Pozícia medzinárodných mimovládnych organizácií v medzinárodnom práve životného prostredia

Autor: Renáta Zábojová
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Subjektivita je možnosť byť subjektom, nadobúdať svojim konaním práva a povinnosti alebo niesť zodpovednosť. V našom prípade byť subjektom medzinárodného práva. Medzinárodnoprávna subjektivita je odvodená od zvrchovanej moci štátov, od ich suverenity. Štáty boli dlhodobo jedinými subjektmi medzinárodného práva, v súčasnosti sú jedinými plnoprávnymi subjektmi a od ich nich svoju subjektivitu odvádzajú ďalšie subjekty, za ktoré sú považované národnooslobodzovacie hnutia, povstalecké hnutia, medzinárodné medzivládne organizácie a jednotlivci.1 Keďže jediným subjektom s pôvodnou a plnou subjektivitou je štát, jedine on môže časť svojej suverenity „prepožičať“ inému subjektu a tým ho postaviť do pozície subjektu v rámci medzinárodného práva. To sa deje napríklad v prípade medzinárodných medzivládnych organizácii, ktoré sú konštituované štátmi na plnenie nimi určených cieľov.

1.   Subjektivita v medzinárodnom práve

 

1.1.  Pozícia neštátnych subjektov v rámci medzinárodného práva životného prostredia - všeobecný pohľad

Subjektivita je možnosť byť subjektom, nadobúdať svojim konaním práva a povinnosti alebo niesť zodpovednosť. V našom prípade byť subjektom medzinárodného práva. Medzinárodnoprávna subjektivita je odvodená od zvrchovanej moci štátov, od ich suverenity. Štáty boli dlhodobo jedinými subjektmi medzinárodného práva, v súčasnosti sú jedinými plnoprávnymi subjektmi a od ich nich svoju subjektivitu odvádzajú ďalšie subjekty, za ktoré sú považované národnooslobodzovacie hnutia, povstalecké hnutia, medzinárodné medzivládne organizácie a jednotlivci.1

Keďže jediným subjektom s pôvodnou a plnou subjektivitou je štát, jedine on môže časť svojej suverenity „prepožičať“ inému subjektu a tým ho postaviť do pozície subjektu v rámci medzinárodného práva. To sa deje napríklad v prípade medzinárodných medzivládnych organizácii, ktoré sú konštituované štátmi na plnenie nimi určených cieľov.

Mimovládne organizácie (NGO's)[1] [2] sú zakladané fyzickými a právnickými osobami. Vznikajú na základe vnútroštátneho práva, ktoré reguluje aj ich činnosť. Ich založ e- nie nestojí na medzivládnej dohode a ich členmi sú spoločnosti alebo jednotlivci, nie teda štáty.

Mimovládnych organizácií je samozrejme mnoho a plnia rôzne úlohy. Neštátne subjekty ako také netvoria medzinárodné právo, nie sú jeho subjektmi, avšak svojou činnosťou výrazne prispievajú k jeho rozvoju, odbornejšiemu zameraniu, ovplyvňujú konečné podoby medzinárodných dohovorov a pomáhajú štátom pri rozhodovaní v okruhu otázok, v ktorom pôsobia. Na rozdiel od štátov, mimovládne organizácie nie sú obmedzené na teritórium vyčlenené a ohraničené štátnymi hranicami, a teda si môžu zvoliť geografické pole svojej pôsobnosti a ideologický okruh otázok, ktorými sa budú zaoberať, svoju štruktúru a rozmiestenie regionálnych inštitúcii a ich napojenie na medzinárodné centralizované orgány.

Nárast počtu mimovládnych organizácií súvisí s nárastom počtu demokratických krajín.[3] V týchto krajinách sú garantované základné ľudské práva ako sloboda prejavu, združovania či právo na informácie, čo je základná pôda pre rast a rozvoj mimovládnych organizácií.

Môžeme povedať, že verejnosť v princípe verí viac mimovládnym organizáciám, ako vláde a rozhodnutiam urobeným na medzivládnej úrovni. Mimovládne organizácie dokážu byť ľuďom bližšie, je tu reálnejšia možnosť osobného zapojenia do ich pôsobenia. A v pozícii člena väčšej organizácie, ktorá za vami stojí, je tu šanca o zviditeľnenie a presadenie názorov.

V    ďalšom texte sa budem zaoberať pozíciou environmentálnych mimovládnych organizácií (tzv. ENGO's).

2.   Úloha: Ochrana životného prostredia

 

V    súvislosti s poslednými udalosťami je ťažké hneď úvodom nenaraziť na obrovské prírodné a ľudské nešťastie, ktoré sa v posledných dňoch udialo na Japonských ostrovoch. Takéto udalosti čoraz viac smerujú pohľady celého sveta k problematike ochrany životného prostredia, k zodpovednejšiemu prístupu k našej planéte. Mimovládne organizácie sa naliehavejšie obracajú na medzivládne organizácie, jednotlivé štáty a samotných jednotlivcov, s prosbou o pochopenie, záujem a aktívne zapájanie sa do aktivít, ktoré nie v krátkodobom, ale práveže dlhodobom meradle môžu predísť katastrofám a nenapraviteľným škodám na našej Zemi. Tieto prosby ostávajú často nevypočuté, zosmiešňované, brané na ľahkú váhu, v horšom prípade nebrané do úvahy vôbec.

Človek žije v priemere 72 rokov. V takomto relatívne krátkom časovom úseku v porovnaní so „životom“ našej planéty je veľmi ťažké objektívne spozorovať zmeny a škody, ktoré naše správanie spôsobí. Nemyslíme dopredu a nedokážeme odhadnúť dôsledky našej činnosti. Avšak existujú tu organizácie, ktoré sa problematikou životného prostredia a jeho ochrany zaoberajú už desiatky rokov. Zbierajú informácie, sledujú celosvetový vývoj, udalosti, pomáhajú pri riešení právnych otázok a sporov, vzájomne kooperujú, šíria osvetu a istý návod na to, ako a čo robiť aby sme predišli nenavrátiteľným škodám. Tieto organizácie väčšinou pôsobia na neštátnej úrovni, dištancujú sa pri svojej činnosti sa od akejkoľvek politickej, ideovej či ekonomickej závislosti od jednotlivých štátov.[4] Medzi takéto mimovládne organizácie patrí napríklad Greenpeace International, Friends of the Earth International, Bluewater NetWork, Earthjustice, Earthrights International a ďalší.

2.1.   Účasť občianskej verejnosti na uzatváraní medzinárodných dohôd

Mimovládne organizácie sú zapájané do vyjednávania dohovorov na medzinárodnej úrovni. Jedným z prvých významných (ešte neformálnych) stretnutí predstaviteľov NGO bolo stretnutie v švajčiarskom moteli vo Founexe (1971). Výsledkom tohto stretnutia bol dokument Founex Report on Development and Environment,[5] ktorý mal dosah a ovplyvnil aj neskoršiu Svetovú konferenciu o životnom prostredí v Štokholme (1972). Jeho prínos zhodnotil aj generálny sekretár tejto konferencie Maurice Strong:[6] „Founex Report on Development považujem za kľúčový míľnik v histórii environmentálneho hnutia.“

Počiatky účasti občianskej verejnosti pri formovaní medzinárodného práva v oblasti životného prostredia treba hľadať na konferencii v Riu de Janeiru (1992). Bolo prijatých 27 zásad o uplatňovaní udržateľného rozvoja, medzi nimi aj jedna, ktorá hovorí o zapájaní verejnosti a jej zúčastňovaní sa na rozhodnutiach.[7]

Ďalej v roku 1998 bol v rámci Európskej hospodárskej komisie OSN uzavretý Aarhu- ský dohovor,

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia