PÔSOBENIE ŠTÁTU V OBLASTI ZDAŇOVANIA, VPLYV NA MIESTNU SAMOSPRÁVU

Autor: Mgr., Patrik Kukuľa
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Predkladaný článok rozoberá problematiku vplyvu štátu pri zdaňovaní so zameraním na miestne dane. Autor upriamuje pozornosť na miestne dane a poplatky. V príspevku je venovaný priestor rozpočtu územnej samosprávy a daniam z príjmov fyzických osôb. Autor sa zameriava na aspekt dostatku financií v rozpočtoch obcí, pričom poukazuje na ich najvýznamnejší príjem.

ÚVOD

Základnou jednotkou moderného štátu, ktorá umožňuje podieľať sa na samoregulovaní, zabezpečovaní a uspokojovaní potrieb osôb s trvalým pobytom na určitom území je územná samospráva. Pod pojmom územná samospráva je možné chápať formu administratívno-teritoriálneho usporiadania, v ktorom sú zohľadnené historické, geografické, politické, či sociálno-kultúrne aspekty.[1] Účelom takéhoto delenia verejnej moci v štáte je najmä spravovanie a chod spoločenstva za pomoci zriadených mechanizmov, ako aj obyvateľov na určitom území.

Historicky ide o starý inštitút, pričom už Aristoteles vnímal obec ako prvé spoločenstvo, tvorené rodinami, ktoré existuje za účelom zabezpečenia ich potrieb a štát vnímal ako spoločenstvo viacerých obcí.[2] Územná samospráva zažívala svoju obnovu od 19. storočia, pričom na území súčasnej Slovenskej republiky je možné vymedziť obnovenie územno-správneho členenia na obdobie rokov 1989 až 1992. Slovenská republika vznikla postupne ako nástupca silne centralizovaného štátu, pričom v roku 1992 prijatím Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „Ústava SR“) sa centrálne rozhodlo o Slovensku ako o unitárnom štáte s nedeliteľným územím s možnosťou existencie samosprávy. Existenciu územnej samosprávy tak predpokladá Ústava SR. Postavenie územnej samosprávy bolo ponechané na úpravu v zákone. Významnou právnou normou je tiež medzinárodný dokument, ktorý v roku 1999 Slovenská republika s výhradami podpísala. Mám na mysli Európsku chartu miestnej samosprávy. Ide o medzinárodný dokument obsahujúci princípy miestnej samosprávy, ktorý nadobudol platnosť v roku 2000[3], pričom Slovenskou republikou bol ratifikovaný v roku 2002 a od roku 2007 boli prijaté aj zostávajúce záväzky charty.[4]

Územná samospráva predstavuje vertikálnu deľbu moci, avšak samotná decentralizácia a subsidiarita ako kľúčové princípy mimovoľne neznamenajú ústup pôsobnosti štátu. Dôraz sa kladie na rozdelenie zodpovednosti na nižšie úrovne za účelom dosiahnutia vyššej efektivity využitia ekonomických a personálnych schopností miestnych štruktúr. Samotný aspekt nezávislosti a aspekt štátneho dohľadu, pokiaľ ide o vznik a sebaregulovanie robí územnú samosprávu charakteristickou, pretože nejde o vzťah nadradenosti a podradenosti k orgánom štátnej správy, tzn. že obec alebo vyšší územný celok má možnosť pôsobiť samostatne za predpokladu dodržiavania právnych noriem.[5] Územnú samosprávu je nutné chápať aj v právnych intenciách. Obec a vyšší územný celok ako vyplýva z čl. 65 Ústavy SR sú od štátu nezávislé právnické osoby, nie však úplne. Ich nezávislosť sa najviac prejavuje pri nakladaní s majetkom územnej samosprávy a pri využívaní svojich finančných prostriedkov. Článok 59 Ústavy SR zakotvuje zdroje financovania, ktoré sú potrebné na zabezpečenie potrieb územnej samosprávy. Na tomto mieste je tak potrebné diferencovať dane od poplatkov, ktoré môžu byť štátne, resp. miestne. Ústava tak s odkazom na zákonnú úpravu predurčuje miestne dane a poplatky ako jeden zo zdrojov financovania územnej samosprávy.[6] Predpokladom na výber akýchkoľvek daní či poplatkov je ich zákonná úprava.

Miestne dane nie sú vôbec v daňovej sústave novým prvkom, jednotlivé druhy miestnych daní ustanovuje zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o miestnych daniach a poplatkoch“). Uvedený zákon nahradil pôvodné, a to zákon č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch, zákon č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľnosti, ako aj zákon č. 87/1994 Z. z. o cestnej dani. Odborná verejnosť sa zhoduje, že uvedený zákon v zásade premenoval predchádzajúce miestne poplatky na miestne dane.[7] [8] Ukladanie miestnych daní je výlučne ponechané na obce. Orgány územnej samosprávy môžu ukladať tiež miestne poplatky ak je prijaté všeobecné záväzné nariadenie v súlade so zákonom. V tejto súvislosti Ústavný súd uviedol, že: „Obec môže zaviesť iba tie miestne poplatky, ktoré sú výslovne uvedené v zákone o miestnych poplatkoch. Pri ich zavádzaní musí vo všeobecne záväznom nariadení uviesť zákonom o miestnych poplatkoch ustanovený názov miestneho poplatku, dôsledne rešpektovať zákonné rámce, vrátane určenia výšky poplatku“ Vyššie územné celky v súčasnosti nemajú zákonnú možnosť vyberať miestne dane podľa zákona o miestnych daniach a poplatkoch.

Prienik medzi finančným právom a daňovým právom podľa názorov odbornej verejnosti kreuje práve rozpočtové právo, najmä však tvorba, používanie a rozdeľovanie rozpočtov, ktoré je precizované úpravou práv a povinnosti rozpočtovými zákonmi.[9] Ďalšou kardinálnou normou je tak zákon č. 583/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy“), v ktorom zákonodarca upravuje rozpočty územnej samosprávy, teda obce a vyššieho územného celku, samotný rozpočtový proces, ako aj vzťahy medzi štátnym rozpočtom a rozpočtami obcí, či rozpočtom vyššieho územného celku.11

V zákone o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy sú uvedené príjmy a výdavky obcí a vyšších územných celkov, kde je tiež možné dohľadať, že príjmom rozpočtu obce sú výnosy miestnych daní a poplatkov. Na tomto mieste zákon o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy upravuje z môjho pohľadu veľmi významnú kategóriu, teda kategóriu podielov na daniach v správe štátu, kde odkazuje na zákon č. 564/2004 Z. z. o rozpočtovom určení výnosu dane z príjmov územnej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozpočtovom určení výnosu dane z príjmov územnej samospráve“).

Dôvodom vzniku zákona o rozpočtovom určení výnosu dane z príjmov územnej samospráve bola potreba zmeny systému financovania obcí a vyšších územných celkov.[10] [11] Vláda Slovenskej republiky ako navrhovateľ zákona mala úmysel posilniť daňové príjmy územnej samosprávy. Zákon o rozpočtovom určení výnosu dane z príjmov územnej samospráve spolu s nariadením vlády o rozdeľovaní výnosu dane z príjmov územnej samospráve upravujú rozpočtové určenie, termíny poukazovania, spôsob rozdeľovania a poukazovania výnosu dane z príjmov fyzických osôb do rozpočtov obcí a rozpočtov vyšších územných celkov.

Ďalším dôvodom vzniku zákona o rozpočtovom určení výnosu dane z príjmov územnej samospráve bola skutočnosť, že od roku 2002 do 2004 prechádzala verejná správa rozsiahlejšou decentralizáciou. Zákon o rozpočtovom určení výnosu dane územnej samospráve tak nadväzoval na prechod kompetencii z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky. Zákon mal zabezpečiť presun finančných prostriedkov, keďže na prenesenie kompetencii musel reagovať aj systém financovania, ktorým sa posilnila samostatnosť, ale aj zodpovednosť územnej samosprávy. Zmena spočívala hlavne v prechode od poskytovania dotácii územnej samospráve zo štátneho rozpočtu na formu financovania kompetencii prostredníctvom daňových príjmov. V roku 2005 sa začal používať model financovania z podielových daní o ktorom na rozdiel od účelovo viazaných prostriedkov môžu územné samosprávy rozhodovať samostatne. Tento model financovania mal podľa vlády prispieť k stabilizácii príjmov územnej samosprávy na dlhšie časové obdobie zabezpečiť transparentnosť a spravodlivosť. V nadväznosti na uvedené potreby a požiadavky bola na prerozdeľovanie zvolená daň z príjmov fyzických osôb, a to z dôvodu, že sa očakával nárast výnosov z tejto dane, pričom aj výber tejto ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU