K základným pojmom azylového práva

Úvod

Rozvoj azylového práva prináša vznik nových inštitútov a pojmov, ktoré súvisia s rozvojom a posilňovaním azylového práva, či už vnútroštátneho alebo medzinárodného, kde zohráva špecifickú úlohu právo Európskej únie. Práve rozvoj azylového práva v rámci Európskej únie vniesol do azylového práva niekoľko nových inštitútov, ktorých úlohou je zosúladiť postup členských štátov EÚ v rámci azylového konania, odstrániť jeho negatívne javy, ako aj posilniť minimálne štandardy základných práv žiadateľov o azyl. Európska únia, ktorá je v oblasti azylového práva činná len v posledných desaťročiach, však nie je jedinou medzinárodnou organizáciou venujúcou sa azylovému právu. Už pri samotných počiatkoch vzniku a rozvoja azylového práva stála Organizácia Spojených národov, ako aj jej predchodca, Spoločnosť národov, pričom práve jej vďačíme za stanovenie základných princípov statusu utečencov, ktorí sú nútení opustiť svoje domovy z dôvodu prenasledovania.

1.       Základné pojmy medzinárodného azylového práva

V prvom rade je potrebné podotknúť, že jednotlivé pojmy nie je možné dať do nejakého hierarchického usporiadania, pretože navzájom súvisia a vzájomne sa prelínajú. Preto je príspevok zameraný na predstavenie pojmov v poradí od všeobecného ku konkrétnemu, ktoré snáď prinesie najvhodnejší prehľad.

Základom celého azylového práva je pojem azyl, ktorý je však potrebné odlíšiť od pojmu utečenec. Azylové právo upravuje postavenie a práva utečenca, ktorý sa na základe rozhodnutia v rámci konania o azyle môže stať subjektom, ktorému bude udelení azyl ako jedna z foriem medzinárodnej ochrany.

Azyl predstavuje obyčajový inštitút medzinárodného práva, ktorého podstatou je právny status azylanta a ochrana proti jeho vydaniu do krajiny pôvodu. Je to ochrana, ktorá sa poskytuje utečencom, ktorých status upravuje v prvom rade Dohovor o právnom postavení utečencovi (ďalej len „Ženevský dohovor“) prijatý v roku 1951 v Ženeve vďaka činnosti Organizácie Spojených národov. Utečenca v čl. 1 definuje ako osobu, ktorá sa v dôsledku udalostí pred januárom 1951 nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo osobu bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. Táto definícia odráža vtedajšiu potrebu zabezpečiť ochranu ľudských práv a s ňou súvisiace postavenie utečencov v dôsledku udalostí II. svetovej vojny, ako i utečeneckú krízu v medzivojnových rokoch. 2 Aj napriek snahe medzinárodného spoločenstva však štáty nedokázali odstrániť skutočnosti vedúce k vzniku migračných kríz (ozbrojené konflikty, humanitárne katastrofy a pod.), preto bolo potrebné pristúpiť k zmene úpravy statusu utečenca. Uskutočnila sa prijatím Protokolu týkajúceho sa právneho postavenia utečencov3 (ďalej lej „New Yorský protokol“) v roku 1967 v New Yorku, ktorým sa štáty zaviazali aplikovať zásadné ustanovenia Ženevského Dohovoru na všetkých utečencov zodpovedajúcich definícii utečenca, a to bez časového i geografického obmedzenia (teda bez aplikácie ustanovenia „v dôsledku udalostí pred januárom 1951“).

Utečencov je však potrebné striktne odlíšiť od ekonomických migrantov, ktorí tvoria širšiu skupinu. Ekonomickí migranti totiž majú právo výberu, či ostanú v krajine pôvodu, kde im nehrozí žiadne nebezpečenstvo, alebo odídu do cudzej krajiny, kde hľadajú lepšie podmienky pre život. Utečenec takéto právo výberu nemá, pretože z dôvodov, ktoré stanovuje Ženevský Dohovor, resp. New Yorský Protokol o právnom postavení utečencov, je nútený svoju krajinu pôvodu opustiť, pretože je ohrozený jeho život či telesná integrita.

Medzinárodná ochrana,4 ktorú štát poskytuje cudzincom, u ktorých nie je možný návrat do krajiny pôvodu, môže mať na základe azylového práva formu azylu, teda ochrany pred prenasledovaním, a formu doplnkovej ochrany, teda ochrany pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu. 5 (k rozdielom medzi azylom a doplnkovou ochranou bližšie pozri kapitolu č. 3 Základné pojmy azylového práva Slovenskej republiky)

Definícia utečenca je spojená aj s pojmom krajina pôvodu,6 ktorý je štátom, vo vzťahu ku ktorému je žiadaná medzinárodná ochrana. V zásade je krajinou pôvodu štát, ktorého je cudzinec štátnym občanom a do ktorého sa nechce alebo nemôže byť vrátený. V prípade osoby bez štátnej príslušnosti je krajinou pôvodu štát posledného bydliska.7 Za osobu bez štátnej príslušnosti považujeme podľa Dohovoru o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti 8 osobu, ktorá nie je podľa zákonov žiadneho štátu považovaná za občana takéhoto štátu. K masívnemu nárastu poštu osôb bez štátnej príslušnosti dochádza najmä v dôsledku dlhodobého pobytu osôb v utečeneckých táboroch umiestnených v rozvojových krajinách, ktoré samé nie sú schopné poskytnúť pomoc udelením medzinárodnej ochrany. Z tohto dôvodu tak prežívajú celé generácie utečencov svoj život izolovane v utečeneckých táboroch. Najznámejším príkladom je tábor Dadaáb v Keni.9

V súvislosti so zamietnutím žiadosti o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej sa používa i termín bezpečná krajina pôvodu, teda krajina, do ktorej je možné osobu vrátiť a to aj bez rozhodnutia o merite veci, iba na základe preukázania skutočnosti, že osoba pochádza z konkrétnej krajiny. Skúma sa, či táto krajina spĺňa niekoľko podmienok: či ide o stabilný právny štát s demokratickým zriadením, ...