo z Gai. Inst. 2,45:

Sed aliquando etiamsi maxime quis bona fide alienam rem possideat, non tamen illi usucapio procedit, uelut si quis rem furtiuam aut ui possessam possideat; nam fur- tiuam lexXII tabularum usucapi prohibet, ui possessam lex Iulia et Plautia.

Niekedy však hoci aj niekto drží cudziu vec v tej najlepšej dobrej viere, mu vydržanie predsa len nepatrí, napríklad tomu, kto drží vec ukradnutú alebo násilne do držby vzatú. Vec ukradnutú zakazuje totiž vydržať zákon XII tabúľ, vec násilne do držby vzatú zákon Iulia a Plautia.

I keď Gaius vo svojej učebnici pracuje s pojmom usucapio, podľa nášho názoru, vychádzajúc z textu Zákona XII tabúľ sa spomínané obmedzenia vzťahujú k usus auctoritas.39 Následnému vývoju rímskej spoločnosti, zmene štátneho zriadenia sa musel prispôsobiť aj právny poriadok. Kráľovské usus auctoritas sa postupne transformuje na neskoršie usucapio. Premena usus aucoritas však, ako sme uviedli vyššie, nespočívala len v zmene názvu. Nová terminológia bola zrejme dôsledkom zmeny funkcie tohto inštitútu a svedčí, že starodávne usus auctoritas sa transformovalo na skutočné nadobúdacie usucapio predklasického a klasického rímskeho práva, čo je zjavné aj zo samotného slova usu capere (nadobudnúť užívaním).[4] [5] Aj keď sa nedá s určitosťou potvrdiť rozhodný čas odkedy k tejto premene došlo, predpokladámeme že lex Atinia (platná od 2 stor. p.n.l.) s pojmom usucapio pracuje a to tak, že vylúčila ukradnuté veci pre prípad vydržania.[6] Paulus v D.41.3.4.6 uvádza:

Quod autem dicit lex Atinia, ut res furtiva non usucapiatur, nisi in potestatem eius, cui subrepta est, revertatur, sic acceptum est, ut in domini potestatem debeat re- verti, non in eius utique, cui subreptum est. Igitur creditori subrepta et ei, cui com- modata est, in potestatem domini redire debet.

Pokiaľ Lex Atinia uvádza, že ukradnutá vec môže byť vydržaná, pokiaľ sa vráti do moci toho, komu bola odňatá, tak to má byť vykladané tak, že sa má navrátiť do moci svojho skutočného vlastníka a nie toho, komu bola odňatá. Takže pokiaľ je odňatá veriteľovi alebo tomu, kto má vec požičanú, musí sa vec vrátiť do moci vlastníka

Dobovú definíciu vydržania nám ponúka aj klasický rímsky právnik Modestinus[7] v D. 41, 3, 3:

Usucapio est adiecto dominii per continuationem possessionis temporis lege defini- ti.

Vydržanie je pripojenie vlastníctva v dôsledku nepretržitej držby po dobu určenú zákonom.

Odborná romanistická literatúra definuje usucapio v klasickom práve ako spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k veci patriacej niekomu inému jej neprerušenou držbou po zákonom určenú dobu[8]. Esenciálnymi náležitosťami platného vydržania v klasickom práve boli:[9]

• Dobromyseľná držba (possessio bonae fidei)- dobromyseľný držiteľ bol držiteľom, ktorý bol presvedčený o tom, že vec, ktorú má v držbe, mu patrí a že jeho držba n e- narúša právo iného. Dobromyseľný držiteľ mal za to, že nadobudol vec od vlastníka spôsobom, ktorý bol na to určený v závislosti od druhu veci. Pokiaľ hovoríme o dobromyseľnej držbe ako esenciálnej náležitosti pre platné vydržanie, to, čo je naozaj dôležité, je držanie veci bona fidae od začiatku. Existovalo niekoľko prípadov, pre ktoré bona fides nebola potrebná. Pre klasické právo bol z týchto najdôležitejším usucapio lucrativa pro herede. Ak hereditas nebola prijatá, bolo možné kýmkoľvek uchopiť majetok, patriaci do dedičstva a nadobudnúť ho jednoročnou držbou, aj v prípade, keby to bola pôda a bez bona fides. Dôvod, ktorý uvádza Gaius, pre toto pravidlo tkvie v tom, aby sa pripustením tejto možnosti vyvinul tlak na heres, aby hereditas promptne akceptovali, tak že hocikto majúci nárok na majetok, by mal byť schopný pokračovať.

Gai. Inst. 2,52:

Rursus ex contrario accidit ut qui sciat alienam rem se possidere usucapiat, ueluti si rem hereditariam, cuius possessionem heres nondum nactus est, aliquis possede- rit; nam ei concessum (est usu) capere, si modo ea res est quae recipit usucapio- nem; quae species possessionis et usucapionis pro herede uocatur.

Naproti tomu sa zase stáva, že vydržaním ...