Príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke a vybrané problémy aplikačnej praxe

Úvod

Spoločne s vývojom a modernizáciou ľudskej spoločnosti možno badať určitú dynamiku trestnej činnosti a nové javy z nej plynúce, predovšetkým kvalitatívne (a nevylučujúc aj kvantitatívne) nové druhy trestnej činnosti a rôznorodé nové bezpečnostné riziká, v ktorom prípade musí nastúpiť štát ako suverén nielen v rámci trestnoprávnej prevencie, ale aj trestnoprávnej ochrany a represie.

Aplikačná prax ukázala, že odhaľovanie najzávažnejších druhov kriminality za využitia „klasických“ prostriedkov na to určených je často málo efektívne a v niektorých prípadoch dokonca nemožné. Typickým príkladom je organizovaná kriminalita, disponujúca ohromným ekonomickým potenciálom a vysokým stupňom rezistencie voči zásahom policajnej, či justičnej sféry[1]. V súčasnosti si už nemožno predstaviť efektívne odhaľovanie najzávažnejšej (aj latentnej) kriminality bez využitia špecifických, ofenzívnych[2], moderných, vysoko informačne cenných, ale zároveň výrazne ofenzívnych prostriedkov[3], ktoré zásadným spôsobom zasahujú do základných ľudských práv a slobôd. Jedná sa predovšetkým o informačno-technické prostriedky (ďalej len „ITP“), ako prostriedky tajného dohľadu, ktoré často ako jediné umožnia získať objektívne a neskreslené informácie o kriminálnom správaní. Konštrukcia ich využitia utajeným spôsobom je zámerná, aby tak mohli byť zabezpečené informácie významné pre trestné konanie a zároveň ich objektivita bola zachovaná. Totižto, ak by dotknuté osoby mali vedomosť, že voči nim sú takéto prostriedky uplatňované a využívané, ich správanie by bolo zámerne pozmenené a upravené nežiaducim spôsobom tak, že súdy alebo orgány činné v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) by získavali neobjektívne informácie o kriminálnom správaní, s nízkou alebo žiadnou mierou relevancie. Aj ústavný súd konštatoval, že „použitie ITP môže predstavovať často jediný nástroj, ktorým možno získať dôležité informácie, na úseku kontroly kriminality a bezpečnosti štátu“[4].

Tieto mimoriadne významné zaisťovacie inštitúty nachádzajú svoje legálne vyjadrenie v zákone č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“)[5], kedy hovoríme o rovine procesnej, kde tieto inštitúty majú povahu dôkazných prostriedkov, ktorých úlohou je zaistiť informácie významné pre trestné konanie, ako aj v zákone č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov (zákon o ochrane pred odpočúvaním)[6], v ktorom prípade hovoríme o rovine neprocesnej (mimoprocesnej), ktorá je súčasťou širšie vymedzenej stratégie, ktorej účelom je odhaľovať najmä latentnú kriminalitu[7].

ITP ako prostriedky tajného dohľadu majú v právnych poriadkoch jednotlivých štátov svoje nezastupiteľné miesto z dôvodu efektívneho zaisťovania dôležitých informácií o kriminálnom správaní, na druhej strane však výrazným spôsobom zasahujú do základných ľudských práv, čím sa vo svojej judikatúre neraz zaoberal Európsky súd pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“), ako orgán ochrany a dozoru dodržiavania ľudských práv a slobôd vyplývajúcich z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení neskorších Protokolov (ďalej len „Dohovor“). Použitie ITP predstavuje zásahy najmä do práva na súkromie, práva na rodinný život, práva na nedotknuteľnosť obydlia a na rešpektovanie listového tajomstva (čl. 8 Dohovoru)[8].

1.     Od absolútneho k relatívnemu

Vychádzajúc z čl. 8 ods. 1 Dohovoru je zrejmé, že každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, a teda možno tvrdiť, že prvý odsek je vyjadrením garancie práva na súkromie (v jeho širšom kontexte). Druhý odsek[9] tohto článku fakticky predstavuje absolútny zákaz pre štátne orgány, na akékoľvek svojvoľné zásahy do práv garantovaných v odseku 1., pričom zároveň stanovuje prípady, kedy sú takéto zásahy do tam uvedených práv možné, legálne a legitímne, a síce, keď takýto zásah zákon predpokladá a zároveň musí byť kumulatívne splnená podmienka nevyhnutnosti takéhoto zásahu v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Vo veci známej ako „Belgický jazykový zákon“[10] sa ESĽP vyjadril, že štátne orgány v žiadnom prípade a za žiadnych okolností nesmú do práva na súkromie zasahovať. ESĽP tak priznal právu na súkromie postavenie absolútneho práva.

V ďalšom prípade známom ako „Klass proti Nemecku“[11] prejudikoval, že zásah štátnych orgánov do práva na súkromie síce možný je, no za každých okolností musia byť splnené podmienky podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru. Zmenu svojho právneho názoru odôvodnil „technickým pokrokom v oblasti špionážnej techniky a rozvojom terorizmu v Európe. Demokratické a právne štáty sú týmito javmi značne ohrozené, a tak na účely sledovania podozrivých osôb môžu využívať aj prostriedky tajného dohľadu. Výslovne tak pripustil existenciu vnútroštátnej úpravy dohľadu nad telekomunikáciami, ak je to potrebné v záujme národnej bezpečnosti a predchádzania nepokojom a zločinnosti“[12]. V tejto súvislosti možno badať odklon od tendencie priznávať právu na súkromie postavenie absolútneho práva a posun k vnímaniu tohto práva ako práva relatívneho, avšak len za splnenia striktných predpokladov a v obmedzených prípadoch. Taktiež judikoval, že právne úpravy obsahujúce prostriedky tajného dohľadu musia zároveň obsahovať aj garancie ich nezneužitia, v ktorej súvislosti poukázal na štyri hodnotiace kritériá: a) rozsah, trvanie prostriedkov tajného dohľadu a ich podstatu, b) právny základ pre vydanie povolenia použitia takéhoto prostriedku, c) určenie štátneho orgánu, oprávneného na vydanie povolenia na využitie týchto prostriedkov a zároveň nastaviť kontrolu využívania týchto prostriedkov a d) prípustné opravné prostriedky za účelom preskúmania rozhodnutia o povolení použiť ten - ktorý prostriedok.

Z judikatúry je rovnako zrejmé, že v prípade, ak má byť vnútroštátnou úpravou povolený tak vážny zásah do práva podľa čl. 8 Dohovoru, je zároveň nevyhnutné poskytnúť dostatočnú ochranu pred zneužitím týchto zásahov a svojvoľným zasahovaním do práva na súkromie. Preto je potrebné, aby vnútroštátne predpisy v tejto oblasti obsahovali ustanovenia, ktoré sú jasné, presné a obsahujú garancie ochrany práv[13].

Je vhodné zdôrazniť, že jednotlivé prípady v týchto súvislostiach prejednávané ESĽP možno začleniť do dvoch skupín. Prvú skupinu predstavujú prípady, kedy sťažovateľ je preukázateľne objektom sledovacích opatrení, najčastejšie vykonávaných v trestnom konaní, pričom druhú skupinu tvoria prípady, v ktorých sťažovateľ zastáva názor, že je potenciálnym objektom sledovacích opatrení, ktoré vnútroštátna legislatíva umožňuje realizovať[14]. Pokiaľ sa jedná o druhú prezentovanú skupinu prípadov, ESĽP netradične pripustil inak neprípustnú actio popularis a uplatňuje princíp, v zmysle ktorého je postačujúce, ak vnútroštátna právna úprava umožňuje využitie opatrení na odpočúvanie a iné sledovanie osôb voči dotknutej osobe – sťažovateľovi a zásah do práv v zmysle čl. 8 Dohovoru tak predstavuje už samotná existencia takej právnej úpravy, ktorá použitie uvedených opatrení pripúšťa[15].

Vo veci „Roman Zakharov proti Rusku“[16] ESĽP pripomenul všeobecné pravidlo, že Dohovor nepripúšťa actio popularis, teda abstraktný prieskum napadnutej právnej úpravy bez toho, aby bola voči dotknutej osobe – sťažovateľovi použitá v konkrétnej situácii. Aby bolo možné považovať sťažovateľa za obeť namietaného porušenia v zmysle čl. 34 Dohovoru, musí preukázať, že bol určitým opatrením priamo dotknutý na svojich právach. ESĽP však uznal, že za určitých okolností môže mať sťažovateľ postavenie obete aj z dôvodu existencie právnej úpravy, ktorá umožňuje používať tajné opatrenia bez toho, aby musel preukázať alebo tvrdiť, že voči nemu boli tieto opatrenia aj skutočne použité. Odchýlka od všeobecného pravidla, ktorá pripúšťa možnosť domáhať sa abstraktného prieskumu právnej úpravy, je ospravedlniteľná obzvlášť v oblasti tajného sledovania osôb, pretože v opačnom prípade by tieto opatrenia prakticky nebolo možné účinne napadnúť, čím by dotknuté osoby boli fakticky zbavené ochrany práv podľa čl. 8 Dohovoru len preto, že tieto sú porušované prostredníctvom utajovaných metód, o existencii ktorých sa nemajú ako dozvedieť[17]. ESĽP tiež upozornil, že pri skúmaní toho, či si sťažovateľ môže nárokovať postavenie obete, je nutné prihliadnuť aj k dostupnosti prostriedkov nápravy na vnútroštátnej úrovni a k miere rizika, že naňho boli utajované opatrenia použité.

V týchto súvislostiach súd stanovil podmienky, za ktorých sa môže sťažovateľ dovolávať postavenia obete pri porušení čl. 8 Dohovoru bez nutnosti preukázania skutočného použitia utajených prostriedkov voči sťažovateľovi. V prvom rade je potrebné zohľadniť rozsah zákonnej úpravy, ktorá umožňuje tajné sledovanie a posúdiť, či ňou sťažovateľ mohol byť dotknutý, a to či už z dôvodu príslušnosti k skupine osôb, voči ktorej právna úprava smeruje alebo preto, že posudzovaná právna úprava má priamy dopad na všetkých užívateľov komunikačných služieb, nakoľko predstavuje systém, ktorým možno zachytiť akúkoľvek korešpondenciu. Následne je potrebné zamerať sa na prostriedky nápravy dostupné na vnútroštátnej úrovni a prispôsobiť intenzitu prieskumu v závislosti od ich účinnosti. Ak tieto prostriedky nie sú potenciálne dotknutým osobám dostupné, je potrebné považovať zvýšené podozrenie, že tieto nástroje môžu byť zneužité, za opodstatnené. V takom prípade sa môžu všetci užívatelia považovať za potenciálne priamo dotknutých na svojich právach. Naopak, ak sú uvedené prostriedky dotknutým osobám dostupné, je obava z tajného sledovania menej opodstatnená a v tomto prípade ...