VÝKON KREAČNÝCH PRÁVOMOCÍ PREZIDENTA Z POHĽADU ICH ČASOVÉHO OBMEDZENIA A MENOVANIE SUDCOV ÚSTAVNÉHO SÚDU SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Autor: Juraj Martaus
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Predkladaný článok sa zaoberá podrobnou analýzou dvoch právnych stanovísk, ktoré boli vypracované ako reakcia na otvorenú otázku postupu odchádzajúceho prezidenta pri menovaní sudcov ústavného súdu v situácii, keď funkčné obdobie odchádzajúcich sudcov končí až počas funkčného obdobia novozvolenej hlavy štátu. V závere článku sa autor pokúša predostrieť vlastný výklad Ústavy Slovenskej republiky v dotknutej otázke.

ÚVOD

 

Napriek tomu, že v nedeľu 15. júna 2014, presne minútu po dvanástej hodine na poludnie, keď sa skončilo funkčné obdobie prezidentovi Ivanovi Gašparovičovi a po zložení sľubu prezidenta sa svojho úradu ujal Andrej Kiska, došlo k definitívnemu zažehnaniu ďalšieho črtajúceho sa ústavnoprávneho sporu, nie je vôbec vylúčené, že otázka, o ktorej sa v období pred začatím plynutia funkčného obdobia nového prezidenta pomerne živo diskutovalo, sa niekedy v budúcnosti neobjaví znovu. Bude preto určite užitočné pripomenúť si jednak o aký interpretačný spor v súvislosti s kreačnými právomocami prezidenta išlo, a tiež to, aká bola/je odpoveď na spomínaným sporom predostretú otázku.

Diskutovaným problémom bola otázka, či je prezident Ivan Gašparovič oprávnený, resp. povinný vymenovať nového predsedu Najvyššieho súdu SR a troch nových sudcov Ústavného súdu SR, hoci sa funkčné obdobie vtedajšieho predsedu najvyššieho súdu a troch odchádzajúcich sudcov ústavného súdu skončí až počas funkčného obdobia novozvoleného prezidenta Andreja Kisku. Neskôr sa celý ústavnoprávny problém zredukoval len na otázku vymenovania zvolených kandidátov na post ústavných sudcov, keďže Súdnej rade SR sa nepodarilo ešte pred skončením funkčného obdobia dosluhujúceho prezidenta zvoliť predsedu Najvyššieho súdu SR.1

Ústavne konformné riešenie a odpoveď na položenú otázku ponúkli komplexným spôsobom doteraz dva dokumenty. Prvým z nich je právna analýza[1] [2] vypracovaná občianskym združením VIA IURIS z 14. mája 2014, s ktorou sa stotožnili a pripojili sa k nej i mnohí slovenskí ústavní právnici.[3] Následne dňa 16. mája 2014 požiadal minister spravodlivosti Slovenskej republiky Európsku komisiu pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia)[4] o poskytnutie stanoviska k procesu vymenovania sudcov ústavného súdu v súvislosti s vymenovaním nových sudcov ústavného súdu, prijímaním ich sľubu, s možnosťou odmietnuť všetkých zvolených kandidátov na sudcov ústavného súdu a odvolaním vedenia Ústavného súdu. Komisia vypracovala následne k ministrom spravodlivosti položeným otázkam stanovisko zo dňa 13. júna 2014.[5] Zaujímavým je najmä fakt, že obe právne analýzy ponúkli na položenú otázku opačné odpovede. Kým právna analýza občianskeho združenia VIA IURIS jednoznačne odmietla, žeby odchádzajúci prezident republiky mal právomoc vymenovať troch sudcov ústavného súdu, ktorým skončí funkčné obdobie až počas funkčného obdobia novozvoleného prezidenta, právne stanovisko Benátskej komisie naopak konštatovalo, že takáto právomoc hlavy štátu tu v zásade existuje.

1.    PRÁVNA ANALÝZA VIA IURIS

 

Hneď v úvode stanoviska sa konštatuje, že Ústava Slovenskej republiky podobne ako v mnohých iných situáciách, i tento raz neposkytuje na položenú otázku explicitne odpoveď. To však podľa autorov dotknutej právnej analýzy ešte neznamená, že odpoveď nie je možné prostredníctvom interpretácie textu ústavy cestou právnej argumentácie vyvodiť. Nutné je však podľa ich názoru vziať do úvahy celú úpravu postavenia prezidenta v ústavnom systéme Slovenskej republiky, ako aj jeho vzťah k ostatným orgánom. Z hľadiska štruktúry argumentácie, možno predmetnú právnu analýzu vtesnať do troch argumentov.

1.1      Argument demokratickou legitimitou

Argument demokratickou legitimitou spočíva na tvrdení (opierajúc sa pri tom o uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 4/2012), že rozhodnutia prezidenta republiky, ktorý získal mandát v priamych demokratických voľbách sú z podstaty takto získanej demokratickej legitimity nielen „rovné“[6] návrhom Národnej rady Slovenskej republiky v rámci jej spolupôsobenia pri výkone kreačných právomocí prezidenta, ale takto získaná demokratická legitimita zároveň tiež limitujúcim spôsobom ovplyvňuje rozhodovanie hlavy štátu. V tomto zmysle sa rozhodnutia prezidenta musia o ňu vždy opierať.

Uplatňovanie právomoci rozhodovať o vymenovaní a nevymenovaní predsedu Najvyššieho súdu SR a sudcov Ústavného súdu SR sa chápe ako rozhodnutie konkrétneho prezidenta (konkrétnej osoby vo funkcii prezidenta), ktorým tento prezident uplatňuje vlastnú politickú líniu (program), na ktorú dostal mandát a legitimitu od občanov v priamych voľbách.[7] Táto argumentácia ďalej zdôrazňuje obmedzenie jej uplatňovania v dvoch smeroch.

(i) Jednak z časového hľadiska funkčným obdobím prezidenta a potom aj (ii) obsahovo, súhrnom oprávnení a povinností, ktoré prezident podľa ústavy má. Pokiaľ teda prezidentovo rozhodovanie nie je po časovej aj obsahovej stránke legitímne (i keď tu by sme mali hovoriť podľa môjho názoru primárne o legalite), nedisponuje vyššie spomínanou demokratickou legitimitou, ktoré každé rozhodnutie prezidenta musí mať.

V danom prípade nie je predmetom diškurzu obsahové obmedzenie, keďže fakticky neexistoval spor ohľadom toho, či prezident v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. s) a t) Ústavy SR má právo vymenúvať predsedu najvyššieho súdu a sudcov ústavného súdu. Podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy totiž prezident skutočne vymenúva a odvoláva sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a vymenúva a odvoláva predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Pozornosť analýzy sa však logicky zameriava na časovú obmedzenosť získanej demokratickej legitimity vykonávať vlastnú politickú líniu. Je nespochybniteľné, že prezident republiky môže svoje právomoci vykonávať len v presne časovo stanovenom období, ktoré určuje jeho funkčné obdobie. V prípade prezidenta Ivana Gašparoviča ním bolo obdobie od 15. júna 2009 do 15. júna 2014. Analýza občianske združenia VIA IURIS konštatovaním, že „súčasťou mandátu prezidenta, ktorý získal od občanov v priamych voľbách, je teda aj výkon právomoci vymenovať funkcionárov, ktorých funkcia sa uprázdni počas funkčného obdobia prezidenta“, dopĺňa časové obmedzenie výkonu kreačných právomocí o ďalšie kritérium. Ním je spomenutá podmienka sine qua non, ktorou je práve uprázdnenie funkcie počas funkčného obdobia hlavy štátu. Opačný záver by podľa rozoberanej analýzy zasahoval do právomocí novozvoleného prezidenta a obmedzoval by ich výkon, čím by došlo k zmareniu významu a dôsledkov demokratických volieb prezidenta republiky, k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy (princípov demokratického a právneho štátu), čl. 2 ods. 2 ústavy (teda princípu, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy a v jej medziach) a tiež k nerešpektovaniu čl. 2 ods. 1 ústavy, vyjadrujúceho princíp suverenity ľudu.[8] Argument demokratickou legitimitou je považovaný v rámci tejto analýzy za kľúčový.[9]

1.2      Argument článkom 101 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

Argumentovať spôsobom, ktorý zdôvodňuje oprávnenie odchádzajúcej hlavy štátu vymenovať predsedu Najvyššieho súdu SR, respektíve troch sudcov Ústavného súdu SR i napriek tomu, že ich funkčné obdobie sa skončí až počas výkonu funkcie novozvoleného prezidenta republiky ústavnou povinnosťou prezidenta republiky zabezpečiť v zmysle druhej vety čl. 101 ods. 1 ústavy riadny chod ústavných orgánov, podľa právnej analýzy VIA IURIS neobstojí. Práve naopak. Takýmto postupom by podľa tohto právneho názoru zasiahol odchádzajúci prezident do riadneho chodu ústavných orgánov. V tomto prípade Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Vyššie spomenuté konštatovanie vychádza z predpokladu, že odchádzajúci prezident nie je v žiadnom prípade oprávnený dôvodne predpokladať, že novozvolený prezident by túto ústavnú povinnosť nebol schopný naplniť.[10] [11] Navyše analýza tvrdí, že, riadny chod ústavných orgánov je zabezpečený už procesom, ktorý prebieha na pôde Národnej rady SR a Súdnej rady SR, a ktorý predchádza rozhodnutiu prezidenta o vymenovaní sudcov ústavného súdu, respektíve predsedu Najvyššieho súdu. Teda tým, že v momente uprázdnenia ústavnej funkcie je už k dispozícii kandidát na vymenovanie do tejto funkcie.

1.3      Argument „povahou veci“

Argument „povahou veci“, „vnútorným poriadkom“ či „uspokojivým fungovaním vzťahov“ je tu prezentovaný ako nástroj, ktorý môže pomôcť nájsť odpoveď na právnu otázku v situácií, keď norma pozitívneho práva absentuje alebo je neúplná a nejasná. Za s „vnútorným poriadkom/povahou vecí“ súladnú sa považuje prax, kedy je osoba vymenovaná do funkcie až vtedy, keď je táto funkcia uprázdnená. Prax, ktorá by tento princíp nerešpektovala, môže mať v podmienkach neexistencie akejkoľvek „časovej“ úpravy viacstupňového kreačného procesu vybraných ústavných činiteľov teoreticky za následok i absurdnú situáciu, keď prezident vymenuje predsedu najvyššieho súdu a sudcu ústavného súdu vo veľmi dlhom časovom predstihu pred samotným skončením funkcie súčasného predsedu najvyššieho súdu, resp. súčasného sudcu ústavného súdu. Tento stav rozhodne nemožno považovať za „uspokojivé fungovanie“ vzťahov, konštatuje analýza.

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU