15 rokov od prvého slovenského vydania Zásad UNIDROIT

Autor: Prof. JUDr. Ján Švidroň CSc.
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Tento príspevok nechce byť iba spomienkový, ale zároveň aj výhľadový. Pokiaľ ide o jeho spomienkový aspekt, vracia ma do obdobia rokov 1979 až 1988, keď som pôsobil ako praktický právnik v oblasti zahraničného obchodu. Našim seniorom a svojim generačným rovesníkom nemusím pripomínať povahu a náplň praxe vtedajšieho bežného podnikového právnika. Avšak v oblasti zahraničného obchodu mala jeho agenda svoje osobitosti dané nielen vtedajším centrálne riadeným a plánovaným hospodárstvom, ktoré sa týkalo celej spoločnosti, ale osobitne vtedajšou povahou zahraničného obchodu. Vo vzťahu k štátom združeným v RVHP, teda v Rade „vzájomnej hospodárskej pomoci“, ako sa nazývala spolupráca medzi vtedajšími socialistickými štátmi, bola právna agenda podstatne menej zložitá ako vo vzťahu k štátom na druhej strane „železnej opony“. Uľahčovali ju najmä Všeobecné dodacie podmienky a iné unifikované normy RVHP. Aj vtedajšie Federálne ministerstvo zahraničného obchodu a Československá obchodná a priemyselná komora venovali podpore odbornosti právnikov špecializovaných na oblasť zahraničného obchodu serióznu pozornosť. Právna agenda vo vzťahu ku kapitalistickým štátom však mala celkom inú povahu ako v rámci RVHP. Napriek tomu, že pre tieto vzťahy bol k dispozícii čs. Zákonník medzinárodného obchodu aj v anglickom, francúzskom, nemeckom a ruskom znení (možno aj v ďalších), za desať rokov svojej vtedajšej praxe si nespomínam, že by obchodný partner z kapitalistického zahraničia bol pristúpil na to, aby sa ním riadil pripravovaný zmluvný vzťah. (Pravdaže, pri všetkých obchodných prípadoch v činnosti našej účastinnej spoločnosti pre zahraničný obchod som zďaleka nebol, konštatujem poznanie iba zo svojej vlastnej právnej praxe, ktorá bola dosť jednotvárna.) Otázky, akým právom sa bude spravovať zmluva a ktorý orgán bude príslušný pre rozhodovanie v prípadnom spore, boli pre právnikov zúčastnených strán, medzi ktorými bola „železná opona“, pravidelne späté so značnou právnou neistotou.

Tento príspevok nechce byť iba spomienkový, ale zároveň aj výhľadový.

Pokiaľ ide o jeho spomienkový aspekt, vracia ma do obdobia rokov 1979 až 1988, keď som pôsobil ako praktický právnik v oblasti zahraničného obchodu. Našim seniorom a svojim generačným rovesníkom nemusím pripomínať povahu a náplň praxe vtedajšieho bežného podnikového právnika.[1] [2] Avšak v oblasti zahraničného obchodu mala jeho agenda svoje osobitosti dané nielen vtedajším centrálne riadeným a plánovaným hospodárstvom, ktoré sa týkalo celej spoločnosti, ale osobitne vtedajšou povahou zahraničného obchodu. Vo vzťahu k štátom združeným v RVHP, teda v Rade „vzájomnej hospodárskej pomoci“, ako sa nazývala spolupráca medzi vtedajšími socialistickými štátmi, bola právna agenda podstatne menej zložitá ako vo vzťahu k štátom na druhej strane „železnej opony“.[3] Uľahčovali ju najmä Všeobecné dodacie podmienky[4] a iné unifikované normy RVHP.[5] Aj vtedajšie Federálne ministerstvo zahraničného obchodu a Československá obchodná a priemyselná komora venovali podpore odbornosti právnikov špecializovaných na oblasť zahraničného obchodu serióznu pozornosť. Právna agenda vo vzťahu ku kapitalistickým štátom však mala celkom inú povahu ako v rámci RVHP. Napriek tomu, že pre tieto vzťahy bol k dispozícii čs. Zákonník medzinárodného obchodu aj v anglickom,[6] francúzskom,[7] nemeckom[8] a ruskom[9] znení (možno aj v ďalších), za desať rokov svojej vtedajšej praxe si nespomínam, že by obchodný partner z kapitalistického zahraničia bol pristúpil na to, aby sa ním riadil pripravovaný zmluvný vzťah. (Pravdaže, pri všetkých obchodných prípadoch v činnosti našej účastinnej spoločnosti pre zahraničný obchod som zďaleka nebol, konštatujem poznanie iba zo svojej vlastnej právnej praxe, ktorá bola dosť jednotvárna.) Otázky, akým právom sa bude spravovať zmluva a ktorý orgán bude príslušný pre rozhodovanie v prípadnom spore, boli pre právnikov zúčastnených strán, medzi ktorými bola „železná opona“, pravidelne späté so značnou právnou neistotou.

Od roku 1988 pôsobím v oblasti právnej vedy a právnického školstva, ale právnej problematike medzinárodného obchodu som sa už viac špecializova- ne nevenoval. Oslovili ma nové výzvy so zameraním najmä na oblasť práva duševného vlastníctva, osobitne autorského práva a s ním súvisiacich práv, mediálneho práva a súťažného práva. Avšak keď sa mi v rokoch 1994 a 1995 naskytla príležitosť zúčastniť sa jedného špecializovaného seminára[10] a následne aj všeobecnejšie zameraného kurzu právnej praxe v podnikaní a investíciách[11] na IDLI (International Development Law Institut/Institut in- ternational de droit du dévelopement) v Ríme, nedalo mi, aby som túto príležitosť - v profesionálnej línii na svoje skoršie pôsobenie v zahraničnom obchode - nevyužil. A keď som v knižnici IDLI náhodou zbadal úplne nové, práve v tom čase vydané Zásady UNIDROIT medzinárodných obchodných zmlúv (ďalej len „Zásady UNIDROIT“) v anglickom a francúzskom knižnom vydaní (1994),[12] spontánne som si povedal: „Keby som takú knihu bol vtedy mal! To treba preložiť a vydať u nás.“ Navštívil som Sekretariát UNIDROIT, a hoci nie som profesionálny prekladateľ, prejavil som o tento počin záujem, ktorý sa stretol s mimoriadnou ústretovosťou. Ponúkli mi štipendium z podpory vlády Francúzskej republiky a ešte v tom istom roku som absolvoval na Sekretariáte UNIDROIT v Ríme šesťtýždňový pobyt, počas ktorého som sa pustil do prekladania, porovnávajúc odsek po odseku súbežne francúzsku a anglickú verziu. Práca na preklade ma tak zaujala, ba pohltila, že základnú verziu celej knihy som mal pripravenú už na konci rímskeho pobytu (mal som so sebou kufor odbornej literatúry, najmä slovníkov). Už z Ríma som ponúkol vydanie prekladu vydavateľstvu Iura Edition v Bratislave, s ktorým som mal aj dlhodobejšie prajné personálne styky.

Pri príprave základnej verzie slovenského prekladu som sa usiloval dôsledne rešpektovať zámer tvorcov Zásad UNIDROIT. Pristupoval som k nim s veľkou úctou najmä vzhľadom na skutočnosť, že ich pripravoval takmer dvadsať rokov rozsiahly tím okolo stovky renomovaných právnikov z piatich svetadielov, tak z akademickej sféry, ako aj sudcov a významných praktických právnikov. Zámer ich tvorcov je vyjadrený jednak priamo v Úvode a jednak v ďalších publikáciách, ktoré o Zásadách UNIDROIT napísal predovšetkým predseda pracovnej skupiny pre prípravu Zásad UNIDROIT prof. Michael Joachim Bonell pôsobiaci na univerzite La Sapienza v Ríme. Niektoré z nich som - v krátkej nadväznosti na realizáciu slovenského vydania Zásad UNIDROIT - takisto preložil a uverejnil v Právnom obzore, aby som našim odborným kruhom uľahčil pochopenie ich povahy a možnosti aplikácie, keďže v našom prostredí išlo vtedy ešte o celkom neznámy projekt pre oblasť medzinárodného obchodu. Prof. Bonell v týchto prvých článkoch vysvetlil jednak rozdiel medzi Zásadami UNIDROIT a Dohovorom OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru z roku 1980 (CISG)[13] a jednak rozdiel medzi Zásadami UNIDROIT a Zásadami európskeho zmluvného práva (PECL),[14] ktoré od ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia