Aarhuský dohovor (1998) - regionálny mechanizmus ochrany ľudského práva na životné prostredie

Autor: JUDr. Juraj Jankuv PhD.
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovaní a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, bol prijatý v rámci Hospodárskej komisie OSN pre Európu 25. júna 1998 v dánskom meste Aarhus. Tento dohovor je vo vede medzinárodného práva všeobecne známym pod skráteným názvom Aarhuský dohovor. Aarhuský dohovor je novým typom dohovoru z oblasti medzinárodného práva životného prostredia, ktorý prepája medzinárodné právo životného prostredia a medzinárodné právo ľudských práv. Účelom tohto dohovoru je ochrana ľudského práva na životné prostredie prostredníctvom špecializovaných tzv. procesných environmentálnych práv, ktorými sú právo na prístup k informáciám o životnom prostredí, právo na účasť v rozhodovacom procese v oblasti životného prostredia, ako aj právo na prístup k spravodlivosti vo veciach životného prostredia.

6.1       Úvod

 

Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovaní a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, bol prijatý v rámci Hospodárskej komisie OSN pre Európu 25. júna 1998 v dánskom meste Aarhus. Tento dohovor je vo vede medzinárodného práva všeobecne známym pod skráteným názvom Aarhuský dohovor. Aarhuský dohovor je novým typom dohovoru z oblasti medzinárodného práva životného prostredia, ktorý prepája medzinárodné právo životného prostredia a medzinárodné právo ľudských práv. Účelom tohto dohovoru je ochrana ľudského práva na životné prostredie prostredníctvom špecializovaných tzv. procesných environmentálnych práv, ktorými sú právo na prístup k informáciám o životnom prostredí, právo na účasť v rozhodovacom procese v oblasti životného prostredia, ako aj právo na prístup k spravodlivosti vo veciach životného prostredia.

Cieľom tohto príspevku je poskytnúť charakteristiku hmotnoprávnych ustanovení Aarhuského dohovoru, charakteristiku kontrolných mechanizmov tohto dohovoru a jeho interakcie s právom Európskej únie, vzhľadom na skutočnosť, že jeho zmluvnou stranou je aj Európska únia. Uvedené analýzy budú základom pre formuláciu záverov týkajúcich sa podielu právneho života tohto dohovoru na procese regionalizácie medzinárodného verejného práva. Ako teoretický základ pre všetky uvedené analýzy je v prvej časti príspevku poskytnutý prehľad vývoja medzinárodnoprávnej úpravy ochrany práva na životné prostredie a s ním súvisiacich environmentálnych práv všeobecne.

6.2       Zakotvenie a ochrana hmotného práva na životné prostredie a procesných environmentálnych práv v medzinárodnom práve všeobecne

 

Vedecká i laická diskusia na tému stabilizácie nového ľudského práva na životné prostredie chápaného ako hmotné (materiálne) právo (ďalej právo na životné prostredie alebo hmotné právo na životné prostredie) zosilnela v polovici šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia.[1] Výsledkom tejto diskusie bolo zakotvenie tohto práva, podľa niektorých názorov chápaného ako základné ľudské právo,[2] do medzinárodného dokumentu zásadnej povahy pre ochranu životného prostredia - Deklarácie Štokholmskej konferencie OSN o ľudskom životnom prostredí.[3] Táto deklarácia bola prijatá na Štokholmskej konferencii OSN o ľudskom životnom prostredí v roku 1972, prvej významnej medzinárodnej konferencii, ktorá „naštartovala" dynamický vývoj medzinárodného práva životného prostredia ako celku, ale aj takmer rovnako dynamický vývoj ľudského práva na životné prostredie.[4] V Zásade 1 uvedenej deklarácie je zakotvené, že "Človek má základné právo na slobodu, rovnosť a adekvátne podmienky života v životnom prostredí v takej kvalite, ktorá umožňuje zdravý a dôstojný život a nesie vážnu zodpovednosť chrániť a zlepšovať životné prostredie pre budúce generácie."

 

Toto právo je možné identifikovať i v rôznych ďalších neskorších, ale i skôr prijatých medzinárodnoprávnych dokumentoch a dohovoroch prijatých v rámci Organizácie spojených národov, konferencií organizovaných OSN, v rámci k nej pridružených medzinárodných organizácií a tiež v rámci dohovorov a dokumentov medzinárodných regionálnych organizácií. Ide, napr. o Rezolúciu Valného zhromaždenia OSN č.45/94 (1990) o nutnosti zaistiť zdravé životné prostredie pre blaho jednotlivca,[5] Dodatkový protokol o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1988)[6] k Americkému dohovoru o ľudských právach (1969),[7] ktorý bol prijatý v rámci Organizácie amerických štátov či Africkú chartu práv človeka a národov (1981).[8] Najvýznamnejšou európskou regionálnou záväznou formou zakotvenia práva na životné prostredie v medzinárodnom práve je jeho zakotvenie v Dohovore o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovaní a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (1998, ďalej Aarhuský dohovor),[9] ktorý je predmetom skúmania v rámci tohto príspevku. Z obsahu hore uvedených úprav je však možné konštatovať, že zakotvenie hmotného práva na životné prostredie nie je úplne dôsledné a dostatočné,[10] a preto časom vznikla otázka, či by nemohlo toto právo požívať ochranu podľa medzinárodných dohovorov v oblasti ľudských práv (zakotvujúcich najmä ľudské práva prvej generácie) v prípade, keď zásah do životného prostredia zároveň porušuje niektoré právo chránené príslušným dohovorom. Prax a judikatúra medzinárodných súdnych a kvázi súdnych orgánov vytvorených v rámci OSN a regionálnych medzinárodných organizácií ako je napr. Rada Európy na túto otázku viackrát odpovedala kladne.

V rámci ľudsko-právnych mechanizmov OSN je právo na životné prostredie takto možné nepriamo chrániť prostredníctvom ustanovení Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (1966). V duchu judikatúry Výboru pre ľudské práva je to možné napr. v zmysle článku 6 ods. 1, ktorý upravuje právo na život v nadväznosti na prípad E.H.P. proti Kanade (č. 67/1980) [11] alebo podľa článku 27, ktorý zakotvuje práva príslušníkov menšín v nadväznosti prípad Bernard Ominayak proti Kanade (č. 167/1984)[12], kde sa preukázal súvis práva človeka na životné prostredie s právom príslušníkov menšín užívať vlastnú kultúru. V rámci ľudsko-právnych mechanizmov Rady Európy je právo na životné prostredie možné nepriamo chrániť prostredníctvom ustanovení Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950). V nadväznosti na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva je to možné najmä podľa článku 8 tohto dohovoru, ktorý zakotvuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie ako to preukázal prípad López Ostra proti Španielsku (č. 16798/90)[13] a niektoré ďalšie.[14]

 

Medzinárodnoprávnu úpravu hmotného práva na životné prostredie významným spôsobom dopĺňa a skvalitňuje medzinárodnoprávna úprava konštituujúca procesnú rovinu práva na životné prostredie. Táto úprava je neporovnateľne bohatšia ako medzinárodná právna úprava hmotnej roviny práva na životné prostredie. Jej základom je myšlienka, že hmotné právo na životné prostredie je možné najúčinnejšie chrániť prostredníctvom troch špecializované procesných environmentálnych práv. Ide o právo na prístup k informáciám o životnom prostredí, právo na účasť v rozhodovacom procese v oblasti životného prostredia, ako aj právo na prístup k spravodlivosti vo veciach životného prostredia. Účelom týchto práv má byť najmä možnosť brániť sa konaniam a rozhodnutiam, ktoré poškodzujú životné prostredie v rámci vnútroštátnych právnych poriadkov jednotlivých štátov. Medzinárodné právo životného prostredia však poskytuje i subsidiárne možnosti domáhať sa ochrany týchto práv i na medzinárodnej úrovni. [15] Procesné environmentálne práva sa podobne ako právo na životné prostredie objavujú najprv v nezáväzných medzinárodnoprávnych dokumentoch. Prvé nepriame náznaky týchto práv sa objavujú vo viacerých ustanoveniach Svetovej charty prírody (1982) prijatej ako Deklarácia Valného zhromaždenia OSN č. 37/7 (1982).[16] Precízne zakotvenie týchto práv je obsiahnuté v zásade 10 Deklarácie o životnom prostredí a rozvoji z Rio de Janeira (1992).

 

Vo veľmi krátkom časovom odstupe a takmer súbežne so zakotvením procesných environmentálnych práv v nezáväzných dokumentoch dochádza k ich postupnému zakotvovaniu v záväzných univerzálnych medzinárodných dohovoroch, ale i v regionálnych dohovoroch.[17] Medzinárodnoprávna úprava procesných environmentálnych práv je však v súčasnosti najkomplexnejšie prezentovaná v ustanoveniach už spomenutého regionálneho Aarhuského dohovoru, ktorý bude detailnejšie analyzovaný v nasledujúcej časti tohto príspevku.

