Poriadok pozemnej vojny z roku 1907: Uplatniteľný v súčasných konfliktoch?

Úvod

„Tak dlho, ako tu bude ľudstvo, tu budú aj vojny. “

Albert Einstein

V posledných troch desaťročiach postihlo obyvateľstvo v určitých nepokojných častiach sveta množstvo ozbrojených konfliktov. Vojnové konflikty zo začiatku 21. storočia, ako aj aktuálne svetové dianie potvrdzujú to, že vojna je a aj naďalej bude súčasťou dejín tak, ako to povedal už Albert Einstein. Charta OSN v článku 2 stanovuje, že všetci členovia Organizácie Spojených národov sa vystríhajú v rámci svojich medzinárodných stykov hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu, ako aj každého iného spôsobu nezlučiteľného s cieľmi Organizácie Spojených národov. Napriek tomu jednotlivé štáty medzinárodného spoločenstva, respektíve určité záujmové kruhy, však potrebujú bezpochyby na naplnenie svojich cieľov nevyhnutne vojnu. Je však dôležité, aby bojujúce strany dodržiavali isté formálne pravidlá medzinárodného práva, ktoré, vychádzajúc zo zásady humanity, zakazujú viesť pozemné boje barbarským a neľudským spôsobom. Tieto pravidlá tvoria ius in belloa sú záväzné nielen pre agresora porušujúceho ius ad bellum, ale aj bojujúcu stranu, ktorá sa bráni neoprávnenému útoku. Medzi takéto pravidlá patria Haagske dohovory z rokov 1899 a 1907, ako multilaterálne zmluvy, ktoré upravujú vedenie vojny. Medzi tieto dohovory môžeme zaradiť aj Poriadok pozemnej vojny z roku 1899, ako aj jeho verziu z roku 1907.

1.          Charakteristika a predmet úpravy Poriadku pozemnej vojny

Poriadok pozemnej vojny bol prijatý na konferencii v Haagu ako príloha k štvrtému Haagskemu dohovoru, a to Dohovoru o zákonoch a obyčajach pozemnej vojny. Na tomto dohovore sa podľa jeho preambuly hlavy zúčastnených štátov uzniesli s ohľadom na prípady, kde dovolanie sa zbraní je privodené udalosťami, ktoré nemožno odvrátiť. Norimberský, ako aj Tokijský vojenský tribunál potvrdili, že pravidlá obsiahnuté v tomto dohovore sú písomným vyjadrením obyčajo- vých pravidiel a zvyklostí uznávaných civilizovanými národmi počas ozbrojených konfliktov.[1] Celkovo bolo na II. Haagskej konferencii roku 1907, zvolanej na podnet prezidenta USA Theodora Roosevelta, podpísaných trinásť dohovorov, jedna deklarácia a niekoľko doporučení.[2]

Na to, aby sme mohli pojednávať o uplatnení pravidiel Poriadku pozemnej vojny v súčasných bojových konfliktoch, je nevyhnutné charakterizovať predmet jeho úpravy. V článku 1 poriadok definuje podmienky, za ktorých možno istý zbor či skupinu považovať za bojujúcu stranu, za tzv. belligerent. Na jej čele musí stáť osoba zodpovedná za činy podriadených a príslušníci musia mať stály, z diaľky viditeľný odznak, musia nosiť otvorene zbraň a riadiť sa vojnovými zákonmi a obyčajami. V prípade zorganizovania civilného obyvateľstva na odpor proti invázii cudzieho vojska sa bude takáto skupina považovať za bojujúcu stranu, ak jej príslušníci z radov obyvateľov budú nosiť verejne zbraň a dodržiavať pravidlá medzinárodného vojnového práva. Vo francúzskej terminológii sa toto spontánne povstanie obyvateľstva nazýva levée en masse, teda hromadné povstanie.[3] Podľa článku 3 Poriadku pozemnej vojny sa ozbrojená moc vojnových strán môže skladať z kombatantov a nekombatantov. Kombatanti sú príslušníci ozbrojených síl pripravení plniť bojové úlohy, kým nekombatanti sú napr. zdravotníci, duchovní, či lekári.[4] V prípade zajatia majú obidve skupiny nárok na to, aby s nimi bolo zaobchádzané ako s vojnovými zajatcami. Osobitosťou Poriadku pozemnej vojny je to, že nerozlišuje medzi bojujúcou stranou - agresorom a stranou, ktorá sa bráni agresii, a teda jeho ustanovenia sa vzťahujú na všetky bojujúce zbory, pokiaľ spĺňajú vyššie uvedené predpokladané podmienky.

Podstatnú súčasť poriadku predstavujú ustanovenia týkajúce sa vojnových zajatcov, teda prisoners of war. V zmysle článku 4 sú podrobení moci nepriateľskej vlády, avšak nie moci osôb, resp. oddielov, ktoré ich zajali. So zajatcami sa musí zaobchádzať ľudsky, a ich veci zostanú v ich vlastníctve, okrem zbraní, koní a vojenských písomností. Zajatci môžu byť internovaní v mestách, pevnostiach, táboroch alebo na iných miestach, so zákazom vzdialiť sa za určitú hranicu. Poriadok upravuje aj právo štátu zamestnávať vojnových zajatcov, s výnimkou zajatých dôstojníkov. Prácu môžu vykonávať na účet verejných správ, súkromníkov, ako aj na vlastný účet. Zárobok zajatcov za vykonanú prácu má byť vynaložený k zlepšeniu ich pomerov. Vláda, v ktorej moci zajatci sú, sa má starať o ich výživu. Zajatci pritom podliehajú zákonom, predpisom a rozkazom, ktoré platia v armáde štátu, v ktorého moci sú. Každá neposlušnosť zajatcov môže byť potrestaná s náležitou prísnosťou. Na základe skúseností z prvej svetovej vojny boli pravidlá, týkajúce sa vojnových zajatcov, doplnené v roku 1928 Ženevským dohovorom o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami[5].

Druhý oddiel s názvom O nepriateľstve upravuje prostriedky na poškodenie nepriateľa, obliehanie a bombardovanie. Článok 22 stanovuje, že bojujúce strany nemajú neobmedzené právo pri výbere prostriedkov, ktorými má byť nepriateľ poškodený. Je zakázané využívanie jedov alebo otravných látok, zradné zabitie alebo poranenie nepriateľa, zabitie alebo poranenie nepriateľa, ktorý zložil zbrane, prehlásenia, že nebude udelená žiadna milosť, ako aj užívanie zbraní, striel alebo látok, ktoré by spôsobovali zbytočné útrapy. Rovnako je zakázané zneužívanie parlamentárskej vlajky, národnej vlajky, vojenských odznakov alebo uniformy nepriateľa, a taktiež aj osobitných odznakov Ženevského dohovoru. Ďalej poriadok zakazuje ničenie alebo zabavenie nepriateľského majetku okrem prípadov, kedy to vojnová nutnosť nevyhnutne vyžaduje, zrušenie alebo dočasné suspendovanie práv a pohľadávok príslušníkov druhej strany alebo vylúčenie ich žalovateľnosti a nútenie príslušníkov nepriateľskej strany k účasti na vojnových akciách proti svojej krajine. Dovolené sú vojnové ľsti s cieľom zistiť informácie o nepriateľovi a teréne. Poriadok stanovuje zákaz napádať či bombardovať nechránené mestá, dediny a obydlia. Pri bombardovaní majú byť učinené všetky opatrenia, ktoré sú potrebné, aby boli v čo najväčšej možnej miere ušetrené všetky budovy venované bohoslužbám, umeniu, vede a dobročinnosti, historické pamiatky, nemocnice a budovy zhromažďujúce chorých a ranených, predpokladajúc, že sa súčasne nevyužívajú k vojenskému účelu. Na tento účel musia byť tieto budovy opatrené zreteľnými zvláštnymi znameniami.

Druhý oddiel ďalej definuje postavenie vyzvedačov a parlamentárov, veľmi stručne stanovuje aj podmienky týkajúce sa kapitulácie a prímeria. Podmienky kapitulácie dojednané medzi zmluvnými stranami majú prihliadať k požiadavkám vojenskej cti. Ak boli dohodnuté, tak musia byť oboma stranami svedomite zachovávané. Prímerie prerušuje vojenské operácie vzájomnou dohodou bojujúcich strán, pričom poriadok rozlišuje medzi všeobecným a miestnym prímerím. Všeobecné prerušuje vojnové operácie vojnových strán všade, miestne len pre určitú časť bojujúcich armád a len pre určitý obvod. Prímerie musí byť oznámené úradne a včas príslušným úradom a zborom, nepriateľstvo bude pritom zastavené ihneď po notifikácii alebo v ustanovenom čase. Každé ťažké porušenie prímeria niektorou zo strán udeľuje druhej strane právo vypovedať ho a v naliehavých prípadoch aj obnoviť nepriateľstvo. V dôsledku porušenia podmienok prímeria súkromnými osobami, ktoré jednajú z vlastnej iniciatívy, poriadok stanovuje právo žiadať potrestanie vinníkov, prípadne náhradu za spôsobenú škodu. ...