ANALÝZA APLIKÁCIE ÚNIOVÉHO PRÁVA SÚDNYMI ORGÁNMI SLOVENSKEJ REPUBLIKY PO DESIATICH ROKOCH ČLENSTVA V EÚ

Úvod

Desiate výročie členstva Slovenskej republiky v Európskej únii je v roku 2014 dôležitým míľnikom aj pre právnu vedu, ktorej povinnosťou je reflektovať toto obdobie, poukazovať na nedostatky pri aplikácií práva EÚ, ale aj ponúknuť víziu ďalšieho pôsobenia v Únii, a aj Únie samotnej.

V slovenskej právnej vede nie je veľa pokusov analyzovať rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v určitej oblasti, právnom odvetví, či jednotlivom inštitúte. Dôvodom zrejme nie je nedostatok informácií a času na ich systematické spracovanie, ale možno skôr metodológia a zodpovedajúce kritériá, ktoré by dávali objektívny obraz a umožnili dostupné informácie správne interpretovať.

Nastaviť objektívnu a jednoznačnú metodológiu pri analýze judikatúry v celej šírke „právneho odvetvia“ je samostatnou (a nespracovanou) témou, jej odôvodnenie by zrejme ľahko mohlo byť podrobené kritike. Aj z uvedeného dôvodu neponúkam v tomto príspevku vyargumentovanú metodológiu a najmä analýzu celej šírky aplikácie úniového práva všetkými stupňami súdnej sústavy SR, ako by z názvu mohlo jednoznačne vyplynúť.

Ponúkam skôr výber možných relevantných kritérií a ukazovateľov, ktoré môžu napovedať o efektívnom fungovaní súdneho systému EÚ na území Slovenskej republiky, tzn. o spôsobe a úrovni zapojenia všeobecných súdov SR do systémov vzťahov k ostatným súdom EÚ a Súdnemu dvoru EÚ, ako aj aplikácie základných princípov fungovania tohto systému v kontexte pravidiel práva Európskej únie, ktoré z pohľadu právnej sily dominuje nad právom vnútroštátnym a medzinárodným.

Pripomínam, že pojem súdny systém Európskej únie nie je vôbec akademický termín,[1] [2] ale reálne existujúci mechanizmus, ktorého právomoci a funkcie vymedzuje najmä primárne úniové právo a špecifikuje judikatúra Súdneho dvora. Súdny systém Únie je spojený s úniovým právom a právom členských štátov. Keďže právo Únie pôsobí a je vykonávané na úniovej aj na vnútroštátnej úrovni, súdny systém Únie zahŕňa inštitucionálne, tak Súdny dvor EÚ, ako aj vnútroštátne súdy členských štátov, pričom obe zložky tohto súdneho systému kontrolujú dodržiavanie úniového právneho poriadku[3]. Úlohou Súdneho dvora EÚ je zabezpečiť dodržiavanie autonómie právneho poriadku Únie a úlohou členských štátov (najmä všeobecných a ústavných súdov) je podľa zásady lojálnej spolupráce najmä zabezpečiť, aby sa na ich území uplatňovalo a dodržiavalo právo Únie[4]. Podľa nového znenia čl. 19 ods. 1 ZEÚ sú členské štáty EÚ naviac povinné stanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany. Vnútroštátne súdy členských štátov vykonávajú v spolupráci so Súdnym dvorom EÚ funkciu, ktorá im je pridelená spoločne s cieľom zabezpečiť dodržiavanie úniového práva.[5] Plniac si túto úlohu sú vnútroštátne súdy členských štátov úniovými súdmi so všeobecnou pôsobnosťou a disponujú plnými právomocami.[6] Zakladajúce zmluvy teda nevytvorili autonómnu súdnu moc EÚ zriadením len Súdneho dvora EÚ, ale „súdnu moc prepojenú“ s vnútroštátnymi súdmi členských štátov, ktoré v rámci svojej územnej pôsobnosti zabezpečujú úplné uplatňovanie práva Únie. Tento model nemožno zamieňať s usporiadaním súdnictva v zložených štátoch (najmä federatívnych), nakoľko medzi Súdnym dvorom EÚ a súdmi členských štátov nie je hierarchický vzťah podradenosti resp. nadradenosti, ale vzťah vzájomnej spolupráce.[7] V tejto súvislosti vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru EÚ prináleží, aby zabezpečili plné uplatnenie práva Únie vo všetkých členských štátoch a súdnu ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci z uvedeného práva vyplývajú.[8]

Z vyššie uvedeného pokladám za dôležité preskúmať vzťah medzi súdmi Slovenskej republiky a Súdnym dvorom EÚ, ako aj spôsob aplikácie práve jeho judikatúry, ktorá tvorí najdôležitejší komponent úniového práva.

1.   Spolupráca súdov Slovenskej republiky so Súdnym dvorom EÚ

Úroveň spolupráce súdov SR a Súdneho dvora EÚ je priamo definovaná prejudiciálnym konaním podľa čl. 267 ZFEÚ. Cieľom prejudiciálneho konania, ktoré tvorí viac než polovicu nápadu Súdneho dvora, je zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu práva Únie, a nie riešiť konkrétne spory, ktoré sú v právomoci vnútroštátnych súdov. Prejudiciálne konanie je teda nepriamym a nesporovým konaním, ktoré sa môže začať na návrh vnútroštátneho súdneho orgánu. Práve vďaka prejudiciálnemu konaniu došlo k formulovaniu najdôležitejších zásad práva Únie, ako sú napríklad priamy účinok a prednosť práva Únie.[9] Súdny dvor EÚ označil prejudiciálne konanie za osobitnú formu súdnej spolupráce, prostredníctvom ktorej by sa vnútroštátny súd a Súdny dvor mali v rámci svojich právomocí priamo a vzájomne usilovať o rozhodnutie veci tak, aby bola zaručená jednotná aplikácia a jednotný výklad práva Únie vo všetkých členských štátoch.[10] Prejudiciálne konanie je najmä v pristupujúcich členských štátoch EÚ dôležitým nástrojom na potvrdenie účinkov prameňov práva EÚ a základných princípov jeho fungovania na území nového členského štátu, jeho výsledok - prejudiciálny rozsudok Súdneho dvora EÚ - slúži ako autorita, voči politickým, ale najmä domácim právnym konštrukciám, najmä ústavným, ktoré sú nezlučiteľné s pravidlami EÚ.

Vo svojom príspevku „Analýza súčasného stavu aplikácie komunitárneho práva súdnymi orgánmi Slovenskej republiky“11 (ďalej aj ako „pôvodný príspevok“) uverejneného pri príležitosti piateho výročia členstva Slovenskej republiky v EÚ som konštatoval, že slovenské vnútroštátne súdy iniciovali za obdobie od 1.5. 2004 do 1.5. 2009 celkove len dve prejudiciálne konania a nebolo podľa nich možno uskutočniť všeobecne platné závery o trende spolupráce súdov SR so Súdnym dvorom EÚ či o spôsobe aplikácie práva EÚ.

Ďalších päť rokov možnosti a aj povinnosti realizovať prejudiciálne konanie podľa čl. 267 ZFEÚ mohlo priniesť „pravdu“ o chápaní tejto formy spolupráce so Súdnym dvorom EÚ a úrovni aplikácie úniového práva EÚ. Je nutné „slovenské“ prejudiciálne otázky (tzn. prejudiciálne otázka podané Súdnemu dvoru všeobecnými súdmi SR) preskúmať podrobnejšie, nakoľko diferencovať je nutné z viacerých hľadísk.

Od 1.5. 2009 do 30.4. 2014 podali všeobecné súdy SR Súdnemu dvoru ďalších 22 prejudiciálnych otázok, podľa jednotlivých rokov nasledovne:

Z uvedených 22 prejudiciálnych konaní je 19 skončených, s výnimkou konania C- 543/12 Zeman, konania vo veci C-34/13 Kušionová a C-459/13 Široká. Domnievam sa, že je tiež možné zhodnotiť efektivitu daných prejudiciálnych otázok a konaní, podľa druhu rozhodnutia Súdneho dvora (rozsudok, [11] „odôvodnené uznesenie“[12]), resp. spôsobu skončenia konania (odpovedaním na otázky, zastavením konania pre späťvzatie otázky, zastavením konania pre neprípustnosť otázky) a to za celé obdobie členstva SR v EÚ, tzn. od 1. mája 2004 (pre všetkých 21 skončených prejudiciálnych konaní).