Ochrana procesných environmentálnych práv v medzinárodnom práve je, rovnako ako v prípade hmotného práva na životné prostredie, doplnená možnosťami nepriamej ochrany prostredníctvom ľudských práv zakotvených existujúcich ľudsko-právnych dohovoroch OSN či Rady Európy. Najrozsiahlejšiu judikatúru v tejto oblasti vyvinul Európsky súd pre ľudské práva, ktorý pre ochranu procesných environmentálnych práv použil ľudské práva zakotvené v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950) ako napr. právo na spravodlivý súdny proces resp. s ním súvisiace práva (článok 6), právo na informácie (článku 10) a právo na efektívny opravný prostriedok v súvislosti s uvedenými právami (článok 13). [18]

6.3       Ochrana        ľudského         práva na životné prostredie a procesných environmentálnych práv prostredníctvom Aarhuského dohovoru.

 

Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovaní a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (1998, ďalej Aarhuský dohovor), bol prijatý v rámci Hospodárskej komisie OSN pre Európu[19] dňa 25. júna 1998 v dánskom meste Aarhus na Štvrtej ministerskej konferencii v rámci procesu "Životné prostredie pre Európu". Je otvorený prístupu členským štátom Európskej hospodárskej komisie OSN, jej pozorovateľom a európskym hospodárskym integračným organizáciám založeným členskými štátmi komisie. Zmluvnými stranami dohovoru sú preto i niektoré krajiny bývalého Sovietskeho zväzu z priestoru Strednej Ázie, ktoré sú členmi Hospodárskej komisie OSN pre Európu.[20]

 

Aarhuský dohovor vo všeobecnosti stojí na troch základných pilieroch. Prvý pilier Aarhuského dohovoru deklaruje právo verejnosti na prístup k informáciám o životnom prostredí. Druhý pilier Aarhuského dohovoru je o práve účasti verejnosti na rozhodovacom procese. Tretí pilier Aarhuského dohovoru sa týka prístupu k spravodlivosti v záležitostiach

životného prostredia a vytvára garancie na to, aby každý, koho environmentálne práva boli porušené, mal možnosť spravodlivého posúdenia nezávislými orgánmi (napr. súdmi). Aarhuský dohovor bol doplnený Protokolom o registroch únikov a prenosov znečisťujúcich látok (2003). Ide o prvý právne záväzný medzinárodný nástroj, ktorého cieľom je umožniť prístup verejnosti k informáciám prostredníctvom založenia koherentných národných registrov únikov a prenosov znečisťujúcich látok.[21] Zmluvné strany sa zaviazali vytvoriť takéto registre. Na druhom stretnutí zmluvných strán, ktoré sa konalo 25. - 27. mája 2005 v Alma-Ate (Kazachstan), sa dospelo k dohode o zmenách a doplneniach Aarhuského dohovoru týkajúcich sa geneticky modifikovaných organizmov (GMO).[22] Oficiálny anglický názov tohto dokumentu je Amendment to the Convention on Access to Information, Public Participation in Decision-Making and Access to Justice in Environmental Matters. Oficiálny slovenský preklad tohto názvu zatiaľ ešte nie je k dispozícii. Pre potreby tohto príspevku je možné tento názov preložiť ako Dodatok k Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovaní a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Účelom tohto dodatku je doplniť Aarhuský dohovor o článok 6 bis zakotvujúci povinnosť štátov zabezpečiť informácie a účasť verejnosti pred rozhodnutím o povolení pustiť do životného prostredia a umiestniť na trh geneticky modifikované organizmy, ako aj Prílohu I bis, ktorá podrobnejšie rozpracúva záväzky štátov v tejto súvislosti. Tento dodatok ešte nenadobudol medzinárodnoprávnu záväznosť. K tomu je potrebných 27 ratifikácií zo strany štátov, ktoré boli zmluvnou stranou Aarhuského dohovoru v čase prijatia protokolu. Dodatok síce získal 27 ratifikácií avšak len 22 z nich je zo strany štátov, ktoré boli zmluvnou stranou Aarhuského dohovoru v čase prijatia protokolu.[23]

 

Pri podrobnom skúmaní samotného Aarhuského dohovoru je možné dospieť k celému radu dôležitých záverov. Aarhuský dohovor zakotvuje hmotné právo na životné prostredie už v rámci preambuly dohovoru v rámci formulácie „...každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je postačujúce na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu..."

