NACHÁDZANIE DÔKAZOV, SPRÁVA DANÍ A DAŇOVÉ ÚNIKY[1]

Autor: JUDr. Jozef Sábo PhD.
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Príspevok sa zaoberá otázkami dokazovania v nadväznosti na problematiku daňových únikov. Príspevok upozorňuje na vzťah medzi možným použitím nových mechanizmov na predchádzanie daňových únikov a zvýšením náročnosti preukázať daňový únik. Správcovia dane čelia novým výzvam ako vykonávať dokazovanie takým spôsobom, aby bolo efektívne a zákonné zároveň. Z uvedeného dôvodu príspevok analyzuje teoretické východiská dokazovania. Na základe tohto teoretického východiska príspevok ponúka niekoľko vybraných chýb, ktorých sa dopúšťajú správcovia dane pri nachádzaní dôkazov (t.j. pri interakcii správcov dane s prameňmi dôkazu).

ÚVOD

Daňová politika je v súčasnosti vystavená dvom protichodným požiadavkám. Na jednej strane majú štáty záujem na ochrane svojich fiskálnych záujmov reprezentovaných predovšetkým príjmami z výberu daní. Bez zabezpečenia dostatočnej úrovne daňových príjmov by sa oslabilo resp. znemožnilo plnenie základných funkcií štátu. Zároveň zabezpečenie daňovej disciplíny je previazané s pocitom materiálneho naplnenia daňovej spravodlivosti na strane adresátov právnych noriem. Taktiež výber daní, a teda odčerpanie domáceho produktu[2] spojené s jeho následným prerozdelením, predchádza rozvrstveniu spoločnosti („otváraniu nožníc“ medzi rozdielnymi príjmovými skupinami obyvateľov).

Na druhej strane štáty majú záujem na dosiahnutí daňovej neutrality pri cezhraničných obchodných vzťahoch. Uvedené je presadzované prostredníctvom daňových inštitútov zamedzenia dvojitého zdanenia, ktoré umožňujú cezhraničný presun (inak) zdaniteľných príjmov bez dodatočného daňového zaťaženia. Najmä rozhraničenie daňovej jurisdikcie prostredníctvom zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia otvára priestor daňovo neutrálnemu pohybu kapitálu naprieč rôznymi štátmi. Odvrátená stránka takto vytvoreného medzinárodného daňového režimu je zvýšené riziko daňových únikov na priamych daniach prostredníctvom účelového „presúvania príjmu“ (profit shifting) z daňovej jurisdikcie do daňovej jurisdikcie iného štátu s nižším/alebo žiadnym daňovým zaťažením.[3]

Zároveň Slovenská republika (ďalej len „SR“) ako členský štát Európskej únie (ďalej len „EÚ“) je viazaná svojimi záväzkami, ktoré jej vyplývajú z primárneho práva EÚ, medzi iným odstrániť prekážky fungovania vnútorného trhu[4]. Proces harmonizácie daní na úrovni práva EÚ vytvoril viacero normatívnych rámcov, ktoré musí SR rešpektovať. Najvýraznejšie harmonizácia daní zasiahla do legislatívneho zakotvenia nepriamych daní. V členských štátoch EÚ bol vytvorený spoločný systém dane z pridanej hodnoty, ktorý je náchylný na daňové podvody.

Uvedené súvislosti kreovali právne prostredie, v ktorom sa realizuje veľký objem cezhraničných transakcií na viacstupňových obchodných vzťahoch. Tieto sa dejú v komplikovanom právnom rámci pozostávajúcom z vnútroštátnych a medzinárodných prameňov daňového práva. Tieto aspekty nastoľujú zvýšené požiadavky na výkon správy daní a sťažujú efektívne fungovanie správcov dane.

Vo svojom „srdci“ je správa daní rozhodovacím procesom. Na strane daňového subjektu je pri „autoaplikácii“[5] daňovo-právnych noriem rozhodnutím o tom, či priznám a zaplatím daň v zákonom stanovenej výške. Na strane správcov dane je rozhodovaním o splnení základných predpokladov na vydanie rozhodnutia v daňovom konaní pre individualizáciu predovšetkým hmotnoprávnych práv a povinností daňových subjektov (ostatné činnosti správcu dane v zásade predchádzajú, súvisia a smerujú k vydaniu individuálneho právneho aktu aplikácie daňového práva[6]). Najdôležitejším rozhodnutím pri správe daní je rozhodnutie o vlastnej daňovej povinnosti, a teda rozhodnutie o vyrubení dane alebo rozdielu dane (v prípade uplatnenia opravného prostriedku daňovým subjektom je takéto rozhodnutie dvojinštančne rozdelené do rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní a nadväzujúceho rozhodnutia v odvolacom konaní).

Teda, ak pripustíme, že v centre správy daní stoja rozhodovacie procesy, potom z pohľadu správcu dane je nevyhnutné nadobudnutie takej úrovne poznania o daňovej veci, ktorú vyžaduje právna úprava práve pre vydanie rozhodnutia (ust. § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. daňový poriadok; ďalej len „Daňový poriadok“). Tento príspevok má za cieľ priblížiť východiská poznávacieho procesu správcov dane a niektoré konkrétne vady poznávania skutkových okolností daňovej veci[7].

1.   MEDZI SCILOU A CHARIBDOU

Správcovia dane v súčasnosti disponujú viacerými nástrojmi pre boj s daňovými únikmi. Z pohľadu aplikácie práva sa často jedná o daňové inštitúty majúci svoj pôvod v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej Únie (ďalej len „SD EÚ“) alebo vyplývajú zo sekundárneho práva Európskej Únie. Z týchto vieme spomenúť napríklad doktrínu zneužitia práva[8], oprávnenie správcu dane odmietnuť priznanie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty[9], oprávnenie správcu dane nepriznať oslobodenie od dane z pridanej hodnoty pri intra-komunitárnom dodaní[10] alebo regulatívne mechanizmy ako je ručenie za daň (§ 69b zákona č 222/2004 Z.z o dani z pridanej hodnoty).[11]

Na druhú stranu SD EÚ vyvažuje potenciálne negatívne zásahy do právneho postavenia daňových subjektov založené využitím týchto oprávnení požiadavkami vyplývajúcimi z princípu proporcionality. Uvedené obmedzilo použitie týchto daňových inštitútov predchádzania daňových únikov na prípady zavineného konania daňových subjektov. Zároveň došlo k prenosu dôkazného bremena ohľadom protiprávnosti konania z daňových subjektov na správcov dane[12]. Zavinenie daňových subjektov podieľania sa na daňovom úniku sa vo všeobecnosti neprezumuje. Teda daňový subjekt nie je povinný podať dôkaz opaku o tom, že sa nepodieľal na daňovom úniku. Sú to práve správcovia dane, ktorí musia preukazovať, že sa daňový subjekt zavinene podieľal na daňovom úniku. Až subjektívna stránka konania daňového subjektu vytvára predpoklad príslušného daňového inštitútu pre obmedzenie daňových oprávnení daňového subjektu. Výnimkou je vyvrátiteľná prezumpcia zavinenia daňového subjektu v prípade regulatívnych nástrojov (ako je ručenie za daň). Avšak aj v tomto prípade sa nesmie jednať o založenie objektívnej zodpovednosti daňového subjektu za daňový únik, ale o taký zodpovednostný vzťah, z ktorého sa môže daňový subjekt exkulpovať[13].

Vo všeobecnosti, je možné považovať za pozitívne, že došlo ku vykryštalizovaniu osobitých právnych mechanizmov slúžiacich na predchádzanie daňovým únikom. Uvedené osobitosti právnych noriem len podtrhujú charakter daňového práva ako samostatného právneho ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia