FRAGMENTÁCIA MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA SÚKROMNÉHO V EÚ

Autor: JUDr. Elena Júdová PhD.
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Vstup do Európskej únie ovplyvnil celý právny poriadok Slovenskej republiky, vrátane medzinárodného práva súkromného. V okamihu vstupu, 1. mája 2004 začali na území Slovenskej republiky platiť právne akty vtedy Európskeho spoločenstva. V oblasti cezhraničných právnych vzťahov t.j. právnych vzťahov ktoré svojim určitým prvkom majú vzťah k viac ako jednému právnemu poriadku, to bolo najmä Nariadenie (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, Nariadenie (ES) č. 1346/2000 o konkurznom konaní, Nariadenie (ES) č. 1347/2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností k spoločným deťom manželov, Nariadenie (ES) č. 1348/2000 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch. V Európskej únii to bolo práve obdobie akcelerovaného nárastu právnej úpravy cezhraničných právnych vzťahov - termín používaný v nadväznosti na terminológiu článku 65 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len Zmluva o ES), ktorý sa stal na celé desaťročie základom tejto právnej úpravy.

Úvod

Vstup do Európskej únie ovplyvnil celý právny poriadok Slovenskej republiky, vrátane medzinárodného práva súkromného. V okamihu vstupu, 1. mája 2004 začali na území Slovenskej republiky platiť právne akty vtedy Európskeho spoločenstva. V oblasti cezhraničných právnych vzťahov t.j. právnych vzťahov ktoré svojim určitým prvkom majú vzťah k viac ako jednému právnemu poriadku, to bolo najmä Nariadenie (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, Nariadenie (ES) č. 1346/2000 o konkurznom konaní, Nariadenie (ES) č. 1347/2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností k spoločným deťom manželov, Nariadenie (ES) č. 1348/2000 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch.

V    Európskej únii to bolo práve obdobie akcelerovaného nárastu právnej úpravy cezhraničných právnych vzťahov - termín používaný v nadväznosti na terminológiu článku 65 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len Zmluva o ES), ktorý sa stal na celé desaťročie základom tejto právnej úpravy.

V    roku 1997 bola prijatá Amsterdamská zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii, zmluvy o založení Európskych spoločenstiev a niektoré súvisiace akty, platná od 1. mája 1999 a ktorá okrem iného presunula časť problematík tretieho piliera „Spravodlivosť a vnútorné veci“ do prvého piliera, t.j. do kompetencie Európskych spoločenstiev. Do Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva bola vsunutá nová Hlava IV, nazvaná „Vízová, azylová, prisťahovalecká politika a iné politiky, ktoré sa týkajú voľného pohybu osôb“. Jednou z týchto politík bola i Súdna spolupráca v občianskych záležitostiach. Orgány ES získali oprávnenie prijímať opatrenia v oblasti súdnej spolupráce v občianskych záležitostiach s cezhraničným dopadom. V priebehu rokov 2000 - 2001 boli prijaté štyri nariadenia, s ktorých jedno bolo revidované hneď v roku 2003[1] [2]. V rokoch 2006 až 2008 boli prijaté dve nariadenia obsahujúce katalógy kolíznych noriem pre zmluvné a pre mimozmluvné záväzky a dve nariadenia zavádzajúce osobitné európske konania: o európskom platobnom rozkaze a vo veciach s nízkou hodnotou sporu.[3] V rokoch 2009 a 2012 došlo k úprave ďalších oblastí právnych vzťahov: vyživovacia povinnosť a dedenie[4] a došlo k revízii Nariadenia (ES) č. 44/2001, prijatím nového nariadenia pre občianske a obchodné vzťahy Nariadenia (EÚ) č. 1215/2012.

Celkove bolo do dnešnej doby prijatých 16 nariadení upravujúcich rôzne aspekty cezhraničných vzťahov, z toho tri boli v priebehu krátkej doby revidované[5]. Aplikácia nariadení je podmieňovaná rôznymi kritériami: a) vecným rozsahom aplikácie nariadenia; kľúčové pojmy rozhodujúce pre stanovenie vecného predmetu úpravy sú často autonómne interpretované Súdnym dvorom EÚ, b) priestorovým rozsahom aplikácie; len ojedinele sú predmetným nariadením viazané všetky členské štáty, c) časovým aspektom; nariadenia sa neuplatňujú retroaktívne, preto sa často popri sebe simultánne uplatňuje stará i nová úprava,

d)   a v neposlednom rade určitými personálno - teritoriálnymi kritériami, pri ktorých nesplnení sa nariadenia ktorých sa to týka (Nariadenie (ES) č. 44/2001, ale aj jeho nástupca Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 a Nariadenie (ES) č. 1201/2003) neuplatnia, aj keď inak vecný, časový a teritoriálny aspekt je splnený).

Okrem toho niektoré Nariadenia priamo odkazujú na medzinárodné zmluvy upravujúce identické alebo priamo súvisiace otázky. Alebo dávajú prednosť iným ustanoveniam práva EÚ v právnych aktoch upravujúcich špecifické veci, či už ide o priamo aplikovateľné nariadenia, alebo o ustanovenia smerníc ktoré sa v konečnom dôsledku aplikujú vo forme transpozičných vnútroštátnych predpisov.

V    dôsledku toho je právna úprava cezhraničných právnych vzťahov v Európskej únii „drobená“ vertikálne i horizontálne, pre rôzne oblasti právnych vzťahov, ale i v rámci týchto oblastí. To vytvára komplikovaný systém, v ktorom je ťažké zorientovať sa nielen laikom, ale i orgánom aplikácie práva.

1.   Faktory fragmentácie

Fragmentácia právnej úpravy, teda čiastková úprava vybraných otázok v rôznych právnych predpisoch, nie je v medzinárodnom práve súkromnom ojedinelý jav.

V    oblasti cezhraničných právnych vzťahov (v zaužívanej slovenskej právnej terminológii „právnych vzťahov s cudzím prvkom“) môže byť dokonca prínosom. Ak si niekoľko štátov medzi sebou upraví právomoc svojich súdov a v spojitosti s tým zjednodušené uznávanie a výkon rozhodnutí pre určitú oblasť právnych vzťahov, je to pre jednotlivé zmluvné štáty a ich obyvateľov výhodné (príklad rodičovské práva a povinnosti, v Haagskom dohovore z r. 1996)[6]. Môže to zvýšiť právnu istotu strán, predvídateľnosť a zjednodušiť uplatňovanie ich práv.

Zároveň takáto unifikovaná úprava prináša zo sebou ale i interpretačné a kvalifikačné problémy. Preto býva spravidla spôsob kvalifikácie kľúčových pojmov stanovený v samotnom texte zmluvy. Napriek tomu sa ale nejasnostiam a potenciálnym rozdielom v aplikácii nemožno vyhnúť.[7] Tieto drobné nedostatky vyvažujú výhody ktoré z pristúpenia k unifikovanej úprave pre zmluvné štáty a ich obyvateľov plynú. V tomto smere je v európskom práve evidentná snaha dosiahnuť jednotné uplatňovanie európskych unifikačných aktov, potvrdená v početných rozsudkoch SD EÚ.

Rovnako možno vnímať i snahy Európskeho spoločenstva - dnes už Európskej únie o unifikáciu predpisov medzinárodného práva súkromného a vytvorenie jednotnej európskej úpravy. Stanovenie jednotných pravidiel pre určenie právomoci súdov členských štátov a pre určenie práva ktoré sa v merite veci použije, môže byť pre obyvateľov členských štátov prínosom.[8] Rovnako tak i zjednodušené uznávanie a výkon rozhodnutí súdov a iných kompetentných orgánov členských štátov.

Unifikované európske právne normy ale pribúdajú veľmi rýchlym tempom, zakotvené v množstve parciálnych právnych aktov. Mnohé sa navzájom dopĺňajú, alebo vylučujú. Ich aplikácia je ďalej závislá od viacerých kritérií, čo znamená že raz predmetný právny akt je, a inokedy, v obdobnej situácii, nie je použiteľný. V tom prípade nastupujú vnútroštátne právne predpisy, alebo medzinárodné zmluvy. Medzinárodné zmluvy pre oblasti upravené aktmi EÚ dnes už uzatvára za svoje členské štáty samotná Únia a často aj osobitne stanovuje podmienky ich uplatňovania. Ak sa aj jednotlivý právny akt uplatní, ak sú splnené všetky stanovené podmienky, v špecifických otázkach môže mať prednosť iný právny akt, resp. jeho ustanovenie, ktoré je dokonca možno potrebné identifikovať transponované vo vnútroštátnom právnom poriadku členského štátu (smernice).

Toto všetko vytvára zložitú štruktúru, kde je právna úprava fragmentovaná horizontálne - pre jednotlivé okruhy právnych vzťahov a pre rôznu formu ich právnej úpravy (kolízne normy, procesné normy) a ďalej tiež vertikálne, medzi európske normy, vnútroštátne normy vnútroštátneho pôvodu, vnútroštátne normy európskeho pôvodu, medzinárodnoprávne normy. Ako základné faktory fragmentácie je možné identifikovať: 1.) prijímanie rôznych právnych aktov, spravidla nariadení, pre rôzne okruhy vecí, 2.) subsidiárna aplikácia vnútroštátnych predpisov, 3.) samostatná úprava právomoci a samostatná úprava kolíznych noriem, 4.) aplikácia rôznych predpisov pre rôzne skupiny členských štátov, 5.) prednosť vybraných medzinárodných dohovorov 6.) prednosť iných ustanovení práva ES/EÚ, 7.) diferencovaná úprava uznávania a výkonu rozhodnutí z členských a nečlenských štátov, ale i medzi rozhodnutiami členských štátov.

2.   Rôzne právne akty pre rôzne okruhy vecí

V súčasnosti je právom Európskej únie upravených šesť ev. sedem skupín právnych vzťahov s cudzím prvkom: občianske a obchodné veci - v rámci tejto skupiny môžeme ešte ďalej rozoznávať zmluvné a mimozmluvné záväzky, ďalej rozvody a anulovanie manželstva, rodičovské práva a povinnosti, vyživovacia povinnosť, majetkové režimy manželstiev a registrovaných partnerstiev, dedičskoprávne vzťahy, konkurzné konania. Tieto sú upravené v dvanástich právnych aktoch, a to nasledovne:

a)   občianske a obchodné veci

-    Nariadenie (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len Nariadenie Brusel I.); nahrádzané od 10.1.2012 Nariadením (EÚ) č. 1215/2012

-    Nariadenie (ES) č. 805/2004 ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky (ďalej len Nariadenie o EET)

-    Nariadenie (ES) č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (ďalej len Nariadenie Rím I.)

-    Nariadenie (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (ďalej len Nariadenie Rím II.)

b)   konkurzné konania

-    Nariadenie (ES) č. 1346/2000 o konkurzných konaniach

c)    rozvody a anulovanie manželstva

-    Nariadenie (ES) č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práva a povinností (ďalej len Nariadenie Brusel Il.a)

-    Nariadenie (EÚ) č. 1259/2010 ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (ďalej len Nariadenie Rím III.)

d)   rodičovské práva a povinnosti

-    Nariadenie (ES) č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práva a povinností

e)   vyživovacia povinnosť

-    Nariadenie (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti

-    avšak vo veci rozhodného práva odkazuje na Haagsky protokol o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť z r. 2007 (Rozhodnutie Rady č. 2009/941/ES)

f)   majetkové vzťahy manželov a registrovaných partnerstiev - pripravujú sa dve nariadenia

-     Návrh nariadenia Rady o súdnej príslušnosti, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí vo veciach majetkových režimov manželov KOM(2011) 126 v konečnom znení

-     Návrh nariadenia Rady o súdnej príslušnosti, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí vo veciach majetkových dôsledkov registrovaných partnerstiev KOM(2011) 127 v konečnom znení

g)   dedičskoprávne vzťahy

-     Nariadenie (EÚ) č. 650/2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve

Pri určovaní právomoci, alebo rozhodného práva musí súd vždy identifikovať príslušné nariadenie, posúdiť jeho rozsah a podmienky aplikácie a následne pristúpiť k aplikácii jeho pravidiel.

Mnohé z nich upravujú otázky tak úzko navzájom súvisiace, že súd o nich rozhoduje v jednom konaní. Napríklad, slovenský súd v rámci rozvodového konania ex lege rozhoduje i o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti, o úprave styku s ním a výške výživného na dieťa (§§ 24 a 25 Zák č. 36/2005 Z.z.). Právomoc vo vzťahu ku každej z týchto otázok (rozvod, zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti a úprava styku, výživné) však určuje súd zakaždým na základe iného právneho predpisu.

Právomoc vo veci rozvodu určí na základe Nariadenia Brusel II.a Kapitola II. Oddiel 1., právomoc vo veci zverenia dieťaťa do starostlivosti a úprave styku s ním podľa toho istého Nariadenia, Kapitola II. Oddiel 2. Či má súd aj právomoc rozhodnúť vo veci výživného na dieťa už bude posudzovať podľa iného Nariadenia č. 4/2009. S rozvodom manželstva sa spája i zánik majetkového spoločenstva manželov (v slovenskom právnom poriadku iba bezpodielové spoluvlastníctvo manželov) a rozhodovanie o vyporiadaní spoločného majetku. Právomoc slovenského súdu rozhodovať o rozdelení spoločného majetku manželov sa bude posudzovať podľa Zákona č. 97/1963 Zb., ak nepôjde o situácie pre ktoré obsahujú ustanovenia o právomoci dvojstranné zmluvy ktorými je SR viazaná, ale v dohľadnej dobe pravdepodobne podľa ďalšieho nariadenia Európskej únie, zatiaľ len vo forme Návrhu KOM(2011) 126 v konečnom znení.

Slovenský súd je tak v jednom konaní nútený použiť dva, resp. tri rôzne právne akty Európskej únie, posúdiť podmienky ich aplikácie, vzťah k medzinárodným zmluvám, výklad príslušných ustanovení. Pritom môže nastať niekoľko variant. Napríklad, rodičia podávajúci návrh na rozvod sú obaja občanmi SR, tj. členského štátu EÚ, ale žijú i s dieťaťom v nečlenskom štáte. Nariadenie Brusel II.a je použiteľné vo vzťahu k určeniu právomoci súdu rozhodovať o rozvode (čl. 3 ods. 1 písm. b/), avšak nie je použiteľné vo vzťahu k určeniu právomoci rozhodovať o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti a úprave styku s ním, teda o rodičovských právach a povinnostiach k dieťaťu, okrem ak sa obaja rodičia dobrovoľne podrobili právomoci súdu rozhodujúceho o rozvode (čl. 12).

Ak je nečlenský štát, v ktorom majú uvedení rodičia a dieťa obvyklý pobyt, zmluvným štátom Haagskeho dohovoru z r. 1996[9], nie je možné založiť právomoc dokonca ani na ustanovení článku 12, t.j. na dobrovoľnom podrobení sa manželov a nositeľov rodičovských práv a povinností právomoci súdu rozhodujúceho o ich rozvode. Súd rozhodujúci o rozvode by si aj tak mohol založiť právomoc vo veci rodičovských práv a povinností k spoločnému dieťaťu, ale na článku 10 predmetného Haagskeho dohovoru.

Vzťah Nariadenia Brusel II.a k Haagskemu dohovoru z r. 1996 je v článku 61 vymedzený tak, že Nariadenie Brusel II.a sa uplatní ak má dieťa obvyklý pobyt v členskom štáte EÚ, inak sa právomoc posudzuje podľa Dohovoru. Ak však dieťa má obvyklý pobyt v nečlenskom štáte EÚ, ktorý zároveň nie je zmluvným štátom Haagskeho dohovoru z r. 1996, článok 12 a tým i celé Nariadenie Brusel II.a sa môže uplatniť (viď článok 12 ods. 4 Nariadenia).

K tomu treba ešte pripočítať skutočnosť, že na účely uplatnenia Nariadenia Brusel II. a Dánsko nie je považované za členský štát, ale je zmluvným štátom Haagskeho dohovoru. Na účely uplatnenia Nariadenia č. 4/2009 však ale Dánsko za členský štát považované bude.[10]

Toto bude mať okrem iného dopad i na proces uznávania a výkonu rozhodnutí. Nariadenia Európskej únie totiž upravujú len uznávanie a výkon rozhodnutí súdov a iných orgánov členských štátov a to bez ohľadu na skutočnosť či sa právomoc v pôvodnom konaní založila na ustanoveniach nariadení, alebo nie. Rozhodnutia dánskych kompetentných orgánov o rozvode a o akýchkoľvek otázkach rodičovských práva a povinností sa budú v Slovenskej republike uznávať a vykonávať podľa Zákona č. 97/1963 Zb. resp. s prihliadnutím na ustanovenia článkov 23 až 28 Haagskeho dohovoru z r. 1996 vo veciach rodičovských, avšak rozhodnutie, alebo časť rozhodnutia dánskeho súdu o výživnom, sa bude uznávať a vykonávať v súlade s ustanoveniami Nariadenia č. 4/2009.

S obdobnými situáciami sa môžeme stretnúť i v oblasti záväzkových vzťahov. Napríklad, dôsledky porušenia zmluvných záväzkov, vrátane nárokov na náhradu škody vzniknutej nesplnením zmluvných povinností, sa posudzujú podľa práva určeného na základe ustanovení Nariadenia Rím I., článok 12 ods. 1 písm. c/. Vo veci nároku na vrátenie toho, čo už bolo so zaniknutého zmluvného záväzku plnené, sa však bude postupovať podľa Nariadenia Rím II. čl. 10, upravujúceho bezdôvodné obohatenie.11

Takýchto príkladov by sme našli vo vzťahu Nariadení Rím I. a Rím II. viacero, keďže zmluvné a mimozmluvné záväzky sú úzko spojené. Navyše zmluvná alebo mimozmluvná povaha záväzku je, najmä v prípade niektorých záväzkov, predmetom rôznej kvalifikácie v jednotlivých členských štátoch, čoho si boli vedomí i tvorcovia nariadení.[11] [12] Existujúci model rozdelenia zmluvných a mimozmluvných „vecí“ bol zvolený ako kompromis, nevyhnutný pri príprave dvoch samostatných právnych aktov,[13] avšak, ako dokazuje znenie článkov 10, 11 a 12 - máme na mysli nadviazanie primárne na právo ktorým sa spravovala zmluva s ktorou mimozmluvný záväzok úzko súvisí (lex causae), s vedomím si tejto nadväznosti.

Sudca sa však nemôže spoľahnúť na príbuznosť nadväzovacích kritérií, ale musí správne posúdiť ktoré z predmetných nariadení použije, v súlade s výkladom podaným v dôvodovej správe a ďalších relevantných dokumentoch a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

3.   Samostatná úprava právomoci a samostatná úprava kolíznych noriem

Uvedený proces hľadania v labyrinte aplikovateľných právnych predpisov určením právomoci pre sudcu nekončí. Vo viacerých oblastiach je kolízne právo v inom právnom akte než procesné predpisy a sudca musí posúdiť podmienky aplikácie ďalšieho právneho aktu.

Pritom môže dôjsť k rôznym variantom. A/ Kolízne normy sú v inom nariadení, napríklad právomoc v ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU