POSKYTOVANIE ÚDAJOV SPRÁVCOVI DANE - TEORETICKÉ A APLIKAČNÉ OTÁZKY

Autor: Doc. JUDr. Soňa Kubincová PhD.
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Cieľom príspevku je analýza existujúcej právnej úpravy týkajúcej sa povinnosti dotknutých (tretích) osôb poskytovať údaje správcovi dane a to za účelom zníženia potencionálnej možnosti daňových únikov na dani z príjmov. Súčasná právna ohľadne plnenia tejto povinnosti je veľmi vágna a v zásade často neuplatniteľná a teda aj nekontrolovateľná.

ÚVOD

K napísaniu tohto príspevku ma inšpirovala skúsenosť, keď žalovaná strana v spore požadovala od žalobcu (ktorý v priebehu konania ukončil podnikanie) predloženie dôkazu o tom, či pri ukončení živnosti existovala žalovaná pohľadávka (nakoľko žalovaný predtým nárok žalobcu započítal na svoju pohľadávku), resp. aby súd vyžiadal stanovisko od správcu dane v tejto otázke. Išlo o nepriamy dôkaz o tom, že pohľadávka existovala v čase ukončenia podnikania. Prvostupňový súd vzhľadom na nepredloženie dôkazu o existencii pohľadávky ku dňu skončenia podnikania žalobu zamietol a stotožnil sa s názorom žalovaného, že ak taký dôkaz žalobca nepredložil, pohľadávka ku dňu skončenia podnikania neexistovala a teda zanikla započítaním. Odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zrušil a zaujal stanovisko, že taký dôkaz je irelevantný napriek tomu, že podľa ods. 8 § 17 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov sa základ dane v zdaňovacom období, v ktorom dochádza k skončeniu podnikania daňovníka podľa § 6 a účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva alebo ktorý vedie evidenciu musí upraviť o výšku pohľadávok, ktorých inkaso sa považuje za zdaniteľný príjem. Teda odvolací súd namiesto toho, aby nielen žiadal vykonať tento dôkaz a aby sám oznámil uvedenú skutočnosť správcovi dane v súlade s ustanovením § 26 ods. 1 Daňového poriadku (neupravením základu dane mohlo dôjsť k daňovému úniku) prvostupňovému súdu zakázal taký dôkaz vykonať s tým, aby vo veci rozhodol v súlade s jeho poučením. V súvislosti s uvedeným článok poukazuje na právne zakotvenie povinností tretích osôb vyplývajúce z ustanovenia § 26 Daňového poriadku s názvom Poskytovanie údajov správcovi dane.

1.   ZÁKLADNÉ ZÁSADY SPRÁVY DANÍ VIAŽÚCE SA KU SKÚMANEJ PROBLEMATIKE

Zo základných zásad správy daní zakotvených v § 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyplýva (§ 3 ods. 2), že správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami (ktoré nie sú bližšie špecifikované) a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Ako už bolo aj publikované samotná poučovacia povinnosť správcom dane medzi základnými zásadami je sporná, pretože platí len v prípadoch výslovne upravených v zákone a nedá sa uplatniť pri správe daní ako celku. Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb (§ 3 ods. 8), ktoré sú tu vymedzené ako osoby zúčastnené na správe daní s odkazom na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. d)), je úzko spolupracovať so správcom dane. Z pohľadu teórie práva možno pri základných zásadách hovoriť o analógii práva (per analogiam iuris) tak, že ide o postup celkom výnimočný, keď sa právnymi normami výslovne neupravený prípad posúdi podľa právnych princípov príslušného právneho odvetvia alebo všeobecných princípov1. Skutočnosť, že správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami možno vyložiť tak, že táto zásada ukladá povinnosť správcovi dane postupovať pri správe daní v úzkej súčinnosti nielen s daňovým subjektom, ale aj s inými, vopred neurčenými osobami. Správou daní podľa Daňového poriadku je postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. V odbornej literatúre[1] [2] sa správou daní rozumie aj právo robiť opatrenia potrebné k správnemu zisteniu, stanoveniu a splneniu daňovej povinností fyzických a právnických osôb. Ide predovšetkým o právo dane vyrubiť, vybrať, vyúčtovať, ale tiež právo dane vymáhať a kontrolovať splnenie daňovej povinnosti v stanovenej výške a lehote. Potom správca dane má za účelom správneho zistenia dane a zabezpečenia úhrady dane postupovať v súčinnosti so všetkými vopred neurčenými osobami, ak Daňový poriadok resp. iné právne predpisy správcovi dane umožňujú vyžadovať súčinnosť od týchto osôb.

Postupovať v súčinnosti s inými osobami pre správcu dane znamená, že má povinnosť požadovať súčinnosť za účelom vykonania úkonu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec daňové povinnosti. Naproti uvedenej povinnosti Daňový poriadok zakotvuje tiež nielen povinnosť ale aj právo spolupracovať pri správe daní, čo sa však sa dotýka len daňových subjektov a osôb zúčastnených na správe daní. Osobami zúčastnenými na správe daní sú a) zamestnanec, ktorého zamestnávateľom alebo služobným úradom je finančné riaditeľstvo alebo obec, b) druhostupňový orgán, c) daňový subjekt, ktorým je osoba, ktorej tento zákon alebo osobitné predpisy ukladajú povinnosti alebo priznávajú práva, d) iná osoba ako daňový subjekt, ktorá má práva a povinnosti pri správe daní alebo ktorej práva a povinnosti sú správou daní dotknuté. Aj keď správca dane má postupovať v úzkej súčinnosti s uvedenými osobami, Daňový poriadok už bližšie neuvádza, kedy tieto „iné“ osoby a v akom rozsahu sú povinné poskytovať údaje správcovi dane a preto je potrebné aplikovať ustanovenie § 26 Daňového poriadku označené ako Poskytovanie údajov správcovi dane. Totiž správca dane ako štátny orgán musí rešpektovať článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v tom, že Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon avšak pre iné osoby platí čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

2.    POSKYTOVANIE (OZNAMOVANIE) ÚDAJOV SPRÁVCOVI DANE

Taxatívny výpočet osôb, ktoré majú či už bez predchádzajúcej výzvy alebo na základe výzvy správcu dane povinnosť poskytovať údaje správcovi dane, obsahuje ustanovenie § 26 Daňového poriadku s názvom „Poskytovanie údajov správcovi dane“. V dôvodovej správe k tomuto ustanoveniu Daňového poriadku sa uvádza, že v „ustanovení je upravená súčinnosť iných osôb. Povinnosť súčinnosti iných osôb sa týka pomerne širokého okruhu osôb, ktorý je v návrhu ustanovenia vymedzený demonštratívnym spôsobom. Medzi osoby, ktorým sa nariaďuje povinnosť súčinnosti, patria predovšetkým súdy, iné štátne orgány, orgány územnej samosprávy, notári, banky, pošty, orgány spojov, vydavatelia tlače, zdravotné poisťovne, atď.. Je tu ustanovené, kto poskytuje súčinnosť zo zákona a kto na výzvu správcu dane“. Domnievam sa, že povinnosť oznamovať údaje bez predchádzajúcej výzvy je v Daňovom poriadku (aj keď to dôvodová správa zrejme nepripúšťa) stanovená neurčito a vágne.

Z pohľadu gramatického výkladu označenia ustanovenia § 26 Daňového poriadku ako „Poskytovanie údajov správcovi dane“, je potrebné poukázať na skutočnosť, v ďalšom texte sa už hovorí o „oznamovaní“. Zo slovenského synonymického slovníka vyplýva, že ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia