Nariadenie Brusel Ia a tretie štáty

Autor: JUDr. Katarína Burdová PhD.
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Dňa 1. januára 2013 nadobudlo účinnosť nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie Brusel Ia"), ktoré sa s výnimkou článkov 75 a 76 uplatňuje od 10. januára 2015. Toto nariadenie predstavuje revíziu nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie Brusel I"), ktoré je považované za základ európskej justičnej spolupráce v civilných veciach. Nariadenie Brusel Ia je nástrojom regionálnej unifikácie noriem medzinárodného práva procesného a je primárne určené na aplikáciu vo vzťahoch medzi členskými štátmi EÚ. Cieľom tohto príspevku je však posúdiť pôsobenie tohto nástroja v prípadoch, ktoré presahujú región Európskej únie a majú úzky vzťah k tretím štátom.

1.1       Úvod

 

Dňa 1. januára 2013 nadobudlo účinnosť nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie Brusel Ia"), ktoré sa s výnimkou článkov 75 a 76[1] uplatňuje od 10. januára 2015. Toto nariadenie predstavuje revíziu[2] nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie Brusel I"), ktoré je považované za základ európskej justičnej spolupráce v civilných veciach.

Nariadenie Brusel Ia je nástrojom regionálnej unifikácie noriem medzinárodného práva procesného a je primárne určené na aplikáciu vo vzťahoch medzi členskými štátmi EÚ. Cieľom tohto príspevku je však posúdiť pôsobenie tohto nástroja v prípadoch, ktoré presahujú región Európskej únie a majú úzky vzťah k tretím štátom.

Nariadenie Brusel I zaviedlo jednotný systém pravidiel právomoci súdov členských štátov Európskej únie s výnimkou Dánska,[3] na ktorý nadväzuje pomerne liberálny režim uznávania a výkonu rozsudkov týchto členských štátov Európskej únie. Toto nariadenie zaväzuje len členské štáty Európskej únie a samozrejme nezaväzuje tretie štáty, avšak systém pravidiel právomoci zavedený nariadením Brusel I sa uplatní nielen v situáciách, ktoré vykazujú vzťah k dvom alebo viacerým členským štátom Európskej únie ale aj v situáciách, ktoré vykazujú vzťah len k jednému členskému štátu a tretiemu štátu,[4] čo potvrdila aj judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ").

 

Väzba sporu k tretiemu štátu môže byť v niektorých prípadoch natoľko silná, že zakladá dokonca výlučnú právomoc súdov tretieho štátu na prejednanie a rozhodnutie veci a to nielen podľa národných predpisov tohto tretieho štátu ale aj podľa nariadenia Brusel I, ak by bolo toto aplikovateľné. Napr. spor sa týka vecných práv k nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v treťom štáte, avšak žalovaný má obvyklý pobyt v členskom štáte Európskej únie. Rovnako to platí aj pre situácie, kedy strany s obvyklým pobytom v členských štátoch Európskej únie založia výlučnú právomoc súdu tretieho štátu prorogačnou dohodou. Vyvstáva preto otázka, či vôbec a ako nariadenie Brusel I a nariadenie Brusel Ia umožňujú súdu členského štátu EÚ s právomocou na konanie podľa nariadenia reagovať na skutočnosť, že súd tretieho štátu má výlučnú právomoc na konanie v tej istej veci, resp. na skutočnosť, že konanie pred súdom tretieho štátu už začalo, resp. že súd tretieho štátu

vydal    rozsudok v tej     istej    veci,    o  ktorej  koná    súd   členského    štátu Európskej únie

s právomocou podľa nariadenia Brusel I.

Uvedené otázky sú zaujímavé najmä z dôvodu, že výkon právomoci podľa nariadenia Brusel Ia súdom členského štátu by v takýchto prípadoch mohol viesť k vydaniu rozsudku, ktorý by bol nezlučiteľný s rozsudkom tretieho štátu, čo by následne mohlo viesť k zamietnutiu jeho uznania nielen v dotknutom treťom štáte ale aj v inom členskom štáte Európskej únie.[5]

 

1.2        Zohľadňovanie výlučnej právomoci súdov tretích štátov v režime nariadenia Brusel Ia

 

V národných právnych úpravách členských štátov Európskej únie je možné sa stretnúť s dvoma základnými prístupmi k otázke zohľadňovania právomoci súdov iného štátu pri posudzovaní právomoci vlastných súdov. Štáty kontinentálneho právneho systému vychádzajú zo zásady, že súd s právomocou na konanie je povinný vec prejednať a rozhodnúť a pri posudzovaní vlastnej právomoci neprihliada na právomoc súdov iných štátov a to ani v prípade, ak ide o právomoc výlučnú. Štáty common law naopak vo svojich vnútroštátnych úpravách zakotvili tzv. doktrínu forum non conveniens, v zmysle ktorej má súd s právomocou na konanie priznané diskrečné oprávnenie na základe ktorého môže odmietnuť vykonávať právomoc ak je presvedčený o tom, že súd iného štátu, ktorý má právomoc, je vhodnejším fórom na prejednanie a rozhodnutie veci.[6] Ani doktrína forum non conveniens však neumožňuje automaticky odmietnuť vykonávať právomoc, ak je daná výlučná právomoc súdov iného štátu.

 

Nariadenie Brusel I v článku 25[7] prikazuje súdom členských štátov EÚ prihliadať len na výlučnú právomoc súdu iného členského štátu Európskej únie podľa článku 22 nariadenia Brusel I, pričom rovnakú úpravu obsahuje aj nariadenie Brusel Ia v článku 27. Explicitné pravidlo o tom, či súdy členských štátov majú resp. môžu prihliadať na výlučnú právomoc súdov tretieho štátu ani po revízii nariadenia Brusel I neexistuje a táto otázka do dnešného dňa nebola jednoznačne vyriešená ani judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, hoci sa v tejto súvislosti v odbornej literatúre stretávame s odkazom najmä na rozsudok SD EÚ vo veci Owusu,[8] v ktorom SD EÚ konštatoval, že doktrína forum non conveniens je nezlučiteľná s Bruselským dohovorom[9] a v rozpore s princípom právnej istoty a jednotnej aplikácie európskych pravidiel právomoci a zároveň konštatoval, že ustanovenie upravujúce všeobecnú právomoc súdov[10] na konanie vo veciach má kogentný charakter a takáto právomoc môže byť derogovaná len spôsobom, ktorý explicitne predpokladá nariadenie. Prípad Owusu sa týkal situácie, kedy súdy tretieho štátu (Jamajky) boli podľa žalovaného vhodnejšie a to z najmä dôvodu, že rozhodnutie vo veci bolo podmienené vykonaním obhliadky pláže v tomto štáte a tiež z dôvodu, že poistenie nehnuteľnosti, na ktorej došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody, ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia