Dôvody vzniku a existencie paralelných medzinárodných mechanizmov na ochranu ľudských práv

Autor: Ondrej Tencer
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

V tomto príspevku sa budem snažiť v skratke priblížiť ľudské práva, ich ochranu, mechanizmy ochrany a dôvody ich vzniku. V histórii ľudstva téma ľudských práv skloňuje nespočetne mnoho krát. Vo všetkých dobách sa našli osoby, ktoré sa zaoberali koncepciou ľudských práv a to v najrozmanitejších situáciách, v rôznych historických podmienkach a z hľadiska rôznych vedných odborov. Ide o prvoradú problematiku v oblasti vnútornej politiky každého štátu, ale i o závažný problém medzinárodného významu. Ak chceme poznať mechanizmy ochrany ľudských práv, musíme najprv poznať dejiny pojmu ľudských práv.

Úvod

V tomto príspevku sa budem snažiť v skratke priblížiť ľudské práva, ich ochranu, mechanizmy ochrany a dôvody ich vzniku. V histórii ľudstva téma ľudských práv skloňuje nespočetne mnoho krát. Vo všetkých dobách sa našli osoby, ktoré sa zaoberali koncepciou ľudských práv a to v najrozmanitejších situáciách, v rôznych historických podmienkach a z hľadiska rôznych vedných odborov. Ide o prvoradú problematiku v oblasti vnútornej politiky každého štátu, ale i o závažný problém medzinárodného významu. Ak chceme poznať mechanizmy ochrany ľudských práv, musíme najprv poznať dejiny pojmu ľudských práv.

1.   Ľudské práva

Pôvod pojmu ľudské práva je v historických súvislostiach spätý najmä s teóriou prirodzeného práva, podľa ktorej človeku patria určité práva prirodzenoprávnej povahy. Tieto práva sú nescudziteľné, nepremlčateľné, neodňateľné, nezrušiteľné, patria človeku nezávisle od verejnej alebo štátnej moci. Úlohou štátu je iba uznať a ochraňovať tieto práva, a ak sú tieto práva porušované, jednotlivec má právne zakotvený nárok na ochranu svojich práv voči štátu.

Koncepcia prirodzeného práva má korene v antickom Grécku, v dielach filozofov, akými boli Herakleitos, sofistov Protagora a Gorgia, v učení Platóna, či Aristotela. Prvky prirodzenoprávneho učenia sa objavujú aj u Aurélia Augustína, ktorý prirodzené právo nazýva lex naturae. Neskôr na jeho učenie nadväzuje aj Tomáš Akvin- ský. V novoveku prirodzenoprávnu teóriu presadzuje najmä holandský renesančný právnik Hugo Grotius. Jeho myšlienky ďalej rozvíjajú aj Jean Jacques Rousseau alebo John Locke. Dôležitý je aj fakt, že prirodzenoprávna koncepcia sa stáva základným kameňom mnohých právne významných dokumentov, ktoré kodifikujú ľudské práva vAnglicku. Medzi takéto dokumenty patrí napríklad Magna Carta Libertatum z roku 1215,1 Habeas Corpus Act z roku 1679,[1] [2] alebo Bili of Rights z roku 1688.[3] Vo Francúzsku to bola Deklarácia práv človeka a občana (1789)[4] a na americkom kontinente Deklarácia nezávislosti (1776).[5] Po prijatí týchto dokumentov je viditeľná tendencia štátov zakotvovať ľudské práva v mnohých konštitúciách, alebo iných právnych dokumentoch.

Na druhej strane oproti prirodzenoprávnej koncepcii stojí doktrína pozitívneho práva, v zmysle ktorej ľudské práva existujú len v rozsahu stanovenom právnymi normami. V inom zmysle štát rozhodne, ktoré práva prizná svojim občanom. Medzi reprezentantov pozitívno-právnej doktríny patria osobnosti ako Jeremy Bentham, John Austin, Georg Jellinek, či Auguste Comte. Doktrína pozitívneho práva mala veľký vplyv aj v oblasti ľudských práv najmä v 19. storočí a v polovici 20. storočia. Postupný odklon od presadzovania ochrany ľudských práv podľa pozitívnoprávneho princípu nastáva až v dôsledku udalostí 2. svetovej vojny, kedy sa ukázalo, že tento typ ochrany ľudských práv je nevyhovujúci.

2.   Delenie ľudských práv

V praxi štátov medzinárodného spoločenstva existuje mnoho modifikácii pojmu ľudské práva. V medzinárodnom práve sa všeobecne používa pojem ľudské práva a slobody, ako to vyplýva zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv,[6] Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach,[7] Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach[8] atď. Existuje mnoho aspektov delenia ľudských práv, medzi ktoré patrí aj vyššie uvedené členenie na pozitívnop- rávne a prirodzenoprávne chápanie ľudských práv. Frekventovaným spôsobom je aj členenie na základe generačného princípu. Prvá generácia ľudských práv v sebe zahŕňa občianske osobné a politické práva. Sú to práva, ktoré sa týkajú slobody jednotlivca a jeho účasti na politickom živote. Dodržiavanie týchto práv štát zabezpečí najmä tým, že nebude jednotlivca v týchto právach obmedzovať. Tieto práva boli po prvýkrát uznané počas buržoáznych revolúcií, no ich podoba sa zdokonaľovala aj v 20. storočí. Do druhej generácie zaraďujeme hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Tieto práva sa dotýkajú rovnakých podmienok a rovnakého zaobchádzania a súvisia s realizáciou ekonomických a sociálnych úloh štátu. Štáty ich začali uznávať po prvej svetovej vojne. Na rozdiel od prvej generácie ľudských práv, je na zabezpečenie dodržiavania práv druhej generácie nevyhnutná činnosť štátu. Vznik tejto generácie je spojený so vznikom a pôsobením ľavicových politických zoskupení. Tretia generácia ľudských práv obsahuje práva, ktoré prekračujú rámec prvej a druhej generácie, a zahŕňa pomerne široký okruh práv, ktoré možno vymedziť ako práva solidarity. Zabezpečenie dodržiavania týchto práv si vyžaduje určitú formu účasti a spolupráce viacerých jednotlivcov a štátov. Realizácia týchto práv presahuje štátne hranice a mnohokrát aj hranice regiónov či kontinentov. Vznik tejto generácie právje spätý s vplyvom industrializácie a pomerne rýchleho technického rozvoja na spoločnosť. Osobitnú pozornosť si žiadajú práva menšín, ktoré nemožno úplne jednoznačne kvalifikovať pre ich charakter. Podľa viacerých odborníkov sa však táto skupina práv zaraďuje medzi práva tretej generácie.

Existuje mnoho ďalších členení, napríklad na základe statusového princípu, podľa ktorého obsah a rozsah ľudských práv vychádza zo vzťahu občan-štát. Status negati- vus si žiada, aby sa štát zdržal akéhokoľvek konania v rozpore so zákonom, status positivus vyjadruje právo občana na ochranu svojich práv, zatiaľ čo status activus je spojený s aktívnym konaním zo strany štátu pri plnení svojich práv. Tieto členenia (aj mnohé ďalšie) majú nesporný význam a sú používané v právnej terminológii na medzinárodnej úrovni, regionálnej úrovni, ba aj vo vnútroštátnej terminológii. V tejto súvislosti však treba konštatovať, že väčšina štátov svetového spoločenstva uznala prostredníctvom ratifikácie Charty Organizácie spojených národov[9] i ďalších medzinárodných dokumentov, že ochrana ľudských práv prestala byť výlučne vnútroštátnou vecou štátov a nadobudla medzinárodný charakter.

3.   Medzinárodné právo ľudských práv

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia