Význam zabezpečovacích inštitútov a ich využitie v období pôsobenia krízových javov v podnikaní

Autor: JUDr. Diana Treščáková
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

K najčastejšie skloňovaným slovám a termínom v spoločnosti v oblasti ekonomiky sa od roku 2008 popri starších výrazoch, ako sú napríklad biznis, dane, peniaze, trh, nezamestnanosť, investície, reformy atď, pričlenil pojem „kríza“ Prebiehajúca finančná a hospodárska kríza sa v súčasnosti stáva hlavnou spoločenskou témou. Pod slovom „kríza“ je možné vo všeobecnosti rozumieť určitý nežiadúci stav v spoločnosti (v ekonomike, hospodárstve, práve, atď.) Základnou oblasťou, ktorá je obsiahnutá v tomto príspevku je kríza v dodržiavaní záväzkov z obchodných zmlúv. Vychádzajúc z aplikačnej praxe, možno konštatovať, že problémy v záväzkovom práve a tým v podnikaní ako takom, nastávajú najmä v súvislosti s otázkou disciplinovanosti zmluvných partnerov. Pojem disciplinovanosti by bolo možné vyjadriť ako dodržiavanie vopred dohodnutých pravidiel a plnenie si povinností vyplývajúcich zo zmluvy, prípadne z inej dohody.

1.   Úvod

 

K najčastejšie skloňovaným slovám a termínom v spoločnosti v oblasti ekonomiky sa od roku 2008 popri starších výrazoch, ako sú napríklad biznis, dane, peniaze, trh, nezamestnanosť, investície, reformy atď, pričlenil pojem „kríza“ Prebiehajúca finančná a hospodárska kríza sa v súčasnosti stáva hlavnou spoločenskou témou.

Pod slovom „kríza“ je možné vo všeobecnosti rozumieť určitý nežiadúci stav v spoločnosti (v ekonomike, hospodárstve, práve, atď.) Základnou oblasťou, ktorá je obsiahnutá v tomto príspevku je kríza v dodržiavaní záväzkov z obchodných zmlúv. Vychádzajúc z aplikačnej praxe, možno konštatovať, že problémy v záväzkovom práve a tým v podnikaní ako takom, nastávajú najmä v súvislosti s otázkou disciplinovanosti zmluvných partnerov. Pojem disciplinovanosti by bolo možné vyjadriť ako dodržiavanie vopred dohodnutých pravidiel a plnenie si povinností vyplývajúcich zo zmluvy, prípadne z inej dohody.

V súvislosti s hospodárskou krízou a s pôsobením tzv. krízových javov v podnikaní, sa čoraz častejšie objavuje, už vyššie spomínaná, nedisciplinovanosť v zmluvných vzťahoch[1], ktorá sa prejavuje napríklad v platobnej neschopnosti zmluvných strán, v omeškaní s plnením si záväzkov z obchodných zmlúv, porušovaním pravidiel vyplývajúcich zo zmluvy a tiež aj neplnením si zmluvných povinností (nielen peňažného charakteru).[2]

Ako už bolo mnohokrát prezentované, v súvislosti s takýmito nežiaducimi javmi v spoločnosti, sa podnikateľské subjekty čoraz častejšie obracajú k využívaniu tzv. zabezpečovacích inštitútov, ktoré im „ako tak“ dokážu poskytnúť garanciu splnenia záväzku, aj keď v určitých prípadoch náhradným spôsobom. Uvedené inštitúty práve v tomto období naberajú na význame.

2.   K otázke významu zabezpečovacích inštitútov (aj z pohľadu právnej histórie)

 

Vo všeobecnosti možno konštatovať, s odkazom aj na úvodné slovo tohto príspevku, že v súčasnom        období sa                čoraz častejšie stretávame

s porušovaním záväzkových      (zmluvných)     vzťahov. Nedisciplinovanosť

zmluvných strán, ktorá tu vzniká, z praktického pohľadu znamená vznik nežiaducich javov v podnikaní, ako sú nedodržiavanie zmluvných povinností, zaužívaných i obchodnými partnermi a v neposlednom rade platobná neschopnosť, ktorá sa však často javí ako platobná nedisciplinovanosť.[3] Je možné sa stretnúť so situáciami, kedy aj v prípade tzv. platobnej schopnosti nastáva platobná nedisciplinovanosť, kedy sa neuhrádzajú splatné záväzky. Dovolím si konštatovať, že mnoho podnikateľských subjektov súčasnú krízovú situáciu v ekonomike (hospodárstve) zneužíva za účelom, aby sa vyhli svojim platobným povinnostiam vyplývajúcim im zo zmluvy. Kríza sa tak stáva najjednoduchším zdôvodnením neúspechu vo verejnom a súkromnom sektore a zdôvodnením aj neplnenia si povinností vyplývajúcich zo zmluvných vzťahov, čo súvisí aj s etikou podnikania.[4]

V súvislosti so vznikajúcou ekonomickou situáciou, ktorá nie je vo všeobecnosti žiaduca, prichádzajú na rad záruky, ktoré zákonodarca „ponúka“. Real i- zácia subjektívnych práv a povinností je v súkromnoprávnych záväzkových vzťahoch zabezpečovaná celým systémom súkromnoprávnych záruk.[5]Predo- všetkým sa jedná o zabezpečovacie inštitúty. Samotným významom zabezpečovacích inštitútov, ktoré sú osobitými právnymi inštitútmi, je to, že slúžia na zabezpečenie záväzkov, na to, aby sa tieto plnili. Tieto právne inštitúty sa vy užívajú vtedy, keď dlžník nesplní svoj záväzok. Zabezpečovacie inštitúty majú za cieľ zvýšiť právnu istotu veriteľa a majú mu zaručiť návratnosť predmetu dlžníkovej povinnosti.[6]

Ak by sme mali načrieť aj do histórie, môžeme konštatovať, že už aj v rímskom práve je možné nájsť prvopočiatky záväzkového práva, v rámci ktorého sa rímski právnici venovali aj pojmom súvisiacim s omeškaním dlžníka a veriteľa a z toho vyplývajúcej zodpovednosti.[7] Práve Rimanom vďačíme za vytvorenie pojmu záväzok (obligatio). Rímske právo dalo obsah záväzkovo-právnemu vzťahu, keď vymedzili, že ide o vzťah medzi dlžníkom a veriteľom, v ktorom dlžník je povinný veriteľovi niečo plniť pod sankciou žaloby a exekúcie a veriteľ je oprávnený toto plnenie žiadať a aj ho vynucovať. Starovekí Rimania v súvislosti so záväzkovo právnou zodpovednosťou dopodrobna rozoberali charakteristiku nesplnenia záväzku, spôsobenie a zavinenie nesplnenia ako aj náhradu škody.

Okrem uvedeného rímske právo sa zaoberalo aj zabezpečovacími inštitútmi a poznalo inštitút záložného práva, ručenia, zmluvnej pokuty atď.

V    zmysle rímskeho práva, záložné právo bolo právom vecným, ktoré patrilo veriteľovi pohľadávky a umožňovalo zaistenie tejto pohľadávky trvalým vyčlenením určitej veci z majetku dlžníka pre prípad jeho budúcej insolventnos- ti.[8] Záložné právo v zmysle rímsko-právnej úpravy posilňovalo osobnú pohľadávku veriteľa proti dlžníkovi poskytnutím reálnej istoty pôsobiacej voči každému. Bolo právom akcesorickým, lebo slúžilo zaisteniu žalobou zabezpečenej pohľadávky. Mohlo vzniknúť a trvať dovtedy, kým existovala a trvala pohľadávka, pričom prevod pohľadávky mal za následok prevod záložného práva.[9] Záložné právo vo vtedajšom ponímaní sa v mnohom nelíši od súčasnej právnej úpravy. Aj toto je dôkazom rozvinutosti práva vytvoreného, spísaného a aplikovaného v starovekom Ríme.

Ako už bolo vyššie uvedené, rímske právo poznalo aj inštitút ručenia, pričom tento inštitút bol zaradený do kategórie tzv. vedľajších záväzkov. V zmysle rímskeho práva, ručenie bola dohoda medzi veriteľom a treťou osobou, t.j. ručiteľom (adpromissor), na základe ktorej sa ručiteľ popri dlžníkovi zaväzoval splniť záväzok. V rímskom práve sa ručenie zakladalo spravidla stipulač- ným sľubom, v ktorom ručiteľ preberal cudzí záväzok.[10] Z tejto právnej úpravy vidieť, že aj napriek forme vzniku ručenia, ktorá je v súčasnej právnej úprave inak rozpracovaná, však podstata inštitútu ručenia ostáva zachovaná.

V    prípade, ak absentovala u veriteľa dôvera voči dlžníkovi, musel ju vo vlastnom záujme doplniť dôverou k tretej osobe, ktorou bol ručiteľ.

Rímske právo upravovalo aj inštitút zmluvnej pokuty, ako zabezpečovacieho inštitútu. Zaraďovalo do kategórie tzv. vedľajších plnení. V rímskom práve bola zakotvená pod názvom

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia