Úloha regionalizmu v oblasti ochrany ľudských práv

Autor: JUDr. Ľudmila Pošiváková
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Úloha regionalizmu v oblasti ochrany ľudských práv spočíva, okrem iného, odkazujúc na zakladajúce zmluvy jednotlivých súdnych alebo kvázi-súdnych orgánov regionálnych organizácií, v posilnení ochrany ľudských práv, ktorá bola stanovená na medzinárodnej úrovni (napríklad Všeobecná deklarácia ľudských práv prijatá na pôde OSN). Ide najmä o zabezpečenie vydania a následnej vymožiteľnosti rozhodnutia súdneho alebo kvázi- súdneho regionálneho orgánu, ktorý konštatoval porušenie ľudských práv a následne stanovil i proces ich nápravy. Prejavuje sa tak i snaha o posilnenie medzinárodného Rule of Law, v rámci ktorého je vymožiteľnosť práva jedným zo základných predpokladov jeho existencie.

Úloha regionalizmu v oblasti ochrany ľudských práv spočíva, okrem iného, odkazujúc na zakladajúce zmluvy jednotlivých súdnych alebo kvázi-súdnych orgánov regionálnych organizácií, v posilnení ochrany ľudských práv, ktorá bola stanovená na medzinárodnej úrovni (napríklad Všeobecná deklarácia ľudských práv prijatá na pôde OSN). Ide najmä o zabezpečenie vydania a následnej vymožiteľnosti rozhodnutia súdneho alebo kvázi- súdneho regionálneho orgánu, ktorý konštatoval porušenie ľudských práv a následne stanovil i proces ich nápravy. Prejavuje sa tak i snaha o posilnenie medzinárodného Rule of Law, v rámci ktorého je vymožiteľnosť práva jedným zo základných predpokladov jeho existencie.

 

O najväčšie posilnenie ochrany ľudských práv sa teda zaslúžili najmä regionálne organizácie, ktoré vytvorili efektívny mechanizmus na nápravu škôd spôsobených porušením ľudských práv. Najefektívnejšiu ochranu pritom poskytujú tie, ktoré udelením procesných práv priamo jednotlivcovi, ktorému sa neprávom zasiahlo do jeho ľudských práv, umožňujú brániť sa pred súdnym orgánom danej regionálnej organizácie.

 

V súčasnosti existujú tri regionálne systémy ochrany ľudských práv, ktoré zabezpečujú posúdenie a nápravu porušených ľudských práv jednotlivca. Je to medziamerický, európsky a africký systém ochrany ľudských práv. Tieto regionálne systémy boli založené pod záštitou veľkých medzivládnych organizácií v rámci regionálnej spolupráce štátov. Ide o Organizáciu amerických štátov, Radu Európy a Africkú úniu. Regionálne systémy na strednom východe a v juhovýchodnej Ázii, novovytvorená Arabská Komisia pre ľudské práva, ako orgán Ligy Arabských štátov, a Medzivládna Komisia pre ľudské práva v rámci ASEAN, neposudzujú individuálne sťažnosti, a preto by nemali byť považované za súdne či kvázi-súdne orgány pre účely tohto príspevku.[1] Naopak, nás budú zaujímať postavenie a činnosť Medziamerického súdu pre ľudské práva a Medziamerickej komisie pre ľudské práva, Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom neopomenieme ani Súdny systém Európskej únie, a Afrického súdu pre ľudské práva a práva národov (keďže Africký súd pre spravodlivosť a ľudské práva ešte nie je funkčným orgánom, pretože jeho protokol neratifikoval potrebný počet štátov) a Africkej komisie pre ľudské práva a práva národov.

11.1    Regionálny záujem pre ochranu ľudských práv

 

Regionálne systémy ochrany ľudských práv sú výsledkom zvyšujúceho sa záujmu o ochranu ľudských práv po skončení II. sv. vojny. Väčšina organizácií, ktoré v dôsledku svojej reformy zaradili ochranu ľudských práv do predmetu svojej činnosti, sa často inšpirovala Chartou OSN[2] alebo Všeobecnou deklaráciou ľudských práv.[3] Rozdielne historické, ako aj politické podmienky viedli každý región k viac či menej odlišnej úprave ochrany ľudských práv.

Napríklad, Amerika bola ovplyvnená regionálnou solidaritou ešte z čias hnutí za nezávislosť, teda rozvoj ochrany ľudských práv na americkom kontinente (bez ohľadu na efektivitu a rozsah ochrany ľudských práv) začal ešte pred II. sv. vojnou. Ešte pred vytvorením Spojených národov bolo v rámci Panamerických konferencií[4] podniknutých niekoľko krokov pre ochranu ľudských práv. V roku 1907 bol vytvorený Stredoamerický súdny dvor (Central American Court of Justice),[5] ktorý má právomoc riešiť spory medzinárodnej povahy medzi vládou jedného štátu a príslušníkom iného štátu. Už spomínaná Organizácia amerických štátov[6] zhrnula ľudské práva do svojej Charty[7] a Americkú deklaráciu o právach a povinnostiach človeka[8] prijala 7 mesiacov pred tým, ako ešte vtedajšie Spojené národy schválili Všeobecnú deklaráciu ľudských práv. Na druhej strane, vývoj ochrany ľudských práv v Európe bol spojený so zverstvami, ktoré sa odohrali počas II. sv. vojny. Jednotlivé štáty a ich vedúce osobnosti cítili potrebu zaviesť garancie pre ochranu ľudských práv, spoliehajúc sa tak na silu tradícií západnej Európy, ako je demokracia, Rule of Law a rešpektovanie práv jednotlivca, veriac, že regionálny systém ochrany ľudských práv môže odvrátiť prípadný budúci konflikt. S ohľadom na konflikty napr. v bývalej Juhoslávii,[9] však musíme konštatovať, že ich viera bola zlomená. Pokiaľ ide o regionálny rozvoj ochrany ľudských práv na Africkom kontinente, ten bol výsledkom najmä realizácie práva na sebaurčenie jednotlivými národmi v Afrike a pokračujúce zneužívanie a porušovanie ľudských práv v rámci bojov za národnú súdržnosť.[10] Jedným z ďalších impulzov pre rozvoj regionálnej ochrany ľudských práv bola dlhodobá neschopnosť štátov na pôde OSN prijať dohodu o ľudských právach, ktorá by skompletizovala určitú medzinárodnú listinu práv. Je potrebné poznamenať, že regionálna úprava ľudských práv nebola vždy populárnou záležitosťou na pôde OSN. V čase prijímania Charty OSN v roku 1945 sa objavila nevyhnutnosť zaoberať sa regionalizmom, pričom to vyžadovali tie štáty, ktoré už vykonali významné politické aktivity smerujúce k regionálnej spolupráci či už v medziamerickom regióne, systéme Commonwealthu alebo v rámci Arabskej ligy. Teoretická preferencia univerzalizmu a politicky presadzovaný regionalizmus nakoniec vyústili do kompromisu, keď konečné znenie Charty udelilo všeobecný súhlas existujúcim alebo v budúcnosti vzniknutým regionálnym organizáciám. Obsahovalo avšak aj ustanovenia, na základe ktorých majú regionálne organizácie fungovať ako doplnok k Organizácii Spojených národov a majú byť podrobené riadeniu a kontrole zo strany centrálnej organizácie, a teda OSN.

 

Ako uvádza Vasak, spočiatku existovala tendencia považovať snahy o vytvorenie regionálnych organizácií za formu separatistického hnutia.[11] Keď takmer dve desaťročia trvalo sfinalizovanie a prijatie dvoch Dohovorov OSN, Medzinárodného dohovoru o občianskych a politických právach[12] a Medzinárodného dohovoru o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach,[13] bolo jasné, že sa na globálnej úrovni nepodarí vytvoriť dostatočne silné kontrolné mechanizmy. V roku 1977 Valné zhromaždenie OSN deklarovalo nový prístup výzvou pre štáty v oblastiach, kde ešte neexistuje regionálna úprava ľudských práv, aby zvážili v rámci svojich regiónov prijatie vhodných nástrojov pre posilnenie a ochranu ĽP.[14] Tieto skutočnosti smerovali k tomu, že sa regionálne systémy ochrany ľudských práv zamerali na založenie, resp. posilnenie kontrolných mechanizmov a nástrojov pre dohľad nad implementáciou a vymožením garantovaných práv. Viac či menej fungujúce súdy v rámci regionálnych systémov preto patria k úspechom v snahe o zvýšenie ochrany ľudských práv.[15]

 

Z uvedeného nám vyplýva, že regionálne systémy ochrany ľudských práv sa vyznačujú tak rovnakými, ako aj odlišnými znakmi. Pri ich vývoji dochádzalo k vzájomnému ovplyvňovaniu sa medzi sebou, ako aj k ovplyvňovaniu s univerzálnym rámcom ochrany ľudských práv. Každý systém využíva právnu vedu toho druhého a mení alebo posilňuje svoje mechanizmy ochrany ľudských práv s odkazom na skúsenosti iných. Pokiaľ by sme porovnali regionálny a medzinárodný systém ochrany ľudských práv, môžeme v prospech regionalizmu konštatovať, že v podmienkach regionalizmu sa dajú úspešnejšie vykonať medzinárodne koncipované riešenia ľudsko-právnych problémov a vzájomné záväzky štátov sa dajú upraviť tak, aby pre nich boli zvládnuteľné, ale aj aby bolo ľahšie sankcionované ich porušenie. Miera vhodnosti regionalizmu závisí najmä od povahy problému, ktorý má byť riešený, pretože niektoré prípady majú skôr medzinárodnú povahu a je pre ne vhodnejšie a efektívnejšie hľadať riešenie v rámci globálnych mechanizmov, a naopak. Na druhej strane však existujú aj prípady čisto regionálnej povahy, no ich riešenie si vyžaduje zapojenie globálnych mechanizmov ochrany ľudských práv. Zaujímavým je postoj, ktorý považuje regionálne organizácie za vhodnejšie pre intenzívnu spoluprácu medzi štátmi, zatiaľ čo globálne organizácie sú vhodné, pre ich špecifické výhody, na riešenie problémov medzi štátmi.

 

Názory odporcov regionálnej úpravy ľudských práv sa môžu opierať o tvrdenia, že ľudské práva majú univerzálnu povahu, patria všetkým, preto by mali byť upravené a vykonávané univerzálnymi, globálnymi orgánmi. Afričania a príslušníci Ázie by mali mať rovnaké ľudské práva ako Američania alebo Európania. Regionálne orgány v oblasti ochrany ľudských práv len kopírujú alebo duplikujú prácu orgánov OSN, v horšom prípade dokonca vyvíjajú protichodné procesy, alebo zameranie sa na regionálne ľudsko-právne dokumenty môže spôsobiť omeškanie s ratifikáciou medzinárodných dohovorov. Názory priaznivcov regionalizmu však môžu oponovať, že regionálny a univerzálny prístup k ochrane ľudských práv nie sú nezlučiteľné. Navzájom si môžu byť užitočné a dopĺňať sa. Obidva systémy by mali byť založené na rovnakých princípoch vyplývajúcich alebo odzrkadľujúcich Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorá bola prijatá ako všeobecný štandard pre všetkých ľudí a národy, pričom globálne systémy by mali obsahovať minimálne normatívne štandardy a regionálne by k nim mali pridávať ďalšie práva, vylepšovať ich a brať do úvahy špeciálne rozdiely v rámci regiónu, ako aj medzi regiónmi.[16]

11.2        Systémy regionálnej ochrany ľudských práv


V    tejto kapitole sa zaoberáme vybranými regionálnymi systémami ochrany ľudských práv, ktoré zohrávajú najväčšiu úlohu v oblasti ochrany ľudských práv. Ako je už vymedzené v úvode, je to medziamerický, európsky a africký systém ochrany ľudských práv, pričom najmenej sa venujeme európskemu systému ochrany ľudských práv, keďže tejto problematike sa obšírnejšie venujú iní autori v tejto publikácii.

12.2.1    Regionalizmus v oblasti ľudských práv na americkom kontinente


V    oblasti Severnej a Južnej Ameriky zohráva v oblasti ochrany ľudských práv dôležitú úlohu Medziamerický súd pre ľudské práva[17] so sídlom v San José na Kostarike. Jeho predchodkyňou bola ešte stále fungujúca Medziamerická komisia pre ľudské práva.[18] Obidva tieto orgány, ich založenie a fungovanie, sú naviazané na Organizáciu amerických štátov (OAS).[19] Zakladajúcim dokumentom OAS je Charta Organizácie amerických štátov,[20] ktorá bola prijatá počas rovnakej konferencie v roku 1948,[21] na ktorej bola prijatá i Americká deklarácia o právach a povinnostiach človeka, [22] ako prvý medzinárodný dokument o ľudských právach. Ako už z jej názvu vyplýva, dotýka nie len práv jednotlivca, ale aj jemu prislúchajúcich povinností.

Komisia ako jeden z orgánov OAS bola ustanovená v roku 1959, pričom svoju činnosť začala v roku 1960 a sídli, rovnako ako OAS, vo Washingtone, D.C.. Následne, v roku 1969 prijala OAS Americký dohovor o ľudských právach,[23] ktorý obsahoval požiadavku na zriadenie Medziamerického súdu pre ĽP. Tento súd začal vykonávať svoju činnosť po ratifikácii dohovoru členskými štátmi v roku 1979.

 

Komisia sa schádza minimálne dva krát do roka na pravidelných zasadnutiach, pričom sa stretáva aj na špeciálnych zasadnutiach tak často, ako je to potrebné. Vždy pred uzavretím zasadnutia sa stanoví termín a miesto ďalšieho stretnutia. Miesto sa môže meniť v závislosti od súhlasu alebo pozvania dotknutého štátu.[24] Medziamerický súd má rovnako riadne zasadnutia, (stanovené Súdom na predchádzajúcom zasadnutí, za výnimočných okolností môže Predsedníctvo po konzultácii so sudcami zmeniť dátum zasadnutia), ako aj mimoriadne zasadnutia zvolané Predsedníctvom z vlastnej vôle alebo na žiadosť väčšiny sudcov. Rovnako sa môže zmeniť aj jeho miesto zasadnutia, ak to považuje väčšina súdu za potrebné, s predchádzajúcim súhlasom dotknutého štátu.[25]

Zaujímavosťou v súvislosti s fungovaním Súdu a Komisie a ich väzbou na iné regionálne organizácie je ich rozpočtová politika. Súd je oprávnený stanoviť si vlastný rozpočet a je plne hradený z prostriedkov OAS. Túto výhodu však nemá Komisia, ktorá sa musí spoliehať na priame príspevky od členských štátov, ako aj podporu charitatívnych organizácií a Európskej komisie,[26] čo môže mať vplyv na jej nestrannosť.

 

V rámci medziamerického systému ochrany ľudských práv sa Súd a Komisia vzájomne dopĺňajú. Zatiaľ čo súd rieši spory a podáva poradné posudky na špecifické právne otázky, komisia má všeobecnejšie pôsobenie. Vystupuje ako prvá inštancia v otázkach prípustnosti riešenia sporu, podporuje priateľské, pokojné riešenie medzi sporovými stranami, a skúma a predkladá správy o ľudsko-právnych podmienkach v amerických štátoch, dokonca aj bez podania žiadosti o vypracovanie takejto správy.[27] Americký regionálny systém ochrany ľudských práv tak poskytuje možnosti nápravy ľuďom, ktorí utrpeli ujmu na svojich právach zo strany štátu a ktorí neboli schopní domôcť sa spravodlivosti vo svojej krajine. Medziamerický súd pre ĽP je, na rozdiel od Komisie, nezávislou súdnou inštitúciou, ktorá uplatňuje a vykladá Dohovor (s ohľadom na rozpočtovú politiku). Hoci bol jeho štatút prijatý v roku 1979, niektoré pravidlá rokovacieho poriadku boli prijaté neskôr. Na základe týchto zmien sú jeho pojednávania, okrem porád, verejné, je prístupný všetkým štátom, avšak jeho právomoc sa vzťahuje len na štáty, ktoré akceptovali záväznú právomoc Súdu.[28]

 

12.2.2

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia