Medzinárodnoprávne otázniky nad mechanizmami ochrany ľudských práv v Afrike

Autor: Martin Faix
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Proces vzniku subregionálnych, či lokálnych mechanizmov na ochranu ľudských práv na africkom kontinente je súčasťou obecnejšieho trendu v medzinárodnom spoločenstve a v medzinárodnom práve, kedy kultúrna, náboženská, politická blízkosť, ale i nutnosť hospodárskej a politickej kooperácie štátov určitého regiónu a ďalšie aspekty sa odrážajú vo vzniku medzinárodnoprávnych partikularizmov, často vo forme subregionálnych medzinárodných, či dokonca supranacionálnych organizácií. Práve kvantitatívny nárast takýchto foriem medzinárodnej spolupráce v posledných dekádach je charakteristický pre africký kontinent. Z ľudskoprávneho hľadiska je pritom relevantné, že kým zakladajúce dokumenty väčšiny subregionálnych organizácií pôvodne ochranu ľudských práv nezahŕňali, v súčasnosti sa podpora či priamo ochrana ľudských práv stala súčasťou agendy väčšiny z nich. Subregionálne organizácie boli od začiatku chápané ako dôležitá súčasť integračného procesu na africkom kontinente , ktorý mal byť predovšetkým cestou z neutešenej hospodárskej i politickej situácie mnohých afrických štátov. Práve tento cieľ udával ich hospodársky charakter, čomu zodpovedá ich dodnes bežné označenie termínom RECs (regional economic communities) používané napríklad Africkou úniou. Napriek hospodárskemu zameraniu však dochádzalo k postupnému prenikaniu ľudskoprávnych aspektov do pôsobenia jednotlivých organizácií (i keď na rôznej úrovni a v odlišnej intenzite) ; už napríklad Zmluva z Abuji uznanie, podporu a ochranu ľudských práv označila za jeden zo základných princípov, ktorými majú byť štáty vedené pri snahe o dosiahnutie cieľov Afrického ekonomického spoločenstva (AEC), t.j. ekonomickej integrácie. Príkladom subregionálnych organizácií, v ktorých je aspekt ochrany ľudských práv výrazný, sú Hospodárske spoločenstvo Západoafrických štátov (ECOWAS), Juhoafrické rozvojové spoločenstvo (SADC) a Východoafrické spoločenstvo (EAC) - ochrana ľudských práv patrí k cieľom týchto organizácií a je zakotvená tak materiálnoprávne, ako i procesnoprávne. Preto budú uvedené subregionálne mechanizmy východiskom pre úvahy tohto príspevku týkajúce sa výziev, ktoré proliferácia subregionálnych mechanizmov a proces implementácie ochrany či podpory ľudských práv s ohľadom na efektivitu a fungovanie regionálnej africkej ochrany ľudských práv prináša. K najvýraznejšie rysujúcim sa výzvam takto vytvorenej novej vrstvy ľudskoprávnej ochrany v regionálnom kontexte patria otázky ľudskoprávnej jurisdikcie rozhodovacích orgánov subregionálnych organizácií, definícia relevantného normatívneho rámca, a s integráciou do panafrického systému ochrany ľudských práv súvisiace aspekty forum shopping a aplikácie princípov lis pendens a res iudicata.

9.1       Nárast počtu subregionálnych mechanizmov na ochranu ľudských práv

 

Proces vzniku subregionálnych, či lokálnych[1] mechanizmov na ochranu ľudských práv na africkom kontinente[2] je súčasťou obecnejšieho trendu v medzinárodnom spoločenstve a v medzinárodnom práve, kedy kultúrna, náboženská, politická blízkosť, ale i nutnosť hospodárskej a politickej kooperácie štátov určitého regiónu a ďalšie aspekty sa odrážajú vo vzniku medzinárodnoprávnych partikularizmov, často vo forme subregionálnych medzinárodných, či dokonca supranacionálnych organizácií. Práve kvantitatívny nárast takýchto foriem medzinárodnej spolupráce v posledných dekádach[3] je charakteristický pre africký kontinent. Z ľudskoprávneho hľadiska je pritom relevantné, že kým zakladajúce dokumenty väčšiny subregionálnych organizácií pôvodne ochranu ľudských práv nezahŕňali, v súčasnosti sa podpora či priamo ochrana ľudských práv stala súčasťou agendy väčšiny z nich.[4] Subregionálne organizácie boli od začiatku chápané ako dôležitá súčasť integračného procesu na africkom kontinente[5], ktorý mal byť predovšetkým cestou z neutešenej hospodárskej i politickej situácie mnohých afrických štátov. Práve tento cieľ udával ich hospodársky charakter, čomu zodpovedá ich dodnes bežné označenie termínom RECs (regional economic communities) používané napríklad Africkou úniou. Napriek hospodárskemu zameraniu však dochádzalo k postupnému prenikaniu ľudskoprávnych aspektov do pôsobenia jednotlivých organizácií (i keď na rôznej úrovni a v odlišnej intenzite)[6]; už napríklad Zmluva z Abuji uznanie, podporu a ochranu ľudských práv označila za jeden zo základných princípov, ktorými majú byť štáty vedené pri snahe o dosiahnutie cieľov Afrického ekonomického spoločenstva (AEC), t.j. ekonomickej integrácie.[7] Príkladom subregionálnych organizácií, v ktorých je aspekt ochrany ľudských práv výrazný, sú Hospodárske spoločenstvo Západoafrických štátov (ECOWAS), Juhoafrické rozvojové spoločenstvo (SADC)[8] a Východoafrické spoločenstvo (EAC) - ochrana ľudských práv patrí k cieľom týchto organizácií a je zakotvená tak materiálnoprávne, ako i procesnoprávne. Preto budú uvedené subregionálne mechanizmy východiskom pre úvahy tohto príspevku týkajúce sa výziev, ktoré proliferácia subregionálnych mechanizmov a proces implementácie ochrany či podpory ľudských práv s ohľadom na efektivitu a fungovanie regionálnej africkej ochrany ľudských práv prináša.[9] K najvýraznejšie rysujúcim sa výzvam takto vytvorenej novej vrstvy ľudskoprávnej ochrany v regionálnom kontexte patria otázky ľudskoprávnej jurisdikcie rozhodovacích orgánov subregionálnych organizácií, definícia relevantného normatívneho rámca, a s integráciou do panafrického systému ochrany ľudských práv súvisiace aspekty forum shopping a aplikácie princípov lis pendens a res iudicata.

 

10.1.1       Otázky príslušnosti v ľudskoprávnych prípadoch

 

Väčšina afrických subregionálnych organizácií v rámci svojej inštitucionálnej štruktúry disponuje súdnym orgánom s rozhodovacou kompetenciou pre prípady sporu o interpretáciu alebo aplikáciu jej právnych noriem. Postupné prenikanie ľudských práv do agendy subregionálnych organizácií, ktoré malo rozličné dôvody,[10] spôsobilo, že ich judiciálne orgány sú stále vo väčšej miere konfrontované prípadmi, ktoré sú buď ľudskoprávneho charakteru, alebo aspoň obsahujú ľudskoprávne aspekty. V dôsledku toho došlo k rozšíreniu mandátu súdnych orgánov, i keď prístup jednotlivých organizácií k tejto otázke je rôznorodý, ako naznačí jej analýza v kontexte ECOWAS, SADC a EAC.

Príkladom orgánu, ktorému kompetencia rozhodovať ľudskoprávne spory bola zverená explicitne, je Súdny dvor Hospodárskeho spoločenstva Západoafrických štátov (ECOWAS). ECOWAS je medzinárodnou organizáciou vytvorenou západoafrickými štátmi, ktorá vznikla v roku 1975 za účelom hospodárskej spolupráce a integrácie členských štátov. Rozsah spolupráce bol postupne rozširovaný, čo vytvorilo podmienky aj pre postupné včleňovanie ľudskoprávnych aspektov do agendy ECOWAS-u. Súdny dvor je hlavným judiciálnym orgánom organizácie; jeho rozhodnutia sú záväzné pre členské štáty, orgány Spoločenstva, jednotlivcov i právnické osoby (čl. 6 odst. 1 a čl. 15 odst. 4 Revidovanej zmluvy o založení Hospodárskeho spoločenstva Západoafrických štátov). Pôvodný mandát Súdneho dvora vymedzený Protokolom k Zakladajúcej zmluve[11] bol. zaistiť dodržiavanie práva a spravodlivosti prostredníctvom aplikácie a interpretácie ustanovení zakladajúcej zmluvy. Tento mandát bol v rokoch 2005 - 2006[12] rozšírený o explicitné ustanovenie[13], podľa ktorého „súd má jurisdikciu rozhodovať spory o porušeniach ľudských práv, ku ktorým dôjde v ktoromkoľvek členskom štáte."[14] Rozšírený bol zároveň i o kruh aktívne legitimovaných sťažovateľov, medzi ktorých sa zaradili i jednotlivci: "Prístup k súdu je otvorený nasledujúcim entitám: ... (d) jednotlivcom za účelom nápravy porušení ich ľudských práv", pričom podanie sťažnosti je možné za podmienky, že sťažnosť nie je anonymná a v tej istej veci nezačal konanie aj iný medzinárodný súdny orgán.[15] Takéto explicitné ukotvenie ľudskoprávneho mandátu je však skôr výnimkou. Väčšina subregionálnych organizácií prienik ľudskoprávnej agendy do svojej činnosti takýmto spôsobom nereflektovala, ako ukazuje i prípad Súdneho dvora Východoafrického spoločenstva (EAC).

 

Východoafrické spoločenstvo má svoje korene v pokuse o hospodársku integráciu post- koloniálnej východnej Afriky v podobe Zmluve o spolupráci vo východnej Afrike (East African Co-operation Treaty), ktorá bola uzatvorená v roku 1967 medzi Keňou, Ugandou a Tanzániou. Táto zmluva síce zanikla, spolupráca však bola formálne obnovená v roku 1999 Dohodou o založení Východoafrického spoločenstva, ktorá vstúpila do platnosti v roku 2000. Podobne ako ostatné subregionálne organizácie, aj EAC disponuje judiciálnym orgánom, ktorým je Súdny dvor Východoafrického spoločenstva. Tento orgán z dôvodu absentujúcej explicitnej právnej úpravy vychádza z implicitného ľudskoprávneho mandátu. Vo svojom rozhodnutí Katabazi proti EAC (2007) Súdny dvor EAC konštatoval, že síce nie je oprávnený k výkonu jurisdikcie v ľudskoprávnych prípadoch per se, avšak nemôže sa zbaviť povinnosti rozhodovať spory ohľadne interpretácie práva EAC, ktoré majú zároveň ľudskoprávnu konotáciu.[16] Ustanovením, ktoré takýto mandát implikuje, je čl. 6 písm. d) Zakladajúcej zmluvy EAC, ktorý ako jednu zo základných zásad pri dosahovaní cieľov EAC stanoví o.i. podporu a ochranu ľudských práv ako sú zakotvené v Africkej charte ľudských práv a práv národov (ďalej len „Charta"). Problematický je takýto záver ale predovšetkým s ohľadom na existenciu čl. 27 ods. 2 Zakladajúcej zmluvy EAC, ktorý explicitne stanoví, že rozšírenie jurisdikcie o ľudskoprávnu problematiku je podmienené dohodou členských štátov vo forme protokolu, ktorý ale doposiaľ existuje len vo forme návrhu.[17] Práve ustanovenie čl. 27 ods. 2 je pre predstaviteľov náuky dôvodom pre konštatáciu, že Súdny dvor EAC - napriek jeho odlišného názoru, jurisdikciu v ľudskoprávnych prípadoch nemá.[18] Výkon jurisdikcie bez jej explicitného ukotvenia je teda kontroverznou otázkou a môžeme uvažovať, či táto forma súdneho aktivizmu v konečnom dôsledku nemá (aspoň čiastočne) za následok spochybnenie legitimity ich rozhodnutí, a ako upozorňuje i Koroma,[19] aj ich autority. Ak totiž členské štáty budú vnímať uzurpovanie kompetencií implicitným spôsobom ako jednanie súdneho orgánu ultra vires, t.j. nad rámec členskými štátmi prejavenej vôle, potom je možné len ťažko očakávať efektívnu implementáciu jeho rozhodnutí na národnej úrovni.

 

Slová sudcu Koromu týkajúce sa dôsledkov súdneho aktivizmu boli do určitej miery prorocké s ohľadom na osud, ktorý postihol Tribunál Juhoafrického rozvojového spoločenstva. Mandát tohto judiciálneho orgánu fungujúceho od roku 2005 bol vymedzený článkami 14-22 Protokolu o Tribunáli SADC, predovšetkým jeho čl. 15. Žiadne z ustanovení Protokolu síce ľudskoprávny mandát Tribunálu nestanovovalo, ale Zakladajúca zmluva SADC uvádza ľudské práva (a tiež demokraciu a vládu práva) ako základné princípy Juhoafrického rozvojového spoločenstva.[20] Medzníkom pre ľudskoprávnu jurisdikciu (a ako sa ukázalo i pre samotnú existenciu Tribunálu SADC) sa stalo v mnohých smeroch zaujímavé rozhodnutie Campbell proti Zimbabwe (20 0 7)[21]. Sťažovateľom v tejto veci ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia