VYBRANÉ PROCESNO - PRÁVNE INŠTITÚTY OCHRANY SPOTREBITEĽA V SÚČASNOSTI A PERSPEKTÍVE

Autor: JUDr. Vladimír Filičko PhD.
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

V tomto príspevku sa autor zaoberá inštitútmi procesno - právnej ochrany spotrebiteľa pričom osobitná pozornosť je venovaná otázkam miestnej príslušnosti súdov, ktorá je v spotrebiteľských sporoch daná na výber, oslobodenia spotrebiteľov od povinnosti zaplatenia súdneho poplatku a ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Pri jednotlivých inštitútoch ochrany autor poukazuje na platnú právnu úpravu, jej nedostatky a z nej plynúce aplikačné problémy. Pri problémoch vznikajúcich v praxi autor poukazuje taktiež na rozhodnutia súdov, ktoré sa danou otázkou zaoberali a túto sa aj významným spôsobom snažili vyriešiť.

Úvod

 

Od počiatkov vývoja spotrebiteľského práva, či už je za tento moment považované prijatie Jednotného európskeho aktu v roku 1986, ktorý do Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva vložil vtedy nový článok 100a, ktorý „prvý krát“ v primárnom práve zásadným spôsobom zakotvil pojem spotrebiteľ[1], alebo od Parížskeho summitu uskutočneného v roku 1972 na základe, ktorého bol v roku 1975 vydaný Predbežný program EHS o ochrane spotrebiteľa a informačnej politike, ktorý sa neskôr stal základom spotrebiteľskej legislatívy, a to hlavne tým, že zakotvil päť základných práv spotrebiteľov[2], alebo od prijatia Maastrichtskej zmluvy v roku 1993[3], ktorá zaviedla ochranu spotrebiteľa, ako samostatnú politiku spoločenstva až po súčasnosť, možno o tejto oblasti práva hovoriť ako o jednej z najprogresívnejších oblastí súkromného práva v nedávnej histórii, ktorá sa naďalej zásadným spôsobom vyvíja.[4]

V podmienkach Slovenskej republiky tvoria právne predpisy určené na ochranu práv spotrebiteľov osobitú súčasť občianskeho práva a vytvárajú samostatné pododvetvie občianskeho práva, a to právo spotrebiteľské. Osobitý charakter spotrebiteľského práva je daný hlavne tým, že normy spotrebiteľského práva:

a)   majú kogentnú povahu, čo predstavuje značnú odchýlku od všeobecnej koncepcie súkromného práva vychádzajúcej zo zásady zmluvnej voľnosti a tým, že

b)   upravujú všetky právne vzťahy vznikajúce medzi spotrebiteľmi a dodávateľmi, bez ohľadu na to, či sú tieto vzťahy založené na základe predpisov spotrebiteľského, občianskeho, alebo obchodného práva.

Aplikácia spotrebiteľských noriem je podmienená práve špeciálnym postavením jeho subjektov. Pokiaľ hovoríme o špeciálnom postavení, tak týmto postavením disponuje hlavne spotrebiteľ, ako slabší subjekt na ochrane, ktorého je postavený základ spotrebiteľského práva. Z osobitnej ochrany slabšej strany - spotrebiteľa vyplýva na druhej strane taktiež špeciálne postavenie podnikateľa resp. dodávateľa, ktorý je pri vzniku spotrebiteľských zmlúv viazaný celým radom kogentných noriem, ktoré ho zásadným spôsobom obmedzujú.

Práva spotrebiteľov pozostávajú z práv dvoch druhov a možno ich rozčleniť do dvoch

skupín:

a)    prvú skupinu predstavujú práva, ktoré sú spotrebiteľom výslovne priznané vo vnútroštátnom všeobecne záväznom právnom predpise alebo v právnom akte Európskej únie s prednosťou pred zákonom,

b)   druhú skupinu predstavujú práva, ktoré sú implikované v právnych povinnostiach určených všeobecne záväzným právnym predpisom podnikateľom.[5]

Práva druhej skupiny nie sú v právnom poriadku spotrebiteľom priznané výslovne, ale možno ich z právnej úpravy odvodiť, pretože povinnosti stanovené podnikateľom slúžia na zabezpečenie implicitných práv spotrebiteľov.

Aby mohol byť naplnený účel ochrany spotrebiteľa je nevyhnutné poskytnúť ochranu spotrebiteľom, nie len prostredníctvom noriem súkromného práva, ale taktiež prostredníctvom noriem práva verejného. Z predpisov verejného práva poskytujúcich spotrebiteľom ochranu môžeme rozlišovať tie, ktoré rozširujú ochranu spotrebiteľa a tie, ktoré umožňujú uplatnenie si práv spotrebiteľov. Za predpisy, ktoré rozširujú ochranu spotrebiteľov verejného charakteru môžu byť, ako uvádza profesor Vojčík, predpisy správneho práva, ktoré určujú podmienky, za ktorých môžu subjekty podnikať v oblasti, v ktorej poskytujú tovary alebo služby spotrebiteľom (vrátane udeľovania rôznych licencií), zakotvujú aj postupy (správne konanie) pri zistení porušení povinnosti na tomto úseku a sankcie za porušenie povinností.[6] Základným predpisom, ktorý umožňuje uplatnenie si práv spotrebiteľov je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“).

 

Vybrané procesno - právne inštitúty ochrany spotrebiteľa

 

Ako sme už uviedli, zo zákonnej úpravy a osobitnej povahy spotrebiteľského práva vyplývajú určité špecifiká spotrebiteľsko-právnych vzťahov, ktoré tieto vzťahy viac či menej odkláňajú od „štandardných“ občiansko-právnych vzťahov.

Z dôvodu rozsiahleho množstva čiastkových odklonov sa autor zameral na odlišnosti procesného charakteru a zo širšieho katalógu procesno - právnych špecifík vybral tie, ktoré sú využívané najčastejšie a zároveň majú najväčší praktický dosah.

Medzi základné špecifiká procesno-právne charakteru možno zaradiť:

-      právo prokurátora vstúpiť do začatého „spotrebiteľského“ konania (§ 35 ods. 2 písm. k) OSP),

-      miestna príslušnosť súdov daná na výber (§ 87 písm. f) OSP),

-      výlučná miestna príslušnosť súdov pri žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (§ 88 ods. 2 OSP),

-      povinnosť súdov v prípade zistenia neprijateľnej podmienky, túto podmienku uviesť vo výroku rozhodnutia (§ 153 ods. 4 OSP),

-      povinnosť súdov vykonávať „ex offo” kontrolu neprijateľných podmienok (§ 153b ods. 5 písm. d), § 172 ods. 9 OSP, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie),

-      oslobodenie od súdneho poplatku (§ 4 ods. 2 písm. za) zákona o súdnych poplatkoch)

-      združenie na ochranu spotrebiteľa, ako vedľajší účastník v spotrebiteľských sporoch (§ 93 ods. 2 OSP);

Z uvedených špecifík autor podrobnejšie rozoberá tie, pri aplikácii ktorých sa v praxi vyskytli zásadnejšie nezrovnalosti.

Miestna príslušnosť súdov daná na výber a výlučná miestna príslušnosť súdov pri žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov

 

Jedným zo základných procesných práv spotrebiteľa je právo vybrať si súd príslušný na rozhodnutie sporu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy. Tento výber príslušného súdu prirodzene nie je neobmedzený, ale týka sa výlučne výberu miestnej príslušnosti a jeho podstatou je zákonom stanovené právo spotrebiteľa žalovať dodávateľa na súde v obvode, ktorého má spotrebiteľ bydlisko podľa § 87 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“)[7], a teda vylúčenie všeobecného ustanovenia § 84 OSP[8] podľa, ktorého je miestne príslušným sudom súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje.

Ochrana slabšej strany daná ustanovením § 87 písm. f) OSP bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zaradená s účinnosťou od 15.10.2008 na základe zákona č. 384/2008 Z.z..[9] Napriek tomu, že znenie ustanovenia § 87 písm. f) OSP sa na prvý pohľad javí ako pomerne jasné a zrozumiteľné, ako to v praxi často býva, ani aplikácia tohto ustanovenia sa nezaobišla bez menších, či väčších problémov. Komplikácie vznikali hlavne pri výklade pojmu „spor vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy“ a následnej aplikácii predmetného ustanovenia. Sprvoti bolo uvedené ustanovenie vykladané skôr reštriktívne, a to tak, že spotrebiteľ mal právo výberu miestne príslušného súdu výlučne v sporoch priamo vyplývajúcich zo spotrebiteľskej zmluvy. Neskôr sa však, hlavne na základe judikatúry, ktorá doposiaľ stále nie je jednotná, za spory vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy začali považovať taktiež spory, ktoré síce nevznikli uplatnením si nároku priamo vyplývajúceho zo zmluvy, ale mali aspoň čiastočný základ v spotrebiteľskej zmluve, ale so samotnou zmluvou priamo nesúviseli (napr. zrušenie rozhodcovských rozsudkov, náhrada škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a pod.).

Keďže sme načrtli otázku príslušnosti súdov v konaniach o zrušení rozhodcovských rozsudkov je nevyhnutné uviesť, že táto nejednoznačnosť bola v neprospech spotrebiteľa posilnená naviac kolíziou ustanovenia § 87 písm. f) OSP s ustanovením § 88 ods. 2 posledná veta OSP (s účinnosťou do 31.12.2011)[10], teda kolíziou príslušnosti danej na výber a výlučnej miestnej príslušnosti. Základnou otázkou bola tá, či má ochrana spotrebiteľa až taký rozsah, že nabúrava dovtedy jednoznačnú prednosť výlučnej miestnej príslušnosti. Tieto nezrovnalosti mali pri rozhodovaní súdov zásadný dosah, a to najmä v prípadoch, keď spotrebiteľ podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku na súde, ktorý si zvolil na základe ust. § 87 písm. f) OSP, avšak konajúci súd po námietke príslušnosti dodávateľa postúpil žalobu na súd určený podľa § 88 ods. 2 OSP[11], ktorý následne z dôvodu, že od doručenia rozhodcovského rozsudku spotrebiteľovi po doručenie žaloby o jeho zrušenie príslušnému súdu po uplynutí viac ako 30-tich dní, žalobu ako oneskorene podanú zamietol.

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU