K niektorým charakteristickým črtám inštitucionálneho regionalizmu v súčasnom medzinárodnom práve

Autor: prof. JUDr. Ján Klučka CSc.
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Rôzne formy regionálnej spolupráce medzi štátmi existovali už oddávna, buď vo forme rôznych zoskupení, aliancií, únií, a to dočasnej alebo trvalejšej podoby. Je však skutočnosťou, že k pevnejšiemu zmluvnému, ako aj inštitucionálnemu uchopeniu tohto fenoménu dochádza až v 20.storočí spolu s rozvojom všeobecného medzinárodného práva, s ktorým sa rôzne formy a podoby regionalizmu postupne dostávajú do vzájomných vzťahov. Napriek rôznej úlohe a významu regionalizmu v priebehu 20.storočia, v súčasnosti prevláda názor o existencii povojnového, (tradičného) tzv. starého regionalizmu, ktorý bol po skončení studenej vojny nahradený tzv. novým regionalizmom. Úvodom sa javí vhodná ich stručná charakteristika vrátane poukazu na rozdiely medzi starým a novým regionalizmom. Pokiaľ ide o obdobie jeho vzniku, starý regionalizmus vzniká v období bipolárneho rozdelenia sveta a pôsobí od konca druhej svetovej vojny do konca 80.rokov, zatiaľ čo priestor pre nový regionalizmus sa vytvoril v dôsledku jeho zániku začiatkom 90.rokov pre potreby výrazne zmeneného a globalizujúceho sa multipolárneho sveta. Koncepcia starého regionalizmu obsahovala viaceré črty bipolárneho sveta „kopírujúce" hegemonistické postavenie dvoch veľmocí, ako aj základné rysy vtedajšej medzinárodnej politiky. V dôsledku toho býva tiež označovaný ako hegemonistický regionalizmus, pričom jeho hegemonistické črty sa prejavovali v tom, že iniciátorom a „vonkajším" (nadregionálnym) hegemónom regionálnych zoskupení boli USA a ZSSR, ďalej, že starý regionalizmus bol orientovaný výlučne „dovnútra" a pre potreby svojich členov, že bol obsahovo obmedzený na vojenskú a ekonomickú oblasť (pričom v druhej z nich mal zvyčajne protekcionistický charakter), že jeho účastníkmi boli výlučne národné štáty, pričom zameranie činnosti jeho subjektov bolo zásadne ovplyvnené potrebami bipolárneho sveta a politiky studenej vojny. Regionálne zoskupenia tohto obdobia boli chápané ako územné, vojenské a ekonomické priestory kontrolované štátmi, a svojou podstatou predstavujúce mocenské sféry vplyvu superveľmocí a plne podriadené potrebám ich zahraničnej a medzinárodnej politiky.

Rôzne formy regionálnej spolupráce medzi štátmi existovali už oddávna, buď vo forme rôznych zoskupení, aliancií, únií, a to dočasnej[1] alebo trvalejšej podoby. Je však skutočnosťou, že k pevnejšiemu zmluvnému, ako aj inštitucionálnemu uchopeniu tohto fenoménu dochádza až v 20.storočí spolu s rozvojom všeobecného medzinárodného práva, s ktorým sa rôzne formy a podoby regionalizmu postupne dostávajú do vzájomných vzťahov. Napriek rôznej úlohe a významu regionalizmu v priebehu 20.storočia, v súčasnosti prevláda názor o existencii povojnového, (tradičného) tzv. starého regionalizmu, ktorý bol po skončení studenej vojny nahradený tzv. novým regionalizmom. Úvodom sa javí vhodná ich stručná charakteristika vrátane poukazu na rozdiely medzi starým a novým regionalizmom. Pokiaľ ide o obdobie jeho vzniku, starý regionalizmus vzniká v období bipolárneho rozdelenia sveta a pôsobí od konca druhej svetovej vojny do konca 80.rokov, zatiaľ čo priestor pre nový regionalizmus sa vytvoril v dôsledku jeho zániku začiatkom 90.rokov pre potreby výrazne zmeneného a globalizujúceho sa multipolárneho sveta.[2] Koncepcia starého regionalizmu obsahovala viaceré črty bipolárneho sveta „kopírujúce" hegemonistické postavenie dvoch veľmocí, ako aj základné rysy vtedajšej medzinárodnej politiky. V dôsledku toho býva tiež označovaný ako hegemonistický regionalizmus, pričom jeho hegemonistické črty sa prejavovali v tom, že iniciátorom a „vonkajším" (nadregionálnym) hegemónom regionálnych zoskupení boli USA a ZSSR, ďalej, že starý regionalizmus bol orientovaný výlučne „dovnútra" a pre potreby svojich členov, že bol obsahovo obmedzený na vojenskú a ekonomickú oblasť (pričom v druhej z nich mal zvyčajne protekcionistický charakter), že jeho účastníkmi boli výlučne národné štáty, pričom zameranie činnosti jeho subjektov bolo zásadne ovplyvnené potrebami bipolárneho sveta a politiky studenej vojny. Regionálne zoskupenia tohto obdobia boli chápané ako územné, vojenské a ekonomické priestory kontrolované štátmi, a svojou podstatou predstavujúce mocenské sféry vplyvu superveľmocí a plne podriadené potrebám ich zahraničnej a medzinárodnej politiky.

 

Štruktúry nového regionalizmu vznikajúce po skončení studenej vojny sa zvyčajne budujú „zdola" a jeho hnacím motorom sa stávajú spontánne potreby nielen štátov určitého regiónu, ale už aj iných neštátnych subjektov.[3] V tomto smere možno nový regionalizmus chápať ako multidimenzionálny proces regionálnej integrácie zahrňujúci ekonomické, politické, sociálne a kultúrne aspekty. Na rozdiel od starého regionalizmu je nový regionalizmus otvorený globálnym potrebám medzinárodného spoločenstva, čo sa prejavuje v jeho viacerých špecifikách. V dôsledku toho zahrňuje nielen „tradičnú" bezpečnostnú a ekonomickú oblasť, ale aj životné prostredie, sociálnu politiku, finančnú oblasť, migráciu, kultúrnu oblasť, pričom sa do neho zapájajú aj štáty, ktoré nie sú členmi regionálnych zoskupení a pod. Zatiaľ čo starý regionalizmus zahŕňal výlučne vzťahy medzi národnými štátmi, nový regionalizmus, chápaný ako súčasť prebiehajúcej štrukturálnej transformácie, ekonomickej liberalizácie a vzájomnej ekonomickej závislosti, ako aj celkovej globalizácie medzinárodného spoločenstva, absorbuje v čoraz väčšom meradle neštátne subjekty na rôznych úrovniach globálneho systému.[4] V tomto smere treba: „procesy globalizácie a regionalizácie posudzovať ako súčasti širšieho procesu globálnej ekonomickej zmeny".[5] Vo svojom komplexe tak nový regionalizmus možno chápať ako kontinuálny proces zmien, ktorý sa začal po skončení studenej vojny súčasne na viacerých úrovniach, a to na úrovni štátov (tzv. makroregióny), na interregionálnej úrovni (vo vzťahoch medzi existujúcimi regionálnymi štruktúrami založenými štátmi), ako aj subregionálnej, resp. mikroregionálnej na úrovni neštátnych subjektov.[6] Príčiny vzniku regionálnych zoskupení vznikajúcich v rámci nového regionalizmu už nepredstavujú len vojenské, územné, bezpečnostné či iné záujmy tradične späté so štátmi a s výkonom ich zahraničnej politiky (hoci tieto naďalej pretrvávajú aj v novom regionalizme), ale aj oblasti, v ktorých čoraz významnejšiu úlohu zohrávajú „neštátne" subjekty, akými sú nadnárodné korporácie, nevládne organizácie, zainteresované sociálne skupiny a lokálne komunity. Oblasti ich pôsobenia predstavujú predovšetkým medzinárodný obchod a financie, či ochrana životného prostredia, v ktorých štáty postupne strácajú svoje výsadné a monopolné postavenie. V týchto oblastiach sa regionálne trendy prejavujú vznikom špecifických subregionálnych a mikroregionálnych zoskupení (regiónov), ktoré prekračujú hranice národných štátov a vytvárajú cezhraničné (crossborder) regionálne zoskupenia. V rámci nového regionalizmu tak prebieha súčasný vývoj makroregionálnych a subregionálnych procesov s vlastnou dynamikou rastu, ako aj vzťahmi vzájomného dialógu a spolupráce', do ktorých sa ich subjekty môžu dostávať.[7] Aj v prípadoch „neštátneho regionalizmu" sa dôvody vzniku jeho subjektov prirodzene odlišujú a môžu byť povahy ekonomickej, environmentálnej, kultúrnej a pod. V súčasnosti má nový regionalizmus celosvetový rozmer, nakoľko zahrňuje ako rozvinuté, tak aj rozvojové štáty temer na všetkých kontinentoch a v celosvetovom meradle aj množstvo neštátnych subjektov, hoci rovnako ako v prípade starého regionalizmu, sú jeho počiatky v Európe. Rozvoj regionalizmu v naznačených smeroch je prejavom rastúceho trendu rozvoja a posilňovania vzájomnej spolupráce na rôznych úrovniach za účelom riešenia problémov globalizovaného spoločenstva. Prax v tejto oblasti však jednoznačne potvrdzuje, že neexistuje jediný model regionalizmu, ktorý by bol „použiteľný" v rôznych regiónoch. Dnes preto pôsobia rôzne modely regionalizmu v rôznych regiónoch v závislosti od konkrétnej regionálnej histórie, kultúry a okolností.

 

Pre oba druhy regionalizmu bola a je spoločná významná úloha medzinárodného práva, keďže na jeho základe a s použitím jeho pravidiel si štáty vytvárali regionálne zoskupenia a riadili sa nimi vo svojej činnosti. V rámci svojich „legislatívnych" právomocí si regionálne zoskupenia vytvárali vlastné právne záväzné pravidlá, ktoré sa na určitom stupni vývoja dostávajú do vzťahu aj k pravidlám všeobecného medzinárodného práva. Napokon regionalizmus predstavovaný regionálnymi medzinárodnými organizáciami si vynútil aj vznik všeobecných pravidiel medzinárodného práva, ktoré sa v poslednej štvrtine 20.storočia stali predmetom kodifikácie Komisie pre medzinárodné právo.[8] Vznik a pôsobenie rôznych regionálnych zoskupení neštátnej povahy vznikajúcich v rámci nového regionalizmu nie je upravovaný priamo pravidlami medzinárodného práva. Ich právnu základňu predstavuje právny poriadok regionálnej organizácie (EÚ a jej Európa regiónov), pravidlá vnútroštátneho práva a napokon „soft" pravidlá neprávnej povahy.

Cieľom tohto príspevku je stručná charakteristika jednotlivých prvkov inštitucionálneho regionalizmu za účasti štátov z pohľadu medzinárodného práva.

6.1       Zmluvný a inštitucionálny regionalizmus

6.1.1          Zmluvný regionalizmus

Z pohľadu medzinárodného práva možno hovoriť jednak o tzv. zmluvnom (neinštitucionálnom) regionalizme, ktorý sa prejavuje existenciou zmlúv regionálneho charakteru medzi štátmi určitého regiónu. Z hľadiska predmetu úpravy môžu byť dôvody vzniku takýchto regionálnych zmlúv v rôznych oblastiach rôzne. Tradičný dôvod predstavuje existencia geografického prvku týkajúceho sa určitej skupiny štátov a ich záujmov. V takomto prípade sa impulzom k vzniku regionálnej úpravy stáva intenzita jeho využívania zainteresovanými štátmi spojená s nevyhnutnosťou regulovať určité aspekty takéhoto využívania prostredníctvom medzinárodného práva. Regionálne dohody takéhoto typu môžu upravovať spoločný právny režim geografického prvku, dovolené spôsoby jeho využívania, prípadne ďalšie práva a povinnosti štátov. Príklady takéhoto typu predstavujú zmluvy o regionálnych riekach a jazerách, prípadne o geograficky obmedzených súčastiach životného prostredia (ochrana životného prostredia v Baltskom mori, Čiernom mori, Arktíde, regionálne biotopy životného prostredia a pod.). Dynamika regionálnej právnej úpravy takéhoto typu nie je veľmi vysoká nakoľko záleží jednak na existencii „spoločne zdieľaného" geografického prvku, a jednak na ochote štátov k medzinárodnoprávnej úprave činností vo vzťahu k takémuto prvku.

 

Ďalší geografický aspekt typický pre zmluvný regionalizmus predstavuje geografická blízkosť (susedstvo) štátov v konkrétnom regióne. Uľahčeniu regionálnej zmluvnej normotvorby v takomto prípade napomáhajú ich spoločné historické korene, kultúrne, náboženské či iné povedomie resp. dosiahnutý stupeň ekonomickej a politickej homogénnosti a pod. Ako príklad možno spomenúť zmluvy o vytvorení zón voľného obchodu, regionálne dohody o ochrane ľudských práv, o spoločnej obrane a pod. Tento geografický aspekt sa neobmedzuje len na oblasť zmluvného regionalizmu, ale predstavuje významný impulz aj pre vznik regionálnych zoskupení v rámci inštitucionálneho regionalizmu.

 

Okrem spomenutých geografických prvkov predstavujú v období nového regionalizmu ďalší impulz pre vznik regionálnych zoskupení dostatočne silné (intenzívne) záujmy zainteresovaných subjektov s viac či menej intenzívnym potlačením, prípadne úplnou absenciou tradičných geografických aspektov. Regionálne úpravy (ale aj štruktúry) takejto povahy presahujú tradičný rámec starého „protekcionistického" modelu regionalizmu, nakoľko predstavujú reagenciu zainteresovaných subjektov na spoločné potreby globalizujúceho sa medzinárodného spoločenstva. Ako bolo spomenuté, takýmito subjektmi už nie sú len štáty, ale aj nadnárodné ekonomické zoskupenia (korporácie), nevládne organizácie, rôzne záujmové skupiny a pod. Ako uvádza Komisia pre medzinárodné právo vo svojej Správe o fragmentácii medzinárodného práva z r. 2003: „zatiaľ čo predtým boli hnacími silami pôsobiacimi „za" medzinárodným právom geografické regióny, dnes predstavujú tieto hnacie sily často osobitné záujmy, ktoré sú globálne diverzifikované: obchodné záujmy, globalistické zoskupenia (lobbies), združenia na ochranu životného prostredia alebo ľudských práv, pričom tento trend sa v poslednom období zintenzívňuje.[9] Regionálne štruktúry takejto povahy sa zvyknú označovať ako tzv. funkčné (functional) regióny, základ ktorých môže tvoriť intenzívny ekonomický prvok (výrobné systémy), prvok z oblasti životného prostredia (napríklad tzv. kyslý dážď), kultúry (identita určitých komunít) pri redukovaní a/alebo potlačení geografického prvku.[10] Ich podstatou je spolupráca zúčastnených subjektov na dosiahnutí spoločného cieľa bez ohľadu na možné geografické obmedzenia. V súčasnom období štruktúry starého a nového regionalizmu koexistujú spolu, pričom s rastom počtu a intenzity globálnych faktorov pôsobiacich v medzinárodnom spoločenstve a ich dôsledkami pre tradičný pojem a rozsah suverenity štátov, sa rozširuje priestor pre vznik a pôsobenie štruktúr nového regionalizmu.

6.1.2          Inštitucionálny regionalizmus

Tradičný prejav inštitucionálneho regionalizmu predstavuje vytvorenie medzinárodnej medzivládnej organizácie regionálnej povahy na základe medzinárodnej zmluvy a na plnenie úloh v dohodnutej oblasti. Ako už bolo spomenuté, takéto organizácie zvyčajne zakladajú štáty, ktoré sú v tesnom geografickom kontakte (susediace štáty) a ktorým pri rozhodovaní o založení organizácie môžu napomáhať spoločné črty z histórie, ekonomiky, náboženstva a pod. V literatúre sa ako typická definícia tohto prejavu starého regionalizmu uvádza, že ide o „obmedzený počet štátov vzájomne spojených geografickými vzťahmi a určitým stupňom vzájomnej závislosti".[11] Prevažujúci trend v druhej polovici 20.storočia signalizuje, že regionalizmus za účasti štátov sa presadzuje práve prostredníctvom inštitucionálneho regionalizmu, o čom svedčí rastúci počet medzinárodných organizácií regionálnej povahy a rozširujúci sa predmet ich činnosti. V dôsledku toho zohrávajú čoraz významnejšiu úlohu, vstupujú do vzťahov vzájomnej spolupráce s inými regionálnymi organizáciami (tzv. interregionalizmus),[12] ako aj s organizáciami univerzálnej povahy.[13] V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že tradičný model inštitucionálneho regionalizmu, v ktorom boli regionálne potreby uspokojované výlučne prostredníctvom fixného inštitucionálneho rámca a prostredníctvom definovaných kompetencií orgánov regionálnej organizácie, začína podliehať postupným zmenám. Rastúca komplexnosť problémov, s ktorými sú regionálne organizácie konfrontované, si pre ich účinné riešenie vyžaduje komplexnejšiu reagenciu aj prostredníctvom rôznych druhov neformálnejších, flexibilnejších a otvorených systémov (tzv. networked regionalism). Prejavom takéhoto trendu môže byť diverzifikácia členstva v regionálnych organizáciách, prejavom ktorej je členstvo aj pre neštátne subjekty (pozri ďalej), ako aj vytvorenie priestoru pre pôsobenie rôznych neformálnych zoskupení, organizácií a pod. V dôsledku toho môže dôjsť k vzniku tzv. hybridného (zmiešaného) inštitucionálneho regionalizmu, ku ktorému v súčasnosti smeruje ASEAN.[14]

Územný rozsah pôsobenia regionálnych medzinárodných organizácii.

Právny režim vytvorený členskými štátmi regionálnej medzinárodnej organizácie býva geograficky vymedzený štátnymi územiami jej členských štátov, pretože na nich je organizácia oprávnená k výkonu svojich aktivít prostredníctvom svojich orgánov. Pokiaľ ide o medzinárodné zmluvy, ktoré uzavrela medzinárodná organizácia so štátmi alebo inými medzinárodnými organizáciami, túto skutočnosť výslovne potvrdzuje čl.29 Viedenského dohovoru o zmluvách medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami a medzinárodnými organizáciami navzájom z r. 1986.[15]

Prax potvrdzuje, že rôzne „prvky" právneho režimu medzinárodných organizácií, ako aj zmlúv uzavretých v ich rámci, môžu za určitých podmienok prekračovať geografické hranice regionálnej organizácie. Na základe zmocnenia vo svojich zakladajúcich aktoch môžu členské štáty regionálnych organizácií rozšíriť pôsobenie právnych pravidiel záväzných len pre členské štáty aj na územie tretích subjektov.[16]

Okrem uplatňovania právneho režimu alebo jeho určitých prvkov mimo geografických hraníc pôsobenia medzinárodnej organizácie, možno u niektorých z nich zaregistrovať využívanie ich kapacít aj mimo vymedzeného geografického rámca. Aktuálne je to v prípadoch regionálnych organizácií pôsobiacich pri zaisťovaní medzinárodného mieru a bezpečnosti. Charta Organizácie Spojených národov v kapitole VIII výslovne ráta s tým, že k výkonu medzinárodných sankcií podľa kapitoly VII. môžu byť na základe splnomocnenia Bezpečnostnej rady OSN použité aj „oblastné orgány" predstavujúce regionálny príspevok k zabezpečeniu medzinárodného mieru a bezpečnosti. Od začiatku 90.rokov minulého storočia je možno zaznamenať ich čoraz výraznejší vplyv aj v rámci akcií Organizácie Spojených národov (ďalej len „OSN") na udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, napríklad ako súčasť mierových operácií OSN (modré prilby) a tiež v rámci doktríny „responsibility to protect". Hlavné dôvody sú dva, a to neúspech tradičných donucovacích akcií uskutočňovaných prostredníctvom členských štátov OSN, resp. ich zoskupení, a finančná náročnosť takýchto operácií. Typickou črtou súčasného pôsobenia regionálnych organizácií (resp. ich ozbrojených síl), mimo geografického rámca vyplývajúceho z ich zakladajúcich aktov, býva ich nasadenie do konfliktov, v ktorých figurujú štáty so značne oslabenou či dokonca neexistujúcou (rozpadnutou) štátnou štruktúrou.[17] Je však potrebné uviesť, že vzhľadom na dlhodobú nefunkčnosť systému kolektívnej reagencie pod egidou BR OSN (fakticky až do začiatku 90.rokov minulého storočia) si regionálne organizácie ešte len hľadajú svoje miesto v rámci kapitoly VII. a VIII. Charty OSN.[18]

Doba „životnosti“ regionálnych organizácií.

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia