Právne prostriedky nápravy porušenia základných práv v európskom regióne v komparatívnej perspektíve s osobitným ohľadom na prostriedky nápravy finančnej povahy porušenia práv uznaných Chartou základných práv EÚ v horizontálnych vzťahoch

Autor: JUDr. Radoslav Benko PhD., LL.M.
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Regionálne systémy ochrany základných práv možno skúmať a vzájomne porovnávať s ohľadom na rôzne skutočnosti, napr. s ohľadom na rozsah regionálneho katalógu základných práv (ktorým základným právam sa v danom regióne poskytuje ochrana, resp. akým ich kategóriám), z pohľadu obsahu a rozsahu ochrany práv uznaných príslušným regionálnym katalógom základných práv (ako je príslušné právo, ktoré požíva ochranu definované a či predmetné základné právo, ktoré požíva ochranu, možno obmedziť a ak áno v akom rozsahu, resp. za splnenia akých podmienok), z hľadiska mechanizmu uplatňovanom pri zabezpečovaní ochrany práv uznaných príslušným regionálnym katalógom základných práv (či sa uplatňuje súdny mechanizmus ochrany alebo mimosúdny), z hľadiska metodiky rozhodovacej činnosti súdnych orgánov dozerajúcich na rešpektovanie základných práv uznaných v príslušnom regionálnom katalógu základných práv (napr. akým spôsobom rieši príslušný súdny orgán ochrany základných práv prípadnú kolíziu medzi dvoma základnými právami), či daný regionálny právny nástroj (dokument) ochrany základných práv disponuje priamym účinkom, alebo vzhľadom na právne prostriedky nápravy priznaných jednotlivcom.

11.1     Úvod

Regionálne systémy ochrany základných práv možno skúmať a vzájomne porovnávať s ohľadom na rôzne skutočnosti, napr. s ohľadom na rozsah regionálneho katalógu základných práv (ktorým základným právam sa v danom regióne poskytuje ochrana, resp. akým ich kategóriám), z pohľadu obsahu a rozsahu ochrany práv uznaných príslušným regionálnym katalógom základných práv (ako je príslušné právo, ktoré požíva ochranu definované a či predmetné základné právo, ktoré požíva ochranu, možno obmedziť a ak áno v akom rozsahu, resp. za splnenia akých podmienok), z hľadiska mechanizmu uplatňovanom pri zabezpečovaní ochrany práv uznaných príslušným regionálnym katalógom základných práv (či sa uplatňuje súdny mechanizmus ochrany alebo mimosúdny), z hľadiska metodiky rozhodovacej činnosti súdnych orgánov dozerajúcich na rešpektovanie základných práv uznaných v príslušnom regionálnom katalógu základných práv (napr. akým spôsobom rieši príslušný súdny orgán ochrany základných práv prípadnú kolíziu medzi dvoma základnými právami),[1] či daný regionálny právny nástroj (dokument) ochrany základných práv disponuje priamym účinkom, alebo vzhľadom na právne prostriedky nápravy priznaných jednotlivcom.

Ochrana základných práv v európskom regióne je prejavom viac úrovňového konštitucionalizmu (angl. multi-level constitutionalism).[2] Ochrana základných práv je v Európe zabezpečovaná jednak v rámci ústavných poriadkov jednotlivých štátov, v rámci Rady Európy (prostredníctvom Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) ako aj na úrovni Európskej únie (prostredníctvom všeobecných právnych zásad, za ktoré Súdny dvor EÚ začal považovať aj základné práva majúce pôvod v ústavných tradíciách spoločných pre členské štáty, či v medzinárodných nástrojoch, a po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy aj prostredníctvom Charty základných práv EÚ). Jednotlivé systémy ochrany základných práv v Európe vykazujú určité odlišnosti, napr. z pohľadu uplatňovaného procesu zabezpečenia ochrany základných práv (napr. možnosť domáhať sa ochrany na príslušnom súde priamo, alebo prostredníctvom prejudiciálneho konania), subjektov disponujúcich právom obrátiť sa na príslušný súd s návrhom na ochranu (fyzické osoby, právnické osoby, prípadne orgány verejnej moci, resp. štátne orgány), či subjektov, voči ktorým sa možno ochrany domáhať (orgány verejnej moci na nadštátnej úrovni, či štátnej úrovni, prípadne aj voči jednotlivcom).[3] Jednou z ďalších odlišností medzi troma systémami ochrany základných práv v Európe je okruh nárokov, ktorých sa môže jednotlivec v rámci daného systému ochrany základných práv domáhať v konaní pred príslušným súdom (napr. zrušenia rozhodnutia, ktorým sa zasiahlo do základného práva jednotlivca; v prípade, ak k zásahu do základného práva jednotlivca došlo nečinnosťou orgánu, prikázaním, aby vo veci konal; prikázania napraviť stav, ktorý bol pred porušením práva; či priznania primeraného finančného zadosťučinia). Vzhľadom na existenciu až troch systémov ochrany základných práv, tak v európskom regióne problémom nie je nedostatok ochrany poskytnutý základným právam, ale skôr nedostatok koherencie medzi jednotlivými systémami ochrany základných práv.[4] V tomto príspevku je venovaná pozornosť problematike právnych prostriedkov nápravy porušenia základných práv, ktoré má jednotlivec k dispozícii v rámci jednotlivých systémov ochrany základných práv uplatňovaných v európskom regióne. Pokiaľ ide o jednotlivé systémy vnútroštátnej ochrany základných práv, príspevok nemieni poskytnúť prehľad právnych prostriedkov nápravy porušenia základných práv ponúkaných jednotlivými systémami ochrany základných práv európskych štátov. Jeho zámerom je skôr komparácia vnútroštátneho systému ochrany základných práv s právnym systémom ochrany základných práv uplatňovaným v rámci Rady Európy a Európskej únie a to z pohľadu, spomínaných, jednotlivých právnych prostriedkov nápravy porušenia základných práv. Za referenčný vnútroštátny právny systém ochrany základných práv použijeme slovenský systém. V príspevku rovnako nemienime, vzhľadom na nutnosť jeho obmedzeného rozsahu, podať vyčerpávajúci pohľad na problematiku právnych prostriedkov nápravy porušenia základných práv v európskom regióne, ale skôr poukázať na určité rozdiely medzi jednotlivými systémami ochrany základných práv v Európe z pohľadu možností jednotlivca domáhať sa určitého finančného plnenia za neoprávnený zásah do jeho základného práva. Tomuto prostriedku nápravy porušenia základných práv bude venovaná podrobnejšia pozornosť predovšetkým v súvislosti, či tohto prostriedku nápravy sa možno domáhať aj v prípade uplatnenia Charty základných práv EÚ, resp. v prípade porušenia základných práv ňou uznaných. Osobitne bude venovaná pozornosť možnosti domáhania sa finančnej nápravy za porušenie základných práv uznaných Chartou základných práv EÚ v tzv. horizontálnych vzťahoch, t.j. v prípadoch, keď k zásahu do základného práva jednotlivca dôjde zo strany iného jednotlivcovi, resp. subjektu iného ako orgán Únie, či štát.[5]

11.2     Právne prostriedky nápravy porušenia základných práv v európskom regióne

Prostredníctvom procesu súdnej ochrany základných práv sa môže jednotlivec dovolávať rôznych nárokov. Okrem, napríklad, zámeru zosúladiť konanie orgánov verejnej moci s normami chrániacimi základné práva, je to napríklad aj dosiahnutie kompenzácie za dôsledky vyvolané porušením základného práva - dôsledky spočívajúce v ujme, ktorú nemožno inak odstrániť. Právne prostriedky nápravy porušenia základných práv nemusia byť predmetom výslovného textu právnych dokumentov, listín ochrany základných práv. Súdnym orgánom garantujúcim rešpektovanie základných práv je zväčša priznaná právomoc poskytnúť tomu, koho základné právo bolo porušené, účinný právny prostriedok nápravy.[6] Súdne orgány ochrany základných práv tak disponujú určitou mierou súdneho aktivizmu. Jednotlivcovi, ktorého základné právo bolo porušené, môžu poskytnúť aj taký právny prostriedok nápravy, ktorý nemusí byť predmetom výslovnej úpravy textu príslušného právneho dokumentu ochrany základných práv. Aj Medzinárodný súdny dvor v konaní vo veci Vojenských a polovojenských aktivít v a proti Nikarague trval, že jeho právomoc poskytnúť odškodnenie je mu daná implicitne ako nevyhnutý dôsledok jeho právomoci riešiť spory.[7]

Skúmanie právnych prostriedkov nápravy porušenia základných práv začneme na národnej úrovni. Ústava Slovenskej republiky vo svojom článku 127 ods. 2 výslovne priznáva Ústavnému súdu Slovenskej republiky svojím rozhodnutím zrušiť rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, ktorým boli porušené základné práva alebo slobody uznané Ústavou Slovenskej republiky, alebo vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. V prípade, ak k porušeniu základných práva alebo slobody došlo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže ďalej v zmysle predmetného ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody obnovil stav pred porušením. Ústavný súd môže napokon v zmysle článku 127 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky priznať tomu, koho základné práva alebo slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Zodpovednosť toho, kto porušil základné práva alebo slobody za škodu alebo inú ujmu pritom nie je rozhodnutím ústavného súdu dotknutá. Primerané finančné zadosťučinenie, z zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky,[8] predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, pričom jej priznanie prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je možné napraviť, t.z., že ak do úvahy neprichádza zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Primerané finančné zadosťučinenie nepredstavuje náhradu za uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú náhradu škody.[9] Na nadnárodnej úrovni je ochrana základných práv zabezpečovaná jednak prostredníctvom Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na úrovni Únie, po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy, predovšetkým prostredníctvom Charty základných práv Európskej únie (ďalej v texte aj len „Charta").

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len „Dohovor") obsahuje, obdobne ako Ústava Slovenskej republiky, ustanovenia výslovne priznávajúce tomu, koho základné práva alebo slobody boli porušené, určité konkrétne prostriedky nápravy. Článok 5 ods. 5 Dohovoru ustanovuje, že každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami Dohovoru, má nárok na odškodnenie. Rovnako tak článok 3 Protokolu č. 7 pripojeného k Dohovoru výslovne priznáva možnosť tomu, koho základné práva a slobody uznané Dohovorom boli porušené nárok na domáhanie sa odškodnenia.[10] Navyše, článok 13 Dohovoru ustanovuje, že každý, koho práva a slobody priznané Dohovorom boli porušené, má právo na účinný prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom. Nezabezpečenie účinného prostriedku nápravy vo vnútroštátnom práve môže viesť až k odsúdeniu štátu za porušenie tohto článku. Európsky súd pre ľudské práva takto vo veci Kudla proti Poľskej republike[11] odsúdil žalovaný štát nielen za porušenie práva na súdne konanie v primeranej lehote, ktoré je zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale aj za porušenie práva na poskytnutie účinného právneho prostriedku nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru, ktorého sa žalovaný štát dopustil tým, že na vnútroštátnej úrovni nezabezpečil sťažovateľovi účinný právny prostriedok nápravy vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na súdne konanie v primeranej lehote. V zmysle článku 41 Dohovoru môže Európsky súd pre ľudské práva v prípade, ak dospeje k záveru, že došlo k porušeniu Dohovoru alebo jeho protokolov a v prípade, že vnútroštátne právo dotknutého štátu umožňuje len čiastočnú nápravu, priznať v prípade potreby poškodenej strane spravodlivé zadosťučinenie. Európsky súd pre ľudské práva za spravodlivé zadosťučinenie považuje plnú kompenzáciu ako štandard. Sťažovateľ musí byť v maximálnom rozsahu uvedený do pozície, v ktorej by sa nachádzal v prípade, ak by k porušeniu Dohovoru nedošlo.[12] Európsky súd pre ľudské práva tak vo všeobecnosti poskytuje kompenzáciu za majetkovú (finančnú) ujmu, nemajetkovú ujmu ako aj za akékoľvek náklady alebo výdavky spojené so zásahom do základného práva sťažovateľa. Pokiaľ ide o ochranu základných práv v rámci Európskej únie, text Charty základných práv EÚ je v porovnaní s textom Ústavy Slovenskej republiky, či Dohovoru, skromnejší pokiaľ ide o ustanovenia pojednávajúce o právnych prostriedkoch nápravy porušenia práv ňou uznaných. Za jediné ustanovenie Charty v tomto smere možno považovať článok 47 Charty nesúci označenie „ Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces". V prvom odseku tohto článku sa uvádza, že každý koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Obdobne ako tomu bolo v prípade textu zmlúv zakladajúcich Európske spoločenstvá a v súčasnosti ako je tomu v prípade Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktoré predstavujú skôr určité rámcové zmluvy (fr., „traité cadre“) vyznačujúce sa regulačnými medzerami a materiálnou neurčitosťou,[13] aj výslovný text Charty neponúka normatívne riešenia všetkých otázok týkajúcich sa presného vymedzenia jej obsahu ako ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia