Zásada nediskriminácie a vzájomného uznávania pri podnikaní v Európskej únii

Autor: JUDr. Ing. PhDr., Michael Siman, DEA
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Pri vytváraní judikatúry ako nepísaného prameňa práva Európskej únie odkazujú súdy Únie predovšetkým na všeobecné zásady (princípy) úniového práva, ktoré vyjadrujú základné ponímanie práva a spravodlivosti a ktoré musia byť dodržiavané nielen v úniovom právnom poriadku, ale aj v právnych poriadkoch členských štátov.

20.1.   Postavenie všeobecných právnych zásad v právnom poriadku Únie

 

Pri vytváraní judikatúry ako nepísaného prameňa práva Európskej únie odkazujú súdy Únie predovšetkým na všeobecné zásady (princípy) úniového práva, ktoré vyjadrujú základné ponímanie práva a spravodlivosti a ktoré musia byť dodržiavané nielen v úniovom právnom poriadku, ale aj v právnych poriadkoch členských štátov.

V    porovnaní s normou je právna zásada základom právnej normy a vysvetľuje dôvody jej existencie. Norma odpovedá na otázku „čo", právna zásada na otázku „prečo".[1] Za všeobecné úniové právne zásady možno považovať súbor záruk, ktoré vychádzajú zo samotnej podstaty právneho poriadku Únie vo forme princípov, ktorých dodržiavanie je jedným z charakteristických znakov právneho systému vytvoreného podľa modelu právneho štátu. Zakladajúce zmluvy výslovne odkazujú na všeobecné právne zásady, iba pokiaľ ide o základné práva, ktoré sa považujú za „všeobecné zásady práva Únie" (čl. 6 ods. 2 ZEÚ) a pokiaľ ide o mimozmluvnú zodpovednosť Únie, ktorá je povinná napraviť škody spôsobené jej orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií v súlade so „zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov" (čl. 340 ods. 2 ZFEÚ; bývalý čl. 288 ods. 2 ZES).

V    súlade so všeobecnými zásadami úniového právneho poriadku musia byť sekundárne akty inštitúcií Únie (napr. Woodspring, C-27/95, 15.4.1997, Zb. s. I-1847, bod 17; Schräder, 265/87, 11.7.1989, Zb. s. 2237, bod 15), ako aj medzinárodné zmluvy, ktorými je Únia, viazaná. Z toho vyplýva, že pokiaľ ustanovenie úniového aktu pripúšťa viacero interpretácií, je potrebné uprednostniť ten výklad, ktorý je v súlade so zmluvou, pred výkladom, ktorý by sa dostal do rozporu so zakladajúcimi zmluvami alebo všeobecnými zásadami úniového práva, a spôsobil tak neplatnosť tohto aktu (Rauh, C-314/89, 21.3.1991, Zb. s. I-1647, bod 17; Komisia p. Rade, 218/82, Zb. s. 4063, bod 15).

Ustanovenia právnych poriadkov členských štátov, ktoré patria do pôsobnosti úniového práva, musia byť tiež v súlade so všeobecnými úniovými zásadami (ERT, C-260/89, 18.6.1991, Zb. s. I-2925, body 43 až 45). Dôsledkom tejto povinnosti je pravidlo, že orgány konajúce v mene členského štátu nesmú aplikovať akékoľvek vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore so všeobecnými zásadami a musia prednostne aplikovať všeobecné úniové zásady (v zmysle judikatúry Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, bod 21; Solred, C-347/96, 5.3.1998, Zb. s. I-937, bod 30).

 

Napriek tomu, že judikatúra Súdneho dvora presne nestanovuje kritériá aplikácie všeobecných zásad úniového práva orgánmi členských štátov, treba rozlišovať najmä nasledujúce oblasti aplikácie týchto úniových právnych zásad:

a)    vnútroštátne implementačné ustanovenia, najmä vnútroštátne ustanovenia, do ktorých boli prebraté smernice Únie alebo vnútroštátne ustanovenia prijaté na vykonanie nariadení Únie (napr. Copall, 196 až 198/88, 11.7.1989, Zb. s. 2309, body 14 a 15);

b)    vnútroštátne ustanovenia, ktoré členské štáty prijali na základe výslovnej výnimky uvedenej v zakladajúcich zmluvách;

Napríklad, ak členský štát na základe výnimiek uvedených v článkoch 46 a 55 Zmluvy o založení ES prijme právnu úpravu, ktorá obmedzuje výkon slobody etablovania a slobody poskytovania služieb, takáto vnútroštátna právna úprava nesmie odporovať všeobecným zásadám úniového práva (napr. ERT, C-260/89,

18.6.1991,     Zb. s. I-2925, body 43 až 45).

c)    ostatné vnútroštátne ustanovenia patriace do pôsobnosti úniového práva.

 

V súlade so všeobecnými zásadami, najmä so zásadou proporcionality, musí byť aj národná právna úprava, ktorá sa dotýka alebo môže dotknúť cieľov úniovej legislatívy. Napríklad, ak členský štát prijme ustanovenia, ktoré sú prísnejšie a idú nad rámec právnej úpravy obsiahnutej v smernici Únie, nesmú byť tieto vnútroštátne ustanovenia v rozpore s cieľmi smernice, pretože by to znamenalo porušenie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi všeobecné zásady úniového práva (napr. Verbonck, C-28/99, 3.5.2001, Zb. s. I-3399; Garage Molenheide, C-286/94, C-340 a 401/95, C-47/96, 18.12.1997, Zb. s. I-7281, body 46 a 48).

Taktiež sankcie ukladané členskými štátmi za porušenie úniového práva fýzickými a právnickými osobami musia byť v súlade so všeobecnými zásadami, a to aj vtedy, ak ich zavedenie úniová právna úprava nepredpokladá. Keďže členské štáty sú vo všeobecnosti povinné sankcionovať porušovanie úniového práva, takéto sankcie spadajú do pôsobnosti úniového práva.[2]

20.2.   Zásada nediskriminácie

 

Zásada nediskriminácie patrí k všeobecným zásadám ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia