Košická bašta odporu - prípad Frucona

Niť súdnych sporov týkajúcich sa štátnej pomoci poskytnutej poprednému producentovi liehu na Slovensku je ukážkovým príkladom aplikačnej rezistencie vnútroštátneho práva. Zápletka je síce dobre známa, dobre ale ilustruje zákutia rezistentného pôsobenia vnútroštátneho práva, pokusy zákonodarcu o odstránenie odporu a aj nejasný výsledok týchto snáh. Pri spracovaní prehľadu si vypomôžeme krátením rozhodnutí Ústavného súdu SR a Súdneho dvora EÚ.

20.1.   Východiská prípadu: európsky príkaz ...

Vo vyrovnacom konaní v vzťahu k spoločnosti FRUCONA Košice, a. s. (ďalej len „Frucona") ako dlžníkovi prihlásil a Daňový úrad Košice do vyrovnacieho konania ako pohľadávku nedoplatok dane vo výške presahujúcej 600 miliónov slovenských korún. Daňový úrad Košice hlasoval ako oddelený veriteľ za prijatie návrhu na vyrovnanie, podľa ktorého bola spoločnosť Frucona povinná zaplatiť v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia súdu 35% z jeho pohľadávky. Uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k. 3 V 1/04-31 zo 14. júla 2004, bolo toto vyrovnanie potvrdené, pričom uvedená čiastku bola neskôr spoločnosťou frucona riadne uhradená. Zvyšná časť pohľadávky bola v zmysle § 65a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (v skrátenom názve a aktuálnom znení) odpísaná.

Komisia Európskych spoločenstiev (ďalej len Komisia) vydala 7. júna 2006 rozhodnutie 2007/254/ES o štátnej pomoci, podľa ktorého bola spoločnosti Frucona poskytnutá neoprávnená štátna pomoc v zmysle čl. 87 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ZES, teraz čl. 107 Zmluvy o fungovaní Európskej únie), zároveň došlo konaním daňového úradu ako poskytovateľa pomoci k porušeniu tzv. stand-still povinnosti v zmysle čl. čl. 88 ods. 3 ZES. Komisia dospela k názoru, že postup poskytovateľa v rámci vyrovnacieho konania nespĺňa takzvaný test privátneho investora, resp. súkromného veriteľa, keďže Daňový úrad bol v porovnaní s ostatnými veriteľmi v právne zásadne odlišnej situácii, pretože mal založené (zabezpečené) pohľadávky a mal možnosť iniciovať daňovú exekúciu. Vyrovnanie v porovnaní s konkurzným konaním alebo daňovou exekúciou neviedlo k najlepšiemu možnému výsledku pre Daňový úrad ako veriteľa. Rozhodnutím bola Slovenská republika zaviazaná prijať všetky opatrenia potrebné na bezodkladné vymáhanie nezákonne poskytnutej štátnej pomoci od príjemcu. Žalobu o neplatnosť rozhodnutia Komisie, iniciovanú príjemcom pomoci, všeobecný súd zamietol (rozsudok vo veci T-11/07 zo 7. decembra 2010).

Nie je predmetom tohto príspevku posúdenie, či Komisia postupovala správne, ak žiadala od spoločnosti Frucona naspäť poskytnutú pomoc. Nepochybne by sa našiel rozumný priestor pre kritiku použitia testu privátneho investora v tomto prípade.[1] V predkladanom príspevku sa ale sústreďujeme na reakciu vnútroštátnych orgánov na dané rozhodnutie Komisie.

Keďže sa Slovenskej republike nedarilo štátnu pomoc vymôcť, postupovala Komisia voči Slovenskej republike aj po druhej línii, keď podala na Súdny dvor žalobu pre porušenie povinností vyplývajúcich zo ZES. Súdny dvor rozsudkom vo veci C- 507/08, Európska komisia proti Slovenskej republike z 22. decembra 2010 vyslovil, že Slovenská republika porušila povinnosť vymôcť protiprávne poskytnutú pomoc, keďže neprijala v stanovenej lehote všetky opatrenia potrebné na jej vymoženie.

20.2.   ... a vnútroštátna reakcia

Slovenská republika postupovala, resp. mohla následne postupovať troma rozličnými spôsobmi.

20.2.1.    „Súkromnoprávny" nárok na vrátanie protiprávnej pomoci

Poskytovateľ neoprávnenej štátnej pomoci je v zmysle ustanovenia § 26 ods. 1 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej pomoci") povinný na základe rozhodnutia komisie o neoprávnenej pomoci vymáhať od príjemcu sumu zodpovedajúcu neoprávnenej pomoci vrátane úroku. Príjemca neoprávnenej pomoci je podľa tohto ustanovenia povinný pomoc ...