Ďalej je toto právo uvedené v článku 1 dohovoru nazvaného "Cieľ", v rámci formulácie „Každá Strana bude zaručovať práva na prístup k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru, s cieľom prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušníka tejto i budúcich generácií, žiť v životnom prostredí, ktoré je postačujúce pre zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu. Tento článok vytvára veľmi špecifickú formu ochrany hmotného práva na životné prostredie. V druhej časti uvedeného článku je zreteľné deklaratórne uznanie hmotného práva na životné prostredie. Z jeho prvej časti však zreteľne vyplýva, že ochrana tohto práva bude uskutočňovaná prostredníctvom troch procesných práv, ktoré je možné nazvať procesnými environmentálnymi právami. Tento prístup oslabuje možnosť vynútenia ochrany hmotného práva na životné prostredie v rámci kontrolného mechanizmu dohovoru, v rámci ktorého je možné dovolávať sa iba procesných environmentálnych práv. [24] Aarhuský dohovor teda chráni hmotné právo na životné prostredie avšak špecifickým spôsobom prostredníctvom všetkých troch procesne chápaných práv - práva na prístup k environmentálnym informáciám, práva na účasť verejnosti na rozhodovaní o otázkach životného prostredia a práva na prístup k právnej ochrane v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru, vrátane možnosti napádať rozhodnutia a akty vnútroštátnych orgánov v oblasti aplikácie ich vnútroštátnej úpravy. Aarhuský dohovor vo svojom obsahu stanovuje potrebné definície, všeobecné ustanovenia, podrobnú právnu úpravu všetkých troch spomenutých procesných environmentálnych práv a vytvára priestor pre postupné dotváranie kontrolných mechanizmov dohovoru.

Právo na prístup k environmentálnym informáciám je detailnejšie rozpracované v článku 4 Aarhuského dohovoru.[25] Základom úpravy tohto práva je záväzok zmluvných strán v duchu článku 4 ods.1, podľa ktorého zmluvné strany zaistia, aby štátne orgány na žiadosť o environmentálne informácie sprístupnili informácie o životnom prostredí verejnosti v rámci vnútroštátnej legislatívy, vrátane kópií existujúcej dokumentácie obsahujúcej alebo zahrňujúcej tieto informácie v prípadoch, keď o nich požiadané.

 

Právo na účasť verejnosti na rozhodovaní o otázkach životného prostredia je upravené v článkoch 6 - 8 Dohovoru, ktoré podrobne upravujú najdôležitejšie podmienky a predpoklady aplikácie práva na účasť verejnosti na rozhodovaní o otázkach životného prostredia. Účasť verejnosti sa predpokladá najmä pri rozhodovaní o špecifických činnostiach v oblasti životného prostredia, pri tvorbe plánov, programov a politík týkajúcich sa životného prostredia a pri príprave vykonávacích predpisov a všeobecne použiteľných právne záväzných normatívnych nástrojov.[26] Ako už bolo spomenuté v duchu Dodatku k Aarhuskému dohovoru (2005) bude Aarhuský dohovor, po zavŕšení ratifikačného procesu uvedeného dodatku, doplnený o článok 6 bis zakotvujúci povinnosť štátov zabezpečiť informácie a účasť verejnosti pred rozhodnutím o povolení pustiť do životného prostredia a umiestniť na trh geneticky modifikované organizmy, ako aj Prílohu I bis, ktorá podrobnejšie rozpracúva záväzky štátov v tejto súvislosti.

Právo na prístup k právnej ochrane v záležitostiach životného prostredia je konkretizované v článku 9 Dohovoru. Toto právo zahŕňa viacero záväzkov štátov. Primárne je to záväzok zmluvných strán zaistiť zainteresovanej verejnosti možnosť preskúmania postupu správneho orgánu v prípade v súvislosti s poskytnutím práva na informácie o životnom prostredí, pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom. Ďalej je to záväzok zmluvných strán zaistiť možnosť členov zainteresovanej verejnosti dosiahnuť preskúmanie aktov alebo opomenutí správnych orgánov v oblasti životného prostredia pred súdom alebo iným nezávislým alebo nestranným orgánom zriadeným zo zákona a napadať vecne a procedurálne zákonnosť akýchkoľvek rozhodnutí správnych orgánov vo oblasti životného prostredia. Napokon je to záväzok zmluvných strán zaistiť aby členovia zainteresovanej verejnosti mali prístup k správnym a súdnym konaniam a aby mohli vznášať námietky proti konaniam, aktom alebo ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia