Prieskum rozhodcovských rozsudkov ústavným súdom

Autor: doc. JUDr. Kristián Csach PhD., LL.M.
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Účelom tohto príspevku je poukázať na určité zaujímavé tendencie v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaniach súvisiacich s rozhodcovským konaním a rozvinúť myšlienky, ktoré už autor týchto riadkov načrtol v rámci internetovej diskusie. Zameriame sa pritom na podmienky a rozsah prieskumnej právomoci ústavného súdu vo vzťahu ku konaniam súvisiacim s rozhodcovským konaním.

Účelom tohto príspevku je poukázať na určité zaujímavé tendencie v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaniach súvisiacich s rozhodcovským konaním a rozvinúť myšlienky, ktoré už autor týchto riadkov načrtol v rámci internetovej diskusie.[1] Zameriame sa pritom na podmienky a rozsah prieskumnej právomoci ústavného súdu vo vzťahu ku konaniam súvisiacim s rozhodcovským konaním.

I.    Rozhodcovské konanie a právo na súdnu a inú právnu ochranu

Pred samotnou odpoveďou na otázku možnej prieskumnej právomoci ústavného súdu voči rozhodcovským rozsudkom sa žiada zasadiť rozhodcovské konanie do ústavnoprávneho kontextu ochrany ľudských práv. Nebudeme sa na tomto mieste zaoberať problematikou povahy rozhodcovského konania (súkromnoprávne či verejnoprávne), ale na jeho presahy do ľudskoprávnej roviny, ktoré môžu byť skúmané aj bez odpovede na túto, bezosporu významnú, otázku. Taktiež sa budeme snažiť vyhnúť odpovedi na otázku o možnej horizontalite pôsobenia ľudských práv. Na tomto mieste budeme hľadať odpoveď na otázku, do akej miery sú ústavnoprávne záruky práva na súdnu a inú právnu ochranu garantované v rámci rozhodcovského konania a ako sa tieto prejavujú resp. majú prejaviť pri kontrole rozhodcovských rozhodnutí pred ústavným súdom.

Je notorietou, že právo na súdnu a inú právnu ochranu je garantované čl. 46 až 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ako aj (v zmysle práva na spravodlivé súdne konanie) článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa uvedených práv len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Právo na súdnu ochranu v zmysle slovenskej ústavy tak môže byť špecifikované či ohraničené konštrukciou „jednoduchého zákonného“ (podús- tavného) práva (vrátane vytvorenia zákona upravujúceho rozhodcovské konanie, či vzťah rozhodcovských súdov k všeobecným súdom), pričom iba nepriamo môžeme vyvodiť, že zákonná úprava (jednoduchého zákonodarstva) nemôže úplne vyprázdniť obsah základného práva, môže mu však dať jasné kontúry.

Podľa pravidelne sa opakujúcej formulácie vychádza ústavný súd z toho, že aj keď možno rozhodcovské konanie označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti.3 Ústavný súd taktiež považuje za potrebné podriadiť rozhodcovské konanie (a jeho výsledok) článku 6 ods. 1 dohovoru, pričom podľa ústavného súdu má účastník právo na také odôvodnenie rozhodcovského rozhodnutia: „ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky podstatné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.“4 Ústavný súd ale pripustil aj koncept, podľa ktorého nie je čl. 46 ods. 1 ústavy v plnej miere meradlom konformity rozhodcovského rozsudku s ústavou garantovanými právami. Podľa ústavného súdu totiž: „Uzavretím zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci.“5

V postoji Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP), resp. Komisie pre ľudské práva (ďalej len „komisia“) vidíme určitú odlišnosť oproti tunajšej judikatúre ústavného súdu. Štrasburský systém ochrany základných ľudských práv, ako sa zdá, rozlišuje medzi rozhodcovským konaním, pre ktoré sa rozhodli strany slobodne uzatvárajúc rozhodcovskú zmluvu a takým rozhodcovským konaním, ktoré je ako obligatórne stanovené zákonom.

Komisia vo veci Lila Marianne Nordstrôm-lanzon a Aira Maria Nordstrôm- Lehtinen proti Holandsku6 uviedla, že: „Rozhodcovské konanie bolo založené na dobrovoľnej dohode, podľa ktorej majú byť spory riešené stranami nie pred všeobecnými súdmi, ale v rámci špeciálneho rozhodcovského systému. Tým pádom sa strany vzdali procedúry pred všeobecnými súdmi spĺňajúcej všetky záruky článku 6 dohovoru Každopádne, Komisia považuje za potrebné zohľadniť nie iba samotnú dohodu medzi stranami a povahu súkromnoprávneho rozhodcovského procesu, ale aj legislatívny rámec určený pre tieto konania za účelom určenia, či vnútroštátne súdy si ponechajú určité oprávnenia kontroly rozhodcovského konania a či táto kontrola bola riadne uskutočnená v individuálnom prípade (pozri č. 10881/84, Dec. 4.3.87, D.R. 51, s. 83).... Komisia vníma, že dôvody, pre ktoré môže byť rozhodcovský rozsudok spochybnený pred vnútroštátnym súdom sa líšia medzi jednotlivými zmluvnými štátmi a je toho názoru, že nemôže byť v zmysle Dohovoru vyžadované, aby boli vnútroštátne súdy povinné zabezpečiť súlad rozhodcovských konaní s čl. 6 dohovoru. V určitom smere - napríklad vo vzťahu k verejnosti konania - je zjavné, že rozhodcovské konania nie sú často zamýšľané, aby boli v súlade s čl. 6 dohovoru a že rozhodcovská zmluva obsahuje vzdanie sa plnej aplikácie tohto článku. Komisia je preto toho názoru, že rozhodcovský rozsudok nemusí byť nevyhnutne zrušený z dôvodu, že strany nepožívali všetky záruky stanovené článkom 6, ale každý zmluvný štát môže v zásade sám určiť dôvody, pre ktoré má byť rozhodcovský rozsudok zrušený."

Vo vzťahu k zákonom stanovenému mandatórnemu rozhodcovského konania ale rozhodol ESĽP vo veci Norman Scarth proti Angiicku7 o porušení čl. 6 dohovoru v dôsledku toho, že žalovanému nebolo zabezpečené verejné prejed- nanie jeho veci. ESĽP tak povinné rozhodcovské konanie pripodobnil súdnemu konaniu.

Všeobecne je možné uzavrieť, že ESĽP rozlišuje medzi dobrovoľnou a nútenou arbitrážou, pričom rozlišuje aj mieru súladu rozhodcovského konania s čl. 6 dohovoru. V rámci dobrovoľnej arbitráže je rozhodcovské konanie súladné s čl. 6, ak je rozhodcovská zmluva uzatvorená slobodne (a teda najmä nie pod nátlakom)[6] [7] a vnútroštátne právo garantuje určité minimálne záruky spravodlivého konania (some measure of controľ), resp. možnosť zrušiť rozhodcovský rozsudok. Naopak, ak je rozhodcovské konanie zákonom stanovené ako povinné, vyžadujú sa vyššie štandardy dodržiavania čl. 6 dohovoru.[8]

Ako akúsi odbočku vo vzťahu k hlavnej myšlienky tohto príspevku nám nedá opomenúť, že ústavnosť mandatórnych rozhodcovských konaní (ustanovených zákonom spravidla za účelom odbremenenia súdov) býva v niektorých jurisdikciách spochybňovaná. Pozoruhodná je anabáza maltskej judikatúry, ktorá (z dôvodu špecifík oprávnení všeobecných súdov posudzovať súlad právnej úpravy s ústavou) v niekoľkých prípadoch (a inštanciách) posudzovala ústavnosť zákonom stanovenej povinnosti podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Podľa informácii publikovaných v miestnej tlači[9] bol rozhodnutím vo veci Dr. Josepha Muscata z 6. septembra 2010 predpis o povinnej arbitráži v určitých prípadoch dopravných nehôd prehlásený za súladný s ústavou (potom čo bol v predchádzajúcom rozhodnutí súdu nižšieho stupňa prehlásený za odporujúci ústave),[10] v rozhodnutí z 30. septembra 2011, týkajúcom sa arbitrážneho konania medzi distribučnou spoločnosťou vody a spotrebiteľom bol ale podľa dostupných informácií predmetný predpis o povinnej arbitráži

